Môj prvý blog, ktorý nie je básňou. A nemyslím si, že bude viac komentovaný, lebo ľudia proste nechápu... nechápu o čom píšem tu a nechápali o čom som písala v básňach. Domievajú sa... to áno, môžu si tipnúť... ale netrafia.. na milión percent vám tvrdm, že netrafíte!
Prečo zase píšem? Neviem, písala som vždy, keď som sa cítila bezradne a nevedela som čo a ako komu povedať... teraz môžem všetko, všecicčko na svete, čo sa mi prihodí zdeliť jednému jedinému... môjmu... milovanému...
Tak prečo ale píšem?
Lebo niekedy sa všetko nedá povedať... ani niekomu koho nadovšetko milujete. Lebo príde niečo, čo sa vás vlastne absolútne netýka, ale ste do toho plne zakomponovaný. Je to niečo ako stať sa svedkom vraždy... proste ste už súčaťou a môžete si vybrať. Buď budete mlčať alebo prehovoríte...
Ja mlčím, ale týmto blogom vlastne prehováram...A idem si hlasivky vykričať od toho ako tu kričím, že je svet nespravodlivý... a pritom, nie je to teraz môj problém... ale...Nemám rada keď vidím, že sa niekto na kom mi záleží trápi... a už vôbec ma neteší, že jeden taký prípad chce, aby som zabudla na to, že existuje...a ten druhý prípad už je zahrnutý v nadpise... (snáď ťa mama na tej chodbe nestretla...)
Asi budem znovu písať... aj básne, keď sa pošťastí... som predsalen ešte stále ako jednorožec.. posledný, schovaný v magickom opare veršov a záhady... sama z niečím, čo tu stále bude... aj keď...
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
1
anzu
6. 3.marca 2009 10:53
...nikdy nie sme uplne stastny, len nestastie je dokonale ( )
2
..nebudem tvrdit, ze som pochopila..ale nieco tak uprimne som uz davno necitala..
Napíš svoj komentár