Oblohu preťal silný blesk. Stále som ležala v posteli s nespočetným množstvom myšlienok v hlave. Po náročnom dni plných neočakávaných udalostí som si to musela znova premietnuť.
18.4. deň mojich dlho očakávaných 18-tin. Myslela som si, že tento deň bude ako ktorýkoľvek iný. Volám sa Stela Jurková. Moje meno sa mi nepáči. Kiežby moji rodičia nemali obľubu v pomenovávaní svojich detí zvláštnymi menami. Závidím ľudom, ktorí sa volajú obyčajne, tak úplne slovensky. A preto, aby som viac zapadla do davu sa predstavujem každému ako Eli. Teraz späť k narodeninám. Tešila som sa, že konečne budem dospelá. Síce sa vnútorne vôbec nijako nezmením, podľa veku už budem zodpovedná osoba, ktorá môže konať sama za seba. Avšak veľmi neobľubujem oslavy, preto som tajne dúfala, že moja rodina to nechá tak. Opak sa však stal pravdou. Vstala som z postele, išla som sa najesť, a len čo som prišla do kuchyne, už na mňa vyletela celá rodina: "Všetko najlepšie Stelinka!" zakričala mama. Nikto ma nevolá mojim menom, každý mi hovorí jednoducho iba Eli, len moja mama trvá na svojom, že mám krásne meno. Prekvapene som stále vo dverách a otec s mamou sa ku mne blížili s tortou. Za nimi sa zabávali dvojčatá Svetlana a Emanuel. Zagánila som sa na nich, pretože istotne prehovorili rodičov a naplánovali to oni.
Usmiala som sa na rodičov, objala som ich a poďakovala za všetko. Keďže bola sobota a vonku svietilo už príjemné teplé slnko, hneď po raňajkách som sa vytratila vonku. Len čo som zavrela bránku, prišla mi správa na mobil. Bola od mojej najlepšej kamarátky Romi. Stálo v nej:
ahoj, takze vsetko najlepsie a pod ku mne, ze to oslavime (viem, ze nemas rada oslavy, ale 18 mas len raz) R
Usmiala som sa, zapla hudbu cez slúchadlá a pomalým tempom sa vybrala ku Orlíkovcom. Zazvonila som a čakala... Dlho nikto neotváral, jej rodičia asi neboli doma a Romi všetko trvá dlho. Asi po 5-tich minútach konečne vykukla jej hlava z masívnych bukových dverí.
"Všetko najlepšie ty oslávenec!" vyskočila vonku a objala ma. Bol krásny deň, bola by chyba ho presedieť dnu, preto sme išli do parku, a tam presedeli celé popoludnie vymieňaním si najnovších klebiet.
Keď som prišla domov, bola už tma. V obývačke sedeli babka s dedkom, a aj oni mi zablahoželali. Potom sme sa rozprávali sa, keď zrazu prišla za mnou babka a hovorí mi: "Elinka, choď do svojej izby, máš tam darček od nás". Vstala som a utekala som sa pozrieť, čo tým myslela. Som veľmi nedočkavá a zvedavá. Srdce mi bilo rýchlejšie, a chcela som to čo najskôr zistiť. Otvorila som dvere a zostala som stáť s otvorenými ústami. O posteľ som mala opretú úplne novú čiernu elektro-akustickú gitaru. Začala som pomaly, stále s neveriacim pohľadom sa k nej približovať.
Na gitare hrám už 3 roky. Na začiatku som žiadnu ale nemala, preto mi krstný požičal jeho starú, už nepoužívanú španielku, no tá si už rokmi používania prežila svoje. A teraz, konečne budem mať svoju vlastnú gitarku. Každý zážitok odteraz budem mať spojený s ňou. Zišla som do obývačky a babku s dedkom som silno vyobjímala.
Neskôr, asi okolo deviatej som sa išla prejsť a prečistiť si tak myseľ. Prechádzala som sa skoro hodinu, slnko už úplne zapadlo a začínala mi byť zima, preto som chcela ísť domov, keď zrazu som zazrela Lukáša. Chodím s ním 3 týždne a dva dni, no posledný týždeň je to úplne iné ako na začiatku.
Najskôr som bola šťastná. Lukáš prestúpil ku nám na školu v januári, pretože jeho otec je vojak a dostal prácu v okolí. Páčil sa mi odvtedy, čo som ho videla prvý krát na chodbe. Presťahovali sa sem zo slnečnej Galanty, čo bolo vidieť na jeho položke. Svetlé modré oči v kontraste s opálenou tvárou sa páčili nejednému dievčaťu. On to samozrejme vedel, preto to využíval vo svoj prospech. Vedela som, že je to ten typ chalana, ktorý neostáva dlho vo vzťahu. No aj napriek tomu som sa rozhodla, aby si ma všimol a vyšla som s pravdou von. A začali sme spolu chodiť. Bola som šťastná, spokojná a nad závistlivými pohľadmi dievčat som sa nemohla neuškrnúť. Verila som, že Lukáš ma ma naozaj rád, a že sa kvôli mne zmení. Bola som naivná.
Vybrala som si slúchadlá a potichu som ho špehovala. Išiel smerom k môjmu domu. Čo to má znamenať? Nikdy nešiel za mnou bez toho, aby sa mi vopred neozval. Prešiel okolo nášho plotu a pokračoval ďalej na koniec ulice ku menšiemu parku. Približoval sa k osobe, ktorá sedela na lavičke. Kvôli tme som nemohla identifikovať o koho ide. Objali sa a začali sa bozkávať. Vtedy mi došlo prečo bol Lukáš týždeň taký iný. Išla som ku lavičke, a konečne som mohla rozpoznať dievča. Bola moja bývalá suseda. Odkašľala som si, aby ma začuli. Odskočili od seba. Lukáš sa otočil ku mne. Inštinktívne som mu dala facku.
"Ak si to chcel so mnou skončiť, mal si mi to povedať! A nie ma tu podvádzať! Myslela som si, že sa zmeníš!" kričala som.
Stál so sklonenou hlavou a nemal slov.
"Nevieš čo k tomu povedať?! Kam sa podela tá tvoja výrečnosť? Je koniec...a nevolaj mi! Odteraz neviem kto si..." dokončila som.
Otočila som sa a s tlačiacimi sa slzami som sa pobrala domov. Lukáš ešte niečo kričal, ale mne už na tom nezáležalo. Chcela som zabudnuť. Prečo si vždy myslím, že môžem z ľudí urobiť lepších? Striedal sa vo mne smútok a zlosť.
Vošla som do izby a hodila sa na posteľ. Slzy som už vôbec neutierala, nechala som ich padať po lícach. "Prečo práve na moje narodeniny?" pomyslela som si. Vzala som do rúk novú gitaru a začala si vybrnkávať. Nechcela som rušiť rodinu, tak som hrala potichu, len pre seba.
O polnoci sa spustila búrka. Moje myšlienky mi stále nedali zaspať ,a tak som ležala a pozorovala blesky...
Zobudil ma ranný lúč, ktorý mi svietil na tvár. Včerajšok mi prišiel ako sen. No keď som sa poobzerala po izbe a videla gitaru, tak som vedela, že včerajšie udalosti sa naozaj stali. Chcela som na Lukáša zabudnuť a tešiť sa z darčeku, preto som gitaru naladila a začala hrať a spievať pesničku od Green Day - Wake me up when September ends.
Učiteľka na hudobnej tvrdila, že mám pekný hlas, a mala by som sa určite prihlásiť do nejakej speváckej súťaži. Rozmýšľala som nad tým, a ak bude nejaká, skúsim pokúšať šťastie, zviditeľniť sa a získať nové kontakty.
Hlad ma donútil prestať hrať a ísť na raňajky. No dobre, neskoré raňajky o 11. Včerajší deň ma dosť unavil, a tak som si dopriala dlhší spánok.
"Dobré ráno Stelinka." pozdravila ma mama. "Čo budeš jesť? "
"Niečo si urobím mami, neboj sa."
Sadla som si za stôl, nabrala šalát a premýšľala som o Lukášovi. Pociťovala som už len hnev. Na seba preto, lebo som bola naivná a nechala sa takto ľahko oklamať, a na Lukáša preto, že to skončilo takto. Oco práve prišiel z nočnej a v ruke niesol letáky zo schránky. Pridal sa k raňajkám, vytiahol noviny a začal čítať. Mama len pokrútila očami, ale nevyjadrovala sa.
"Milé dámy, oprášte svoje spoločenské šaty, šéf nás všetkých pozval na firemnú akciu." zahlásil ako úplne bežnú vec.
Keď som to počula, hneď mi zažiarili oči. Pozrela som na mamu, a tiež mala radostný pohľad. Obe máme rady, keď si môžeme obliecť spoločenské šaty, urobiť perfektný make-up a účes, na jeden večer byť Popoluškou a zabávať sa.
"Oci? A kedy je to vlastne?" opýtala som sa zvedavo.
"Nabudúci piatok, Eli. Mala by si sa už pomaly začať sa pripravovať." zavtipkoval.
Paráda. Keď to poviem Romi istotne mi bude závidieť, a bude chcieť ísť s nami. Vstala som od stola, odložila tanier a chystala som sa vyhodiť zbytočnú kopu nudných letákov. Zrazu som si medzi tými všetkými reklamami všimla jeden tyrkysovo modrý oznam. Vytiahla som ho a čítala som:
Máte talent, ktorý by ste chceli ukázať ľuďom? Zapojte sa do talentovej súťaže TALENT VÝCHODU.
Prvý konkurz bude v Prešove 30.4.
Ďalej tam boli všelijaké informácie, ktoré som preskočila. Reklamu som vytrhla, zvyšné letáky vyhodila, a išla som do izby. Bola som pevne rozhodnutá podať prihlášku a ukázať čo je vo mne...
...pokračovanie čoskoro
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár