36-ročný Teodor práve vystupoval zo vznášadla. Toto mal byť jeho prvý deň v práci. Vôbec sa však netešil. Vedel, že ak nevynájde niečo, čo navždy zmení svet, bude musieť pracovať ešte ďalších aspoň osemdesiat rokov. Jeho 139-ročná prababka, odišla do dôchodku len minulý rok a aj to zo zdravotných dôvodov. Inak by pracovala možno ešte aj 10 rokov. Museli jej však transplantovať mozog. Ľudia v jej veku už len zriedka nemali za sebou nijakú transplantáciu. Keď človek zomrel, urobili z neho robota a poslali ho pracovať do továrne alebo na vesmírnu stanicu. Teodor vyštudoval Vedeckú Univerzitu a aj Medicínu . Chcel vynájsť niečo, čo by navždy zmenilo svet a mohol si užívať slávu a ďalej už nepracovať. Ako keď v roku 2495 Stanley Bournend prvýkrát transplantoval mozog. Teodor chcel nájsť nejaký spôsob, ako znovu oživiť už mŕtvych ľudí, aby sa zo všetkých nestali roboti. Robotov totiž nenávidel. Neznášal tie mŕtve pohľady, umelé pohyby a mechanické rozprávanie. Nechcel, aby sa aj on raz stal jedným z nich. To nechcel nikto.
„Ahoj Teodor!“ zakričala Ronnie, Teodorova kamarátka.
Teodor ju však nevnímal. Nevnímal nikoho. Stál a hľadel na budovu, do ktorej bude musieť chodiť takmer do konca svojho života a premýšľal.
„Teodor!“ položila mu Ronnie ruku na plece. „Čo je s tebou?“
„Čo?“ otočil sa Teodor. „Och, ahoj Ronnie. Pripravená na ďalších sto rokov práce?“ Ronnie bola Teodorova spolužiačka. Pre nich oboch to bol prvý deň v ich práci. Ronnie si narozdiel od Teodora nerobila nádeje, že by mohla zmeniť svet. Verila však, že on by to dokázať mohol, keď po tom tak túži.
„Nemám na výber. Váu, ty máš nové vznášadlo ?! Začo si si ho kúpil?“
„Nie je nové, len som vynovil moje staré.“ Teodor bol všestranný, nebol obor, v ktorom by sa nevyznal. Aj preto v neho Ronnie verila. „Je o niečo rýchlejšie a vie sa vznášať až meter nad zemou.“
„Ty si šialený. No, poď už lebo zmeškáme aj prvý deň v práci.“
O 30 rokov - 29.3.2664
Za 30 rokov sa Teodorov život poriadne zmenil. Nemohol uveriť tomu, že už je to 30 rokov od toho dňa, keď prvýkrát išiel do práce. Pred 24 rokmi sa oženil s Ronnie, do ktorej sa zamiloval. Narodil sa mu syn Zen, ktorý má teraz už 21 rokov. Pred desiatimi rokmi pri nešťastnej nehode so vznášadlom ochrnul.Za ten čas nevynašiel vôbec nič. Teraz dostal novú šancu. Spolu s Ronnie a Dr.Carteinom odletia na Jupiter aby ho preskúmali.
„Ste pripravení?“ spýtal sa Dr.Cartein.
„Jasné, môžeme vyštartovať.“ odpovedal Teodor.
„Dobre, tak štartujeme.“ povedal jeden z mechanikov. „Tri, dva, jedna, štart!“
Raketa vyletela neuveriteľnou rýchlosťou a o pár dní už pristávali na Neptúne.
„Dávaj pozor, keď budeš vystupovať, Teodor. Nevieš hýbať nohami takže sa ma budeš pevne držať, dobre?“
„Jasné, Ronnie, neboj sa. V tom skafandri vyzeráš smiešne.“
„Buď ticho lebo ťa tu necháme.“
„Už som ticho, pani Ronnie.“ Povedal Teodor so smiechom.
Prebehla ešte posledná kontrola a začali postupne vychádzať z rakety. Teodor si myslel, že ho nohy budú vo vesmíre ťažiť, ale napodiv ich tiaž ani necítil. Len sa vznášal.
„To je úžasné!“ zakričal Teodor, lenže nikto iný okrem neho ho nepočul pretože vo vesmíre sa zvuk nešíri.
Začali sa presúvať po planéte, preskúmavali ju, brali vzorky hornín, rôznych chemických látok a zlúčenín.
Keď sa po čase vrátili späť do rakety, boli riadne unavení, hladní a smädní. Teodor sa hneď potom ako sa najedol a napil, pustil do analýzy neznámych látok. Bol veľmi prekvapený, keď zistil, že jedna tekutá látka by podľa toho, čo sa učili ešte na univerzite, mohla obnovovať mŕtve ľudské bunky. Hneď zavolal ostatných, nech sa prídu pozrieť.
Ostali zarazení, keď videli, že Teodor má pravdu.
„To nie je možné! Musíme sa vrátiť späť na Zem a dôkladne ho preskúmať.“ povedala Ronnie.
„No to rozhodne. Ak by to naozaj fungovalo, mohol by som opäť chodiť!“ vyriekol to s veľkým nadšením v hlase. „Mohli by sme dokonca aj oživovať mŕtvych! Bol by koniec robenia robotov z ľudí.“
„A navždy by sme sa zapísali do dejín.“ dodal Dr.Cartein, uznávaný vedec, ktorý bol tiež súčasťou posádky.
Teodor to veľmi dobre vedel. Toto bolo to, po čom vždy túžil. Ak by sa to podarilo, mohol by zachrániť svet od robotickej budúcnosti.
Raketa práve pristávala na Zemi. Všetci boli nedočkaví. Celá Zem už vedela o možnom objave. Vypol sa motor, otvorili sa dvere, vysunula sa plošina a z rakety všetci postupne vychádzali. Nedočkaví reportéri sa začali vypytovať, ale posádka nikomu z nich nič nepovedala. Nechceli o tom veľa hovoriť, kým to podrobne nepreskúmajú a nevyskúšajú. „Dajte nám pokoj. Zatiaľ nič nie je isté. Všetko sa dozviete až po podrobnej analýze.“ povedala Ronnie a potom už zmizli za dverami základne.
Teodor si ešte raz dôkladne prečítal výsledky analýzy. Všetko nasvedčovalo tomu, že táto kúzelná látka by mala obnoviť mŕtve bunky. Stačilo to už len vyskúšať.
„Ronnie, doviezli už to mŕtve telo z márnice?“
„Áno, pred chvíľou. Takže už môžeme začať s testovaním?“
„Nie, ešte nie. Najprv by som to chcel vyskúšať na sebe. Vypijem z toho kúsok a uvidíme, čo sa bude diať.“
„Ty si sa asi zbláznil! To je vylúčené. Ja ti to nedovolím! Veď čo ak sa ti niečo stane?“ začala mu dohovárať.
„Ja viem, že je to risk, ale ja to proste musím vyskúšať na sebe. Ak mám nejako zomrieť, tak pri testovaní látky, ktorú som vždy chcel objaviť.“
„Vidím, že ťa nepresvedčím. Rob si čo chceš, ty šialenec.“ vzdala to Ronnie. „Ale počkaj aspoň na Dr.Carteina, ten by mal pri tom byť tiež. Veď tam bol s nami.“
„Dobre, ale ak nepríde do 10 minút, ja na neho už čakať nebudem.“
Vtom sa otvorili dvere laboratória dnu vošiel Dr.Cartein. „Dobrý deň. Prepáčte, že meškám. Dúfam, že ste ešte nezačali.“
„Práve sa na to chystáme. Idem to otestovať na sebe.“ povedal Teodor.
„Ideš to testovať na sebe?“
„Neodhováraj ho od toho, nemáš šancu. Už som sa o to pokúšala, ale je to šialenec.“
„No tak dobre. Začnime, už som netrpezlivý.“
Teodor sa z novoobjavenej látky napil a všetci traja napäto sledovali, čo sa stane ďalej.
„Nefunguje to.“ povedal po 20 minútach Teodor.
„Počkaj, možno to ešte zaberie.“
„Nemyslím si. Už by som si aspoň začal cítiť nohy.“
Po ďalších desiatich minútach čakania si zrazu Teodor skutočne začal cítiť nohy. Nemohol tomu uveriť. „Ono to funguje! Ja si cítim nohy!“ nadšene hovoril Teodor.
Keď už si nohy cítil úplne, postavil sa. Skúsil urobiť krok. Potom ďalší a ďalší.
„Ja chodím! Po desiatich rokoch konečne chodím!“
„To je neuveriteľné. On fakt chodí! Mali by sme to vyskúšať aj na tom mŕtvom.“
„Máte pravdu. Poď, vyskúšame to kým tu bude pobehovať.“
Mŕtvemu pichli do žily trochu tej látky a čakali. Po hodine mŕtvy zrazu otvoril oči.
„Kde som to?“ spýtal sa.
„Vo vedeckom laboratóriu. Práve sme vás oživili.“ informoval Teodor. „Ako sa cítite?“
„Je mi celkom dobre.“ odpovedal.
Teodor nemohol uveriť tomu, čo sa teraz vlastne stalo. Splnil sa mu ten najväčší sen, aký kedy mal a zapísal sa do dejín. Dokázal oživiť mŕtvych.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
takto sa mi to fakt nechce čítať, sorry.