Chlapec práve vstal. Slnko už lákalo svojou opájajúcou jemnosťou teplého rána. 13:00 čas, kedy sa obvykle stretával so svojimi priateľmi, aby len tak bezcieľne blúdili sídliskovými ulicami. Kde tu stretli podobné skupinky mladých ľudí, horších či lepších na tom nezáležalo, všetci mali niečo spoločné. Boli mladí, plní ideálov a snov. Pouličné obchody tu boli takmer samozrejmosťou nielen v prvý deň prázdnin ale počas celého roka. "Tajné" signály strácali svoju tajomnosť neustálym používaním a žiadnou renováciou. Nenápadné pohvizdovanie, či takmer zašifrované telefonáty presne dokazovali zámer za akým boli vykonávané. 23 panelákov, 3000 ľudí, všetci poznali všetkých, či už osobne alebo z videnia. Tu sa nič neutají, nezakryje. Intrigy, ohováranie a falošné úsmevy dýchajú z každého kúsku tohto zabudnutého miesta. No napriek tomu to tu milujeme a vážime si to. Miesto kde nás vychovávali a vštepovali nám do hláv tisíc zásad denne. Práve vďaka tomu väčšina z nás vie, že ak niečo chcem musím si to spraviť sám a poriadne. Pomocnú ruku Vám podajú málokedy. Na to potrebujete poznať kopu správnych ľudí. Ja ich poznám a preto to ide ľahšie. Mená nie sú podstatné. Preto budú všetci "ten chlapec" a "to dievča".
Voľný byt - skvelá príležitosť ako stráviť prvý deň prázdnin v spoločnosti priateľov. Ničnerobenie, vylihovanie na posteli a melón v chladničke sprevádzali toto krásne dopoludnie a podčiarkovali jeho skoro výnimočnú atmosféru. Nesmela chýbať dobrá hudba. A vtedy sa začala písať história. Čas vykonať pár vecí potrebných na správny chod myšlienok, potom už len balkón a matka s dieťaťom hrajúcim sa na pieskovisku. To bol správny mix vecí, aby všetko fungovalo ako má. Neviem či to bolo melónom, alebo bol jednoducho ten chlapec niečím výnimočný, no v ten deň prekypoval nápadmi a myšlienkami hodnými minimálne našej pochvaly. Prirodzený materinský pud. Základ všetkého čo sa v ten osudný deň udialo. O 5 poschodí nižšie sa odohrávala scéna, ktorú by ste si takmer nevšimli. Pieskovisko a hrajúce sa malé dievčatko oblečené celé v ružovom. Hrdá matka sedela na okraji a pozorovala ten malý uzlík jej šťastia ako sa hrá. Starala sa o ňu dobre, a práve to vnuklo sled myšlienok chlapcovi stojacom o 5 poschodí vyššie na svojom balkóne. Mladosť - pochabosť, mohli by sme si povedať. No bolo v tom niečo viac.
Čo keby... Toto sprevádzalo každú myšlienku, ktorú sa chystal vysloviť. Potom ju vyslovil s trochu presvedčivejším tónom, tak aby sme mu to uverili. Nasledoval smiech, no ani to ho neodradilo od jeho životných plánov. Poobzeral sa a začal vymenúvať kvantum činností, ktoré sa chystá zlepšiť, či uviesť do chodu. V podstate chcel znovuzrodenie celosvetovej ekonomiky. Pekný zámer.
"Založíme agentúru". To bola prvá veta, ktorú vyslovil. "Budeme sa starať o malé deti, ktoré sa nemajú kde hrať. Budeme ich vychovávať, najmeme si ľudí, ktorí už potom nebudú nezamestnaní". Pokračoval. "Kúpime deťom kopačky a lopty. Vytvoríme najlepší klub na svete. Budeme predávať našich odchovancov za veľké peniaze ostatným klubom." A to bol len začiatok jeho veľkej myšlienkovej r/evolúcie. Po pravej strane paneláku v ktorom býval sa nachádzala neveľká lúka. To mu samozrejme vnuklo využiť nevyužitý priestor a pokračoval vo svojom veľdiele." Postavíme ihrisko alebo obrovské športové centrum, najlepšie so skateparkom. Postavíme botanickú záhradu, budeme pestovať melóny a dodávať ich do celého sveta. Môžeme aj jablká". Mimochodom, práve ich ďalší člen partie konzumoval. Asi chcel byť solidárny a spraviť niečo aj pre ostatných, tak sa rozhodol pestovať jablká, aby tak potešil kamaráta. Ďalší pekný zámer. Jeho chlapčenské ego rástlo rýchlosťou svetla. Čas nám plynul pomaly. Niektorým ešte pomalšie ako iným. Čím to bolo, to nikto nevedel. Koniec koncov, všetci sme sa smiali a zabávali. Len ten chlapec nevedel pochopiť prečo. Prispôsobil sa nám, a tak vznikala idylka šťastných ľudí sediacich na balkóne. V jeho hlave sa práve odohrával boj myšlienok. Zrealizujem, zarobím, všetko bude lepšie, dostanem Oscara. Čerešnička na torte na seba nenechala príliš dlho čakať. Imaginárna soška Oscara na stole, skutočný Oskar na oblohe a život gombička. Nasledovala sada otázok typu prečo, ako a či to myslí skutočne vážne. Myslel. A to len z jediného dôvodu. Poslednou vetou, ktorou obšťastnil náš život bol vyslovený sen o konci jeho života.
"Sadnem si na svoj balkón, dám si melón a budem pomaly umierať s pocitom, čo všetko som vo svojom živote dokázal."
Či už šialené ne/splniteľné sny alebo nekončiaca túžba po peniazoch, vždy ide len o dokončenie svojho cieľa. Naše poslanie sa skončí, až keď dosiahneme čo chceme. Neberme nikomu ilúziu ani sa nikomu nesmejme. Všetci si zaslúžime šancu. Aby sme sa o 50 rokov nečudovali, čo tento jednoduchý chlapec z malého sídliska dokázal.
Venované z lásky "tomu chlapcovi" od "toho dievčaťa".
Za gramatické chyby nezodpovedám, za pochopiteľnosť textu nezainteresovaným osobám neručím.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ivina
3. 9.sept. 2010 17:30
nechápem ale berem! Krásne šušu
Napíš svoj komentár