HUdba lieči part 1

1.
Smrť veľa ovplyvní

Dokázal hrať aj 4 hodiny bez pauzi. Sedel za krásnym krídlom v sále a pokiaľ mu to vrátnik dovolil tak hral. Dovolil mu to aj preto, pretože sa mu jeho hudba neuveriteľne páčila. Rád ju počúval sediac na svojom mieste pri dverách. Niekedy, keď sa mu nechcelo domov a v sále sa stále ozývali krásne melódie, zamkol dvere aby nik nevošiel dnu, sadol si do hľadiska a počúval ho.

Pamätal si ho keď bol ešte malé dieťa. Rodičia ho prišli prihlásiť na klavír, aby mal ich syn aspoň nejakú záľubu, aj keď neverili že mu to vydrží. Aspoň to chceli skúsiť, veď sa pokus predsa nič nedajú. Mladík rástol. stále hrával na klavír. Sprevádzal ho celou základnou školou. na chvíľu s tým však musel prestať, keďže prišlo obdobie, kedy bola škola prednejšia ako klavír. Dlho to netrvalo a už bol znovu späť. Jeho učiteľ bol na neho naozaj pyšný. Síce nerád chodil na súťaže, nerád sa ukazoval, ale hral a cvičil poctivo a nikdy nepovedal že sa mu nechce. Dostal sa až tak ďaleko, že pomáhal doučovať, sám dával doma lekcie. Všetkých prekvapilo že to robil úplne zadarmo. Vždy vravieval: „Hudba nie je o peniazoch, ale o cite, pocitoch, láske, šťastí, smútku.“ Tešilo ho keď videl že to tie deti ale i ľudí ktorý sa k nemu chodili učiť alebo doučovať baví. To bol jeho honorár, odmena.

Keď bol v prvom ročníku na strednej, na umeleckej škole kde stále chodil, sa začala rekonštruovať koncertná sála. Tá stará bola už v zlom stave a potrebovala opravu. Aj on sa pričiňoval o vynovovanie a pomáhal majstrom čo riaditeľ ocenil. Sľúbil mu umiestenie nádherné biele krídlo ktoré bude klenotom, a na tom krídle bude môcť hrať hocikedy.
Túto vymoženosť využíval rád.

Sedel tam, dohrával nádhernú skladbu. Otvoril oči, zhlboka sa nadýchol a odsunul stoličku. Stál uprostred pódia a predstavoval si plné publikum ľudí ktorý mu tlieskali. Bohužiaľ tam nebol nik. Iba prázdne sedadlá a pološero.. Sadol si na zem, čo robieval veľmi často, oprel sa o stenu, zodvihol zo zeme denník ktorý mu tam spadol, otvoril ho a začal písať.

Znovu sa ti prihováram Bože, ja, Peter.
Tieto dni sú veľmi ťažké. Otec je stále v robote do noci, mame je bez neho smutno a aj mne.
Bol by som rád, keby sme mohli sedieť v obývačke, ja by som hral na klavír a on ťahal slákom po strunách huslí. Mama by sa smiala, moja sestra by na nás s obdivom pozerala, po chvíli sa pridala a krásnym hlasom dopĺňala toto naše zoskupenie. Mama síce nevie hrať na ničom, ale je to úžasná žena. Sme veľmi šťastná rodina. Obaja moji rodičia sú mi ako tí najlepší priatelia. Slovo „tajnosti“ v našej rodine nepoznáme. Nikdy sme so sestrou neklamali. Povedali sme pravdu a to si rodičia neuveriteľne cenili. Trestali nás, ale nikdy nie kruto a podlo. To nie. Takto sme sa naučili byť zodpovedný za seba ale aj činy ktoré sme vykonali.

Teraz mi otec chýba a Natathe tiež. Často sa ku mne príde do postele aby nemusela byť sama. Mala 14 rokov a na svoj vek bola veľmi múdra a vyspelá. Ja som bol o dva roky starší a bol jej anjel, brat ktorý na ňu vždy dával pozor a nedovolil aby jej niekto ublížil. To by som neprežil.
Mama je tiež smutná a snažíme sa ju rozveseliť. Otca teraz nevída doma, pretože ona už spí keď on prichádza, a ráno vstáva a on už doma nie je.
Otec robí policajta a teraz má na stanici neuveriteľne veľa roboty.

Ja zaháňam smútok hudbou. Keď hrám, nemyslím na nič iné. Veľa aj skladám vlastné piesne čo sa mame páči a aj mnohým iným ľuďom. Vkladám do toho úplne všetko a preto možno tie piesne na ľudí pôsobia tak magicky. Sú to moje osobné spovede, ktoré, ako aj tieto záznamy, venujem tebe Bože. Začínam mať však pocit, že sa niečo stane. Nevime prečo, ale mám taký pocit. Keby si mi tak vedel dať odpoveď, či sa naozaj niečo stane.

Zavrel denník, vstal, položil ho na krídlo, sadol si a znovu začal hrať. Najprv predohra a potom prvá slova.

Keby si tak blízko bol nás,
vedel sa nás dotknúť,
keby sme mohli počuť hlas
a vedeli z tmy uniknúť.
Si svetlo ktoré stále žiari,
si ten ktorý vyčarí úsmev,
s vďakou prímam tvoje dary
a venujem ti môj úprimný spev.



Zopakoval prvú slovu, jemne sa kýval do rytmu a so zavretými očami úplne preciťoval tú pieseň a jej zmysel. Spieval najlepšie ako vedel, pri niektorých piesňach mu stekali slzy po tvári. Vtedy vedel že to nie on plače, ale skrze neho plače Boh, ktorému sa páči jeho pieseň a sila, cit ktorú do nich dáva. To však nevedel, že bude plakať znovu, ale to už nebudú Božie slzy, ale slzy ktoré spôsobí Boh.

Boli asi tri hodiny v noci. Peter ešte nespal, zajtra je konečne víkend, nemusí vstávať do školy tak sa rozhodol počkať otca. Sedel pri digitálnom piano ktoré mu rodičia darovali ako odmenu za školu, ale hlavne preto, aby v ňom podporovali úžasný a neutíchajúci talent ktorý v ňom vrel a temperamentne vytryskoval von. Zrazu jeho oči zachytili akési červené svetlo, potom modré. Zložil si slúchadlá. Začul aj kroky na schodoch. Niekto zaklopal. Prišiel pri dvere a pozrel sa kto je to. Bol to otcov kolega. Petrovi neuveriteľne začalo tĺcť srdce. Opatrne otvoril. Stál tam muž v uniforme, Carl, otcov kolega ktorý k ním chodieval. Mal smutný výraz. Veľmi smutný. Pomaly začal rozprávať. „Mrzí ma to, ale tvojho otca…“ Nedokončil to, pretože bol svedkom ako sa pred ním Peter zrútil. Behom sekundy sa mu nahrnuli do tváre slzy. Neudržal sa už na nohách, v hrudi cítil neuveriteľný tlak. Začal plakať. Tak hlasno že to prebudilo aj mamu aj Natashu.

„Čo sa deje?“ Nechápala keď sa pozerala na Petra ktorý sedel a opieral sa o zárubňu dverí. Po tvári mu stekali slzy a žalostne plakal. „Betty, Marka zastrelili.“ Nemohla tomu uveriť. Včas jej padajúce telo zachytila Natasha. Aj Carlovi sa do očí vohnali slzy a srdce mu pukalo. Prečo to len musel oznámiť on. Prečo?!

Peter rýchlo vstal, obliekol sa. Natasha ho chcela zastaviť ale nepodarilo sa jej to. Povedal iba že sa ráno vráti. Utekal tam kam ho to najviac tiahlo. Stál pred budovou umeleckej školy. Vytiahol kľúč ktorý mu dal vrátnik, keby náhodou predčasne zamkol a on by chcel ísť na hodinku, keďže niekedy ju mal presunutú na večer. Teraz sa mu to hodilo. Otvoril dvere, potom sálu, zažal svetlo. Znovu padol na kolená a začal plakať. Neovládol to, bolelo ho to, neuveriteľne. Po chvíli ho t prešlo, načerpal silu, nadýchol sa a sadol si za klavír. Položil prsty na klávesy, zavrel oči, hlavu naklonil dozadu a začal hrať. Išlo to akoby samo, bol v nejakom tranze. Hral a hral a hral. V jednej chvíli akoby mu stŕpli prsty a on nemohol hrať. Celým telom mu prešiel kŕč. Smútok sa premenil na zlosť. Začal trieskať do klavíra, sálou sa ozýval strašný hluk, jeho krik a uši trhajúca kakofónia.

Už to nevydržal. sadol si na zem, oprel hlavu o senu a žalostne plakal. Po chvíli sa upokojil, a tichým vyrovnaným hlasom, akoby sa modli začal rozprávať.

„Prečo si to urobil? Čo to má znamenať? Prečo si mi zobral blízku osobu ktorá niesla jeden dôležitý pilier môjho života? Akokoľvek rozmýšľam, neviem prečo si to urobil. Mám ťa znenávidieť? Dal si mi na to silný dôvod. Tak mám?!“ Kričal, hrozne kričal od zúfalstva.

Chcel ísť znovu hrať, ale nešlo to. Nedokázal to. Stŕpli mu prsty a z pamäte akoby zmizli všetky melódie. sedel tam do šiestej rána, až kým ho tam vrátnik nenašiel s kruhmi pod očami a takmer nevnímajúceho. Bol vyčerpaný. Odniesol ho domov a ľutoval ho.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu