Pohreb
Nikdy ani netušil že ich pozná toľko veľa ľudí. Až týždeň pred pochovaním otca Chodili im domov listy kde im priali úprimnú sústrasť, skoré zotavenie. Ale ako sa mohli skoro zotaviť? Veď to nie je len hlúpa chrípka, boľavá noha: Prečo si to neuvedomili? Je to srdce ktoré im puklo keď im v ten večer otcov kolega oznámil že milovaný manžel a obdivovaný otec je už pri Bohu, sedí tam a usmieva sa aj napriek slziam ktoré tu jeho pozemský priatelia, rodina ronia.
Vrátnik v to ráno keď bol Peter tak hrozne zdrvený z otcovho náhleho a neplánovaného odchodu našiel Petra spať v jednom z kresiel v sále. Opatrne ho zobudil. Keď otvoril oči a začal si uvedomovať čo sa stalo, rozplakal sa. Spánok zabraňoval bolesti vyjsť zas a znovu na povrch.
Odprevadil ho domov. Aj jeho to bolelo. Ten chlapec bol úplne zrútený, zostali v jeho vnútri už len slzami zmáčané črepy. Boh to však takto chcel, aj keď nikto nechápal prečo. Jeho dôvody sú od počiatku sveta tajomné a nepochopiteľné. Jediným vysvetlením ktorým si ľudia vysvetľujú smrť je že to tak Boh chcel a poslanie človeka je už splnené.
Peter si to uvedomoval. Nemohol s tým nič robiť, aj keby veľmi chcel. Priatelia mu prejavovali súcit a bol prekvapený. Zrazu. Zrazu ho poznajú, zrazu sa na neho usmievajú. Chcel vybuchnúť, ale nemal už síl ani na to.
Ten týždeň pred otcovým pohrebom napísal nespočetne veľa básni na jeho počet. Napísal dve piesne ktoré sa stali škatuľkami jeho pocitov a úschovňou krvavých črepov z jeho srdca. Peter sa snažil nezrútiť, držať sa nad vodou a aj mamu a hlavne Natashu. Tá to zvládala neuveriteľne citlivo a tragicky. Veď to aj tragédia bola.
„Poď pri mňa miláčik.“ šepkal večer keď ju počul vzlykať. Vstala a strčila sa mu do postele. Zakryli sa, on ju objal. Vnorila svoju tvár do jeho mäkkého pleca a plakal. Tíšil ju, šepkal jej slová ktoré ju mali upokojiť ale akosi to nešlo. Chápal to. Zrazu sa to živé puto pretrhlo. Tak krásne silné puto medzi dcérou a otcom ktorý jej však nebol tak celkom otec, ale skôr priateľ. teraz je preč. Radšej by bola keby neskoro chodil domov. Čakala by ho, ale mala by istotu že uvidí jeho tvár, aj keď únavou strhanú, ale uvidí, bude ju môcť pohladiť, vtisnúť mu na líce bozk ktorý ho prebudí. Ako len en pád bolel keď si uvedomila, že je to len sen, myšlienka ktorá sa jej vtedy, keď ležala pri svojom bratovi preháňala hlavou.
Prišiel deň kedy manželka bude vidieť svojho jediného a milovaného manžela ležať v truhle a svoje deti budú otca vidieť mŕtvolne bledého, bez úsmevu na tvári a iskierok nádeje v očiach. Bol to omnoho ťažší deň tie dni pred tým. Deň kedy sa všetci museli zmieriť že ďalší kúsok zeme pohltí ľudské telo ktorému prednedávnom ešte bilo srdce.
Natasha a Peter sa rozhodli uctiť si otcovu pamiatku piesňou. Veľmi ťažko sa mu hralo, slzy mu padali na klávesy. Natashe sa netriasol hlas pretože si povedala že je to pre ocka. Spievala nádherne a zvuk smutnej piesne ktorú venovali milujúce deti otcovi sa niesol po celom cintoríne.
po piesni prišla Petrova báseň.
„Toto je pre teba ocko.“ chvíľu plakal, ale potom si povedal že dosť. Vzpriamil sa a oči namieril tam kde bol už ocko. No neba. Nie na truhlu, ta bolo iba telo. V nebi bola jeho duša.
Nikdy som nesníval,
teraz je však mojím snom byť Boh.
Vrátiť ťa na zem, dohnať objatia.
Nikdy som sa nemodlil.
Teraz kľačím na zemi premočenej slzami,
spínam ruky a modlím sa.
Nikdy som nevedel čo je to bolesť.
Tá skutočná bolesť ma teraz celého premkla.
Prosím, zleť dolu a zbav ma jej.
Sadol si znovu za klávesy. „Aj toto je pre teba.“ Na Petrovej tvári sa na chvíľu zjavil úsmev. Jeho prsty zahrali prvé tóny. Hral najprv potichu a bolestne, ale nakoniec sa do toho celý ponoril. Otec si to zaslúžil a zaslúžil si ešte oveľa viac.
Pohreb sa skončil, nasledoval kar a po kare sa všetci pobrali domov. Peter šiel však ešte na hrob svojho otca. Hrob. Tak škaredo to znelo, ale bohužiaľ to bolo skutočné. Dnes nastal deň kedy sa s ním rozlúčili už nadobro.
Ťažko sa s tým zmierovalo. Vedel že by mal byť pri mame a sestre, ale potreboval dať svojmu uboleného srdcu dávku morfia v podobe hudby. Teraz bol s mamou aj s Natashou otcov kolega Carl ktorý bol poslom zlých správ.
Sedel na zemi v sále, v ruke držal pero a písal do denníka.
Dnes bol veľmi bolestný deň, ale určite nie ten najbolestnejší. Ten nastane až vtedy keď sa k Tebe Bože poberie aj moja sestra, mama a ja tu stále budem žiť a blúdiť ako zlá duša ktorá na Zemi zostáva za trest. To bude deň, kedy nadíde môj čas. čas kedy sa moje telo ponorí do zeme, duša dostane krídla a vzlietne. Mnohí sa ma pýtali ako môže zahasiť plamene mojej bolesti. Spýtali sa však tí nesprávny ľudia. Vlastne, žiadny človek mi nemôže pomôcť. To ty Bože m sa ma spýtaj ako mi môžeš pomôcť a odpoviem ti aby si zahasil moju bolesť.
Daj mi silu do ďalších dní. PROSÍM.
Ako tak písal, zrazu ho zaujala akási postava, lebo obrys nej. V poslednom rade sedel nejaký človek a hľadel na neho. Odložil zápisník. Zrazu tá postava prehovorila. Už z diaľky videl že to bolo dievča. Pekné dievča ale aj ona mal smutné oči. „Zahraj. Prosím.“ Ozvalo sa z jej úst. „Kto si?“ Dievča však neodpovedalo, iba zopakovalo svoju prosbu. „Zahraj. Prosím.“
Peter si sadol za klavír. Nechcel sa ďalej vypytovať. Splnil jej prosbu. hral a hral. Hral pre otca, hral pre Boha aby mu dal silu do dní a svetielko a hral aj pre to neznáme dievča ktoré tam sedelo a počúvalo ho. Nevedel kto je to, ale teraz mu to bolo jedno. Chcel len hrať až do vysilenia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
27. 2.febuára 2011 16:51
zaciatok sa mi celkom pacil, ale postupne sa mi zdalo, ze to zacina byt coraz viac sentimentalne a pateticke
Napíš svoj komentár