vo vnútri duše ktorá beznádejne kričí.
Vonku prší a mňa nenapadá nič rozumné čo by ma mohlo zachrániť
pred ďalšími chvíľami pálčivého ticha.
Niekto vtiera sa do mojich myšlienok ktoré už netečú ale pomaly prúdia ,
nejaká sila ma bezhlavo a bezcitne ničí,
tak ťažko sa mi v tejto chvíli dýcha.
Možno to raz prebolí keď pľúca vdýchnu vzduch ktorý je záchrancom
v dobách kedy potrebujeme objať.
Možno to raz prebolí a ja poviem že ten dážď vonku aj vo mne
nezanechal len negatívne vnemi.
Nikto nevie rozkázať smútku aby jednoducho a rýchlo odišiel,
otvoril dvere a aby sme ho už v nich nikdy nevideli stáť,
no sme len ľudia, tvory, niekedy tak sami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár