Tanec a tekuté šťastie
Dolu do bytu som sa vrátil okolo deviatej. John nebol doma, ale na stolíku od neho ležal odkaz že o desiatej príde poslíček s pizzou. Takže o jedlo som mal jeho zásluhou postarané. Ale čo s večerom? Nudiť som sa nehodlal ale absolútne som nemal šajnu, ako sa zamestnať alebo zabaviť. Mám sa chopiť gitary? Ako životom unudený a opitý umelec som teda sedel na zemi, chrbtom som sa opieral o stenu a hral ťahavé a ťažké melódie. Zazvonil zvonček, prevzal som pizzu, zjedol dva kúsky z nej, znovu chytil do ruky gitaru a teraz už na gauči pokračoval v hraní. Dopadla na mňa únava. Behom pár minút od uvedomenia si svojej únavy som stratil vedomie a zaspal som. Neunúval som sa ani zakryť, aj tak v byte nebola zima. Ani štrkot Johnovich kľúčov, šomranie keď zakopol ma nedokázali neskoro v noci zobudiť.
Ráno znovu celý byt rozvoniaval. Okrem vône sa ku mne niesol i Laurin spev. Tóny cítila v hĺbke srdca a tak to na mňa aj pôsobilo. Krásne a hĺbavo. Postál som pri dverách tak aby ma neuvidela. Keby som tam nabehol, v záchvate skromnosti by prestala, ale ja som ju chcel ešte počúvať, slová skladby ktorú som poznal. Hlas sa jej za sekol keď ma asi po piatich minútach ma zbadala opierajúceho sa o zárubňu ako sa usmievam.
V záchvate skromnosti skutočne prestala spievať, začervenala sa a sklopila zrak. Vykľučkovala z toho celkom slušne ďalšou vtipnou hláškou. „Prečo si len tak tam stál. Bál si sa vstúpiť? Bojíš sa že ťa zjem?“ Pokrútil som so smiechom hlavou. „Ty si taký krotký baranček Laura, ktorého sa nebojím.“ „Myslíš?“ Najprv sa na mňa pozrela hraným vražedným pohľadom a potom mi postrapatila vlasy ako malému chlapcovi ktorý urobil nejaký dobrý skutok. Položila predo mňa veľký tanier zeleniny. „Fúúúúúha, dnes žijeme zdravo?“ „Hej, treba trochu, nie?“ Prikývol som a trochu s neistým výrazom strachu som sa do toho pustil. Našťastie mi s tým pomohla, čiže som to nemusel do seba dostať všetko. To by som sa teda zapotil. Ja a zelenina sme neboli až taký dôverný priatelia. „Nebudem po tom hladný? Predsa to nie je veľmi zasycujúce.“ Ozval som sa keď som prehltol plátok uhorky a na jazyku pocítil horkú chuť. Pokrútila hlavou a posmeľovala ma, aby som jedol ďalej. Pri raňajkách prišlo aj na otázky ktoré viedli k bližšiemu zoznamovaniu. Už medzi nami nepanovalo také ticho. „Odkedy sa venuješ hudbe Drem?“. Zamyslel som sa a zalovil v pamäti, aby som jej mohol odpovedať. „Asi od 14 rokov, takže tri roky. Nejako ma to chytilo za srdce, chcel som to vyskúšať. Vždy sa mi to páčilo. Najprv to bol len výstrel do prázdna, ale napokon ma to skutočne začalo baviť a začal tým naplno žiť. Už od siedmych rokov som hrával na husle. Rodičia ma na ne prihlásili aby som mal záľubu, neskĺzol neskôr na zlé chodníčky.“ „A podarilo sa to?“ Zamyslel som sa nad jej otázkou. Neviem či to bola moja vôľa, alebo ich výchova ktorá ma nasmerovala tým správnym smerom. Po chvíli som jej teda odpovedal „Bola to ich výchova a moja snaha odlíšiť sa od iných tým, že nebudem ako oni. Snažil som sa žiť usporiadane a uvedomele.“ Pokračoval som v rozprávaní o mojej ceste k hudbe a hudbou a ani tá zelenina mi už nechutila tak zle. „Všetko sa to začalo básnickým črevom. Veľa som písal básne, alebo len také krátke myšlienky po papierikoch. Neuveriteľne som obdivoval kapely, hudobníkov ktorý sa dokázali prezentovať, ukázať čo cítia a čo z nich pramení a plynie k ľuďom, do sveta z ich vnútra. Sem-tam sa v mojich zošitoch objavovali aj texty piesni. Vtedy to však bolo bez hudby. Čisto iba spev.“ Môj monológ preťala jej otázka, ktorá ma prekvapila. „Prečo si písal, aké si mal na to dôvody? Nikto predsa len tak nechytí pero a nenapíše úžasnú báseň alebo pieseň.“ Mala pravdu. Nikto len tak nechytí pero a nenapíše báseň. Nie veľa ľudí sa ma pýta, prečo píšem. Zaujíma ich výsledok, nie proces, preto som sa potešil, že sa Laura zaujíma práve o toto. „Z vnútorného dôvodu. Veríš že človek môže zmeniť svet?“ „Celý?“ Zvraštila čelo a jej odpoveď mi už bola vopred jasná. „Nie, nemyslím si to. Nikto nemôže zmeniť celý svet.“ Moje očakávanie odpovede sa vyplnilo. Ale väčšina ľudí takto reaguje. Položil som jej teda ďalšiu. „Myslíš si že človek môže zmeniť svet niekomu inému?“ Nerozumela celkom mojej otázke, ale aj vysvetlenie som mal pripravené. „Predstav si, že sa človek nachádza v nejakej ťažkej situácii. Jeho svet je úplne naruby. Myslíš, že pár piesni, básni, slová a riadky z knihy ho dokážu aspoň trochu usporiadať?“ „Pre mnohých je to neuveriteľné, nemožné, ale ja v toto verím.“ Naša diskusia mala pokračovanie aj počas odpratávania riadu a umývania. Obaja sme to predlžovali aby sme mohli byť spolu, mohli sa rozprávať, ocitať spoločne v úplne inom svete. Navzájom sme v sebe našli poslucháčov ktorý si rozumeli a naše vnútra a duše to tešili. Veď každý človek túži po plne chápajúcom človeku
V hlave mi celý ten čas čo som bol s ňou v kuchyni stále zotrvával nápad, ktorý sa tam zabodol ako tŕňa a len slovami, otázkou som ho s tadiaľ mohol dostať. Správna príležitosť prišla tesne pred Laurinim odchodom. Zhlboka som sa nadýchol, srdce mi začalo prudko byť. Bol som zvedavý na jej odpoveď. Vedel som, že je to bláznivé a možno idem na ňu príliš rýchlo, ale kto neriskuje nič nezíska. „Pôjdeš som mnou dnes von? Tancovať?“ Vyšlo to zo mňa rýchlejšie ako guľka zo zbrane. Čakal som na vykrúcanie sa, vyhováranie, ale nie na to že sa usmeje a povie fajn. A práve to prišlo. Ešte asi 5 minút po jej odchode som tam stál ako skamenelina v ktorej však prúdila neuveriteľná radosť. Začali mi však prúdiť hlavou divné myšlienky ktoré podrývali moje sebavedomie. Čo ak to urobila len zo slušnosti? Možno ma nechcela raniť. Všetko som to však v sekunde zahnal slovami v mysli: „VER SI DREM, LEN SI VER.“
Johnovi som oznámil svoje plány na večer. Neviem prečo, ale vôbec nebol prekvapený. Iba sa šibalsky pousmial a prikývol so značnou radosťou. Tušil že mojím večerným a tanečným partnerom bude práve jeho neter? Možno hej. Niekedy má jasnovidecké chvíľky čo ma desí pretože vtedy mávam pocit že strácam pred ním súkromie. Bol si vedomí postupu medzi mnou a Laurou, tešil sa z toho aj keď on nebol tým priamym činiteľom výstupu o level vyššie. „Bež a zabav sa.“ Zneli jeho slová predtým ako som zavrel dvere a dal mu zbohom. Zamieril som hore aby som ju vyzdvihol ako pravý gentleman a slušný chlapec. Mala na sebe voľné biele tričko, červené jeansy ktoré ladili k jej rozpustením červeným vlasom. „Ideme?“ Nastavil jej rameno ktorého sa chopila, a ako pravá dáma, so vztýčenou hlavou a povýšeneckým výrazom na tvári so mnou zišla dolu. Potom sme sa však začala na sebe smiať a už sme boli sami sebou. „Predpokladám, že ako neznalec miestnych lokálov, výber diskotéky necháš na mňa.“ Ozvala sa keď sme boli pár metrov od vchodu. Keď som sa tak obzrel, musel som sa pousmiať. V okne stál Johna pozoroval ako zachádzame za roh. Musel som uznať že Laura mala pravdu s tou diskotékou. Ten podstatný detail som vo víre iných myšlienok celkom nedomyslel. Ale pochopila to. Mojím hlavným zámerom bolo byť aj niekde inde ako len v byte, byť s ňou trochu vonku, cítiť jej prítomnosť, rozveseliť ju. Vybrala výborný podnik kde hrala dobrá hudba. Tancovali sme, smiali sa, kecali. Po dvoch hodinách sme obaja klesli na stoličky pri stôl. Po hraní sa na slušných teenagerov ktorý sa dokážu zabaviť aj bez alkoholu sa na stole pred nami objavili dva poháriky whisky ktorú objednala Laura. Tŕpla či to vypijem alebo sa pohorším. Ja som však pohár s tekutinou života pevne uchopil do ruky, zodvihol ho a štrngol si s ňou a poriadne si upil. Veď žijeme len raz a život treba žiť. „Dnešná noc bude v znamení slobody.“ Vyslovil som ako patriot, vstal a kývol na ňu aby šla znovu tancovať. Po ďalšom tanečnom výkone mi naliala ďalší pohárik so slovami: „Treba doplniť palivo.“ Obaja sme sa skvele zabávali, značne aj kvôli alkoholu v tele. „Poďme sa ešte prejsť.“ Zaznel Laurin návrh tesne pri mojom uchu v dave ľudí. Prikývol som, zaplatili sme a vyšli von. Musela sa o mňa oprieť aby nespadla. Mne sa tiež krútila hlava, ale bol som na tom ešte lepšie ako ona.
Nastavila tvár oblohe, stála tam a nechala svoju tvár jemnému vánku noci. Obaja sme milovali noc a jej krásne čaro „Poďme.“ Zavelila a pohla sa. Ale nohy ju akosi neposlúchali. Padla na zem, začala sa hlasno smiať a ja s ňou. “Zážitok za zážitkom.“ Skonštatovala pobavene keď som je pomáhal vstať, dostať na rovné nohy ktoré však boli oslabnuté a nepoddajné.
Kráčali sme po dlhej ulici osvietenej lampami. Ja som mlčal, snažil sa rozoznávať cestu a utlmiť to krútenie hlavy, a Laura si stále niečo popod nos bľabotala, jej slovám som vôbec nerozumel. Obaja sme toho mali v sebe toho viac než dosť, ale na každom sa to odzrkadlilo inak.
Nezvládli sme dlho kráčať bez prestávky. Laura klesla na lavičku a ja som hľadal oporu keďže moje videnie bolo zdvojené. Nakoniec som si aj ja bez ujmi na zdravý a tele sadol vedľa nej. Mal som zavreté oči v nádeji že sa mi prestane krútiť hlava. Nádej bola, ale výsledok vyzeral inak. Hlava sa mi stále točila, opojné šťastie z alkoholu a diskotéky sa razom vytratilo rýchlejšie ako prišla myšlienka toto všetko vykonať bez myslenia na následky. Všetko sa to premenilo na pocit neistoty, strachu z toho, že sme úplne vyriadení. Bohužiaľ to nebol len pocit, ale aj krutá realita. Chceli sme byť iba slobodní, nič viac. Akosi sa to však zvrhlo. Prepískali sme to.
„Aký to má zmysel?“ Jej slová ma vytrhli z myšlienok sebaľútosti nad tým aký som hlúpy. „Čo nemá zmysel?“ Nechápal som jej otázke ktorá prišla rýchlo a preťala nočné ticho. „Toto všetko. Chcela som aby mnoho vecí dopadlo úplne inak.“ Na chvíľu sa jej slová zasekli niekde na ceste zo srdca do hrdla a von. Nechal som jej priestor, len som tam pri nej sedel a bol pripravený počúvať.
„Mala som veľké plány. Rodičia do mňa vložili tak veľa. Ja som to všetko snažila využiť, chopiť sa šancí a tým im dokázať že si ich vážim, dokázať im že môžu byť na mňa hrdí, že to čo robím je prejavom vďaky a lásky im.“ Znovu sa odmlčala, na chvíľu nastavila tvár vetru čakajúc na tie správne slová od oblohy. Pohladil som ju po ruke. Bol to znak aby pokračovala, ak mala ešte o čom samozrejme a tlela v nej ešte potreba. „Chcela som byť niekým. Byť niekým ako napríklad princezná Diana.“ Zvraštil som čelo a v duchu sa spýtal, prečo ako práve ona? Po chvíli mi dala odpoveď na nevyslovenú otázku vnútra. „Mala vplyv. Bola označovaná za najznámejšiu ženu na planéte svojho obdobia. aj napriek svojej moci ju nezneužívala pre svoj prospech. Pomáhala.“ Znovu sa odmlčala a táto pauza na mňa pôsobila že už nemá čo povedať, chce len sedieť, mlčať, myslieť na všetko zamlčané, ale aj tak ťažko vysloviteľné. Spýtal som sa jej na základe jej vzoru, princeznej Diana, či chce zmeniť svet, pomôcť mu. či chce pretvoriť aspoň kúsok z neho, alebo byť ako princezná. „Hej. Mám vnútornú potrebuje pomáhať. Je silná, nedá sa ignorovať.“ Hlas jej zosmutnel a každé jedno slovo bolo ťažké a tmavé. „Po smrti rodičov aj sila niečo zmeniť zmizla. Ochota by bola len nie je sila. Musím dokázať najprv pomôcť sama sebe, až potom iným ľuďom. Teraz by som im len ubližovala.“ Ďalej už nič nevravela. Iba sedela, kolísala sa a niečo mrmlala.
Konečne sme sa dostali domov. Stáli sme pred dverami so strachom a rezonujúcimi výčitkami. čo nám povie John. Urobí cirkus? Stratíme jeho dôveru? Museli sem to zistiť na vlastnej koži. Zaťali sme zuby, vložil som kľúč do zámku a otvoril dvere. Strach a výčitky spôsobili náhlu triezvosť a uvedomelosť nad tým, čo zlé sme spravili. John sedel v obývačke a hral na gitare. Srdcia sa nám prudko rozbúšili a na sekundu aj zastavili keď sa náš pohľad s tým jeho stretol. Dlho sme sa na seba dívali, čakali krik a všetko možné aj nemožné. Výčitky aký sme nezodpovedný a slová o strate dôvery u neho. Nečakali sme čo však prekvapivo prišlo. Úsmev na jeho tvári. Usmiali sme tiež sa aj keď sme vôbec netušili, čo sa to deje. Prikázal nám aby sme sa išli osprchovať a tým si zároveň aj schladiť hlavy. John ani Lauru nepustil hore do svojho bytu. Bál sa že sa jej niečo stane. Nechal ju spať u seba v izbe aby ju mal na očiach a mohol pokojne spať. Aj tak by teraz veľmi nezvládla výstup hore do svojho bytu.
Sedeli sme v obývačke a cítili sa trápne za to čo sme urobili. „Prepáč nám to.“ Iba toto som dokázal povedať sediac pri ňom na gauči. Cítil som to tak. Potreboval som dostať tieto slová zo seba von. Iba sa pousmial. Pozrel otcovským pohľadom najprv na mňa, potom na Lauru a začal rozprávať. „Mne sa nemusíte ospravedlňovať. Mne ste neublížili. To sebe sa ospravedlňte.“ „Ale sme sklamali tvoju dôveru.“ Skočil som mu do reči. Znovu sa pousmial a pokrútil hlavou. „Nesklamali. Ja vám verím stále a veľmi dobre viem že ste len ľudia, čiže nie ste bezchybný. Každý človek sa chce zabaviť, vypnúť, aj keď niekedy sa to nezaobíde bez blbostí a alkoholu. Nestalo sa ani vám , ani nikomu nič, aspoň dúfam.“ Ubezpečili sme ho že okrem našich žalúdkov nič iné neutrpelo ujmu. „No vidíte. Dnes to dopadlo dobre, takže nemám dôvod na vás kričať. Mali by ste sa naučiť zodpovedať za svoje činy. Ale som tu aj ja. Pomôžem vám v hocičom. Ja som ten posledný človek ktorý vám tu bude kázať o škodlivosti alkoholu, o tom že problémy sa nezapíjajú.“ Všetci traja sme sa pousmiali nad jeho výchovnou poznámkou. „Pozrite sa jeden na druhého. Mali by ste tu byť jeden pre druhého. Preto ste tam šli spolu.“ Žmurkol na mňa čo spôsobilo aj na mojej, aj na Laurinej tvári viditeľné červenanie. Potom sme si šli obaja ľahnúť s určitou plnosťou s pokojnosťou vnútra aj napriek opitosti do ktorej sme sa hlúpo a nerozvážne dostali.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár