Celý deň mi behala po mysli. Ale keď som bol s ňou metala mnou nervozita. Ona si to však našťastie nevšimla. John však hej. Nekomentoval to však, iba sa prizeral a v mysli hodnotil. To bolo na tom zlé. Neporadil mi a ja som nemala odvahu sa o tom s ním rozprávať. Hanbil som sa. Možno čakal len na to. Kedy k nemu pristúpim, nájdem odvahu a začnem rozprávať. Veľa vecí som však sám nezvládal. Táto ma vo vnútri začala akosi po pár dňoch duševného mlčania začala tlačiť. Útechou časoch kedy som myslel na Lauru mi boli piesne ktoré sa akosi často a intenzívne začali rinúť z mojej mysle. Mojím výstupom v bare sa veľa zmenilo. Všetci ma tam na druhý deň, ale aj v ostatné dni vítali s úsmevom a slovami pochvaly a uznania. John znovu nabral silu začať hrať a skladať niečo nové. Do pľúc mu plynul úplne čerstvý vzduch prítomnosti ktorí mu pripomínal že zlá kvalita minulosti nesmie ovplyvniť kvalitu DNEŠKA. Dokonca zo skrine vytiahol malé combo, bielu krásku, elektrickú gitaru. Práve som vchádzal keď ju vyťahoval z puzdra a starostlivo zapájal. S úžasom som hľadel na ten krásny nástroj v jeho rukách. Ako náhle začal hrať, moje srdce ešte viac poskočilo a celým telom mi prešla príjemná vlna zimomriavok. Začalo to akordmi, potom sólo a takto sa to striedalo. Sedel predo mnou, odhaľoval mi kus zo svojho umenia a mňa to neuveriteľne nadchýnalo. Ešte chvíľu po tom čo zaznel posledný tón mi v hlave znela melódia. „Nechápem prečo si toto všetko nechal.“ Dostal som zo seba ako jediný prejav obdivu v tej chvíli. Prihnal sa že mu to veľmi chýbalo. Priznal si že urobil chybu že sa nechal smútkom zmietať, zahalil mu oči, zobral entuziazmus a radosť z hudby. Cítil sa ako zbabelec ktorý sa vzdal „Nevzdal si sa.“ Poopravil som jeho mylné slová a myšlienky. „Smútok, sklamanie tlačí ku dnu a výsledkom tohto neprekonateľného tlaku sú hlúposti ktoré robíme.“ John ma chytil za plece a znovu z jeho úst zaznelo úprimné ďakujem aj keď som nevedel za čo bolo. Ale asi za moje slová podpory. Vybral som si aj ja gitaru a spolu hrali vo dvojici. Bol to krásny zážitok dňa.
Odkedy som v Dubline sa veľa sa zmenilo. Viem ako sladko chutí sloboda, ale aj to, aká vie byť niekedy horká keď sa vymkne spod kontroly. Už viem aký je to pocit keď som v bezprostrednej blízkosti človeka ku ktorému cítim niečo výnimočné. Stále ma fascinovala. Stále mnou prúdil ten istý pocit ktorý ma opantal v kuchyni keď mi prvý krát robila raňajky. Teraz som ju už poznal lepšie. Možno aj pre to postúpila v mojich očiach a v srdci vyššie.
V poslednom čase som často rozmýšľal, či zosilnenie už aj tak dosť silného puta vedie k láske. Puto medzi mnou a Laurou nabralo príliš rýchlo na intenzite. Je to možné? Možno som len silno pobláznený a tým mám zatemnenú myseľ. Všetko to pominie a ja sa budem čudovať, ako som taký mohol byť. Ale čo ak nie?
Veľa sme začali spolu hrávať, či v bare alebo v Johnovej obývačke. Po jednom takom večeri, kedy sa nám spoločné vystúpenie s Laurou podarilo, prišiel od nej návrh ktorý ma prekvapil. „Dnes ste znovu milo prekvapili a zahniezdili.“ Uznať keď videl nadšené tváre v hľadisku a slová chvály a vďaky za spríjemnenie dňa. Obom nám to dobre padlo V našich pohľadoch ktoré sme na sebe v zákulisí namieri bola vzájomná vďaka. Zapínal som zips na puzdre od gitary keď za mojím chrbtom zaznel jej nesmelý hlas. „Drem?“ Vystrel som sa a otočil k nej tvárou. Vedel som že niečo potrebuje. Mnoho ľudí začína takto svoju prosbu. „Šiel by si so mnou dnes do kostola?“ Vypadlo z nej po chvíli ticha a naberania odvahy. Nečakal som to a prvá otázka ktorá sa mi ozývala v hlave bola, prečo chce ísť so mnou do kostola? Rád som tam s ňou však šiel. Určite som sa mal za čo modliť a Tamtomu hore za veľa vecí ďakovať. Napríklad za to že som tu a aj za ňu. Že mi ju dal ako DAR.
„Rodičia ma vždy viedli k viere. Ale nie kvôli ním som verila ale hlavne kvôli vnútornému pocitu potreby v Neho veriť.“ Odhalila mi dôvod keď sme kráčali do kostola a vychutnávali si pekné poobedie. „V tichu izby som sa modlila a ďakovala za príležitosti odvďačiť sa rodičom za ich nesmiernu lásku, Vedela som že ma Tamten hore počuje, bola som o tom presvedčená.“ „Ale niečo sa zmenilo, však?“ Pozrel som sa jej do tváre. Aj podľa hlasu som vedel že v tom bude nejaké ALE. „Áno, zmenilo.“ Váhavo mi odpovedala a myslela na tú nehodu a otázku PREČO SA TO STALO? Boh je pre ňu teraz vzdialený. Pri zasiahnutí cez tragédiu alebo veľký smútok mnohí strácajú vieru a spojenie s ním. K zlým veciam a tragédia sa dá postaviť dvoma spôsobmi. Buď si človek povie že je to Božia vôľa, má to tak jednoducho byť, posunie nás to ďalej a niečo naučí, alebo to Bohu začne vyčítať, nenávidieť ho. Chcel som Laure dať menšiu prednášku o Božích zámeroch a ich zmysle, ale nakoniec som to nechal tak. Musí na to prísť sama a to čo sa v nej teraz odohráva, aj to má zmysel.
V kostole bolo veľa ľudí a hlavne mladých. Ticho sa modlili a so sklonenými hlavami meditovali a viedli v sebe hlboké rozhovory s Bohom. Lauru mnohí vrúcne privítali objatiami a úsmevmi. Bolo vidno že tu má veľa priateľov. Ako mi neskôr vysvetli, už sa s nimi nestretáva. Po tej nehode sa mnoho zmenilo, a jednou z tých vecí bol úpadok jej spoločenskosti.
Zaznel zvonec. Miništranti vyšli pred oltár, pokľakli na jedno koleno a chvíľu sa aj s kňazom modlili. Potom sa začala omša tradičným spytovaním svedomia a odprosovaním. Plne som sa sústredil na bohoslužbu. Spomínal som na nedeľné omše ktoré sme celá rodina absolvovala doma. Spomenul som si na každoročné pašie v ktorých som spieval Ježiša. Pochod so sviečkami, modlitby a moja zanietenosť Bohu. Tu V Dubline som akosi zabúdal na Boha ale v tej chvíli, na tej omši som si znovu spomenul. Len nechcel som si len spomínať, ale stále s ním byť. Cítil som sa ako zradca, egoista ktorý len bral od Boha a nevracal mu nič.
Omša sa pomaly končila. Pred tým ako nám kňaz dal požehnanie, vyzval nás aby sme sa chytili za ruky a odriekali modlitbu Otče náš. Ani jeden z nás si neuvedomil, že v momente keď sme sa vzájomne dotkli nami prebehli zimomriavky ale i iné pocity. Modlitba sa skončila, všetci sa pustili, len mi s Laurou sme sa držali. Neuvedomovali sme si nič iné. Bolo to podvedomé. Zrazu sme sa však vrátili na zem, do reality. S červeňou na tvári a s hanblivým výrazom odtiahla ruku od tej mojej. Možno toto bol ten prvý impulz ktorý mi mal povedať kam to speje a či to má význam. Neodtiahla hneď ruku. Mozog prestal na chvíľu pracovať. Srdce na chvíľu uchopilo žezlo činov. Cítilo to tak. Konečne som ju mohol cítiť hlbšie v srdci skrze dotyk. Trvalo to len chvíľku. Nebolo to také sladké ako to mnohí opisujú. Pre mňa to bolo divné. Divne pekné, divne zvláštne. Ľudia pomaly vychádzali von a my v prúde s nimi. Vonku bolo stále krásne a to ľudí nútilo sa ako navonok, tak aj vo svojom vnútri usmievať. Celú atmosféru pohody a radosti dopĺňala pieseň ktorá sa ozývala do sídla kňazov. Stál tam chalan v kockovanej košeli a čiernym klobúkom na hlave. Spevom a strunami chválil Boha piesňou ktorá ma veľmi zaujala. Ešte viac ma však zaujalo jeho zanietenie a energia ktorou pôsobil na všetkých ktorý sa na chvíľu pri ňom pristavili a obdivovali ho. Mnohí mladí ktorý sa pri ňom pristavili začali spolu s ním spievať. S úsmevom na tvári si trochu zanôtila aj Laura. Po pol hodine sa začal baliť. Nedalo mi prehodiť s ním aspoň pár slov. Pristúpil som pomaly pri neho, potľapkal po pleci a úprimne mu povedal že je fakt skvelý. Skromne mi poďakoval. Chcel som sa o ňom dozvedieť viac.
Kráčali sme teda všetci traja ulicou a bavili sa o hudbe. Jeho srdcovou záležitosťou boli chvály ktorými vzdával úctu Bohu. Ja som o tej téme veľa nevedel, preto som bol ticho, sem-tam som povedal svoj názor. Naše cesty sa o pár ulíc rozišli. On pokračoval v ceste a ja s Laurou sme šli do baru. Večer som zahral ľudom znovu svoje piesne. Všetci tlieskali, vraveli mi slová uznania keď som schádzal dolu. Ja som nebol spokojný. Stále som myslel na toho chlapca. Mal v sebe energiu ktorú aj ja chcem získať. Mal v sebe oheň a zanietenie ktoré mne chýbalo. Z neho tá radosť priam vyžarovala. Zo mňa nie. Stál som len na pódiu, hral, ale necítil som akoby mnou prechádzala radosť alebo akási sila. Z neho to priam prúdilo a vybíjalo dych ľuďom.
Bar zostal prázdny. Bol som tam len ja a Laura. Braien s Johnom si povedali že dosť bolo práce, upratovanie nechali na nás a oni si vyšli na pivo. Chytil som do ruky utierku, poutieral poháre a pustil sa aj na stoly. Vysypal cigaretové ohorky. Bol som vzadu keď som začul otvorenie dverí. „Už je zatvorené.“ Zakričal som a ponáhľal sa dopredu. „Prepáč že vyrušujem.“ Na naše prekvapenie neskorým návštevníkom bol chalan z kostola Pousmial som sa a kývol rukou. „To je v pohode. sadni si.“ Zložil som dve stoličky a doutieral stôl. „Prečo si prišiel?“ Sedeli sme už oproti sebe. Všetko bolo dorobené, Laura ešte však robila poriadok vzadu v sklade a ja som sa mu mohol venovať. „Nudil som sa a spomenul na vás a tento bar v ktorom som vás videl naposledy. Povedal som si že sem zájdem a možno vás tu nájdem.“ Ako sme sa začali dlhšie rozprávať, priznal sa mi že aj dnes trpel samotou. Napadlo ho žeby sem zašiel a spolu s nami samotu zahnal. Pri tomto jeho priznaní som sa milo usmial. Pripomínal mi seba. Aj ja som mal také chvíľky kedy som sa chytal každej príležitosti aby som zahla nudu a samotu. Sedeli sme sami pri pódiu, bavili sa o hudbe a na povrch sa predrala aj moja zvedavá otázka. „Prečo sa venuješ práve chválam? Veď svet teraz žije modernou hudbou.“ Zamyslene sa zahľadel do zeme. Myslel som že som povedal niečo zlé keď tak dlho mlčí. Po chvíli však zodvihol zrak. „Skutočne svet žije modrenou hudbou.“ Dal mi za pravdu, ale mal pre mňa pripravené vysvetlenie ktorým dokázal že nie je hlupák pretože jeho slová mali niečo do seba a pôsobili na mňa veľmi magicky a vybili mi dych. „Chvály ktoré hrám sú jednoduché, len moja gitara a hlas. Ale táto jednoduchosť má vznešený význam. Každý skutočný veriaci sa v jednom bode zamyslí ako môže pomôcť Bohu alebo sa mu odvďačiť. Najlepší spôsobom je použiť to čo mu ide najlepšie. Murár stavia domy a tým vytvára strechu nad hlavou mnohým ľuďom. Robí ich šťastnými, činí dobrý skutok ktorý Boh vidí, chvály ho tým. Ja mám rád hudbu, a aj keď môj spôsob chvály nemá taký veľký význam ako murárov, aj moja chvála a vďaka k nemu má váhu. To On vie a vidí.“ Po chvíli som ho poprosil aby mi zahral ešte na klavíri. Vraj aj tomu sa venuje. Sadol si, prsty položil na klávesy. Barom sa ozývala krásna hudba Balady pre Adelu. Krásna melódia vytiahla von aj Lauru ktorá s úžasom pozerala na chlapca hrajúceho na klavíri. Svojou hrou nás oboch hypnotizoval. Zatvoril som oči, naplno vychutnával každý tón ktorý mi dával krídla. Mohol som slobodne lietať. Zrazu som pocítil Laurinu hlavu na mojom pleci. Aj ona lietala. Keď sa na nás pozrel, jeho úsmev ešte viac nabral na šírke. Na Laurinu dušu blahodarne pôsobili aj jeho chvály ktorý si tiež našli cestu k našim srdciam v bare. Rozhodol som sa že jeho talent musia vidieť aj ľudia v bare. Aj keď som riskoval odmietnutie z ich strany, za pokus to stálo. Kto neriskuje nič predsa nezíska.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár