Po stretnutí s chlapcom ktorý sa mimochodom volal Mike som častejšie navštevoval kostol. Oživil vo mne zaprášenú vieru. Aj Laura posilnila vzťah k Bohu, snažila sa hľadať v jej tragédii niečo viac ako len trest. Zatiaľ však bola len na začiatku tejto cesty. Nebola jediná kto v sebe zvádzal boj. S Johnom to začalo ísť znovu dolu vodou. Úsmev vystriedala nezdolateľná zatrpknutosť, časté príchody domov „pod parou.“ Lauru to neuveriteľne trápilo. Videl som to v jej pohľade ktorý sa jej usadil ako maska ktorú nešlo dať dolu. Stále si kládla otázku prečo sa to znovu začalo diať. Ubližoval jej spôsob života ktorý žil. On bol jediný koho z rodiny tu mala. Nechcela o neho prísť. To on má byť z nich dvoch ten silný ktorý pomôže Laure prekonať tiene, nie ona, slabá a zranená ktorá ťažko nesie ten svoj nabúraný svet, nieto ešte jeho. Mal som tušenie, a určite správne, že jeho nezávideniahodné stavy súvisia s minulosťou ktorej sa chcem v takýchto chvíľach, keď ho vidím na dne, dostať na koreň. Každý deň som čakal kedy si ku mne prisadne, bude konečne úprimný a povie čo spôsobuje vietor ktorý ho zmieta a tlčie o každú stenu. Chcelo to však ešte čas. Možno poriadne veľa času. Ten čas nebol príliš dlhý. Boh nechcel aby som sa nečinne pozeral na Johnove hlúpe sebazničovanie. Nechcel som sa ocitnúť v situácii kedy v noci na dvere Johnovho bytu zaklope policajt a oznámi mi že ho našli ležať niekde na ulici vo vlastných zvratkoch s otravou alkoholu. Toto by som asi tak ľahko nepredýchal a mám pocit, že ani Laura, keďže John je jej jediná rodina ktorá sa o ňu po smrti rodičov zaujíma a je v jej blízkosti. Ponúkol jej viac ako ktokoľvek okrem rodičov ktorý tu ž nie sú. Ponúkol jej svoju starostlivosť, strechu nad hlavou aj napriek tomu že sám na tom v tom čase nebol najlepšie. Povedal som si že vyliečim jeho dušu. Možno na to nemám, veď som primladý, ale skúsiť to môžem. Laurinu dušu predsa dopujem injekciami šťastia, prečo to isté nemôžem skúsiť aj s ním? Veď každý bolesť je vlastne v podstate rovnaká len má iný odtieň. Jedna je tmavšia, iná trochu sivšia. Moje sympatie sú k nej na vrchole malej hory. Hrávam s ňou, napĺňa ju to šťastím a mňa láskou. Len to chcelo nejaký čin ako jej to dokázať. Potreboval som človeka ktorý mi povie ako ďalej v tej veci. Aby som svoju myseľ odpútal od ťarchy a zúfalstva, začal som rozmýšľať na Mikeom. Chcel som sa s ním ešte stretnúť, tak som sa rozhodol že sa s ním stretnem. Plány mi však skrížilo niečo iné.
Celý deň som sa na nič nedokázal sústrediť. Myslel som na Johna, na jeho biednu situáciu, Lauru a slová ktoré by som jej tak rád povedal. Bránil mi v tom však strach, bral mi vietor z plachiet a vytváraj vo mne hurikán pocitov a myšlienok. Bol som ako loď ktorá blúdi a aj maják ktorý mala nasledovať zhasol. Musel som sa odpútať a naplno sa venovať robote. O desiatej bola všetka robota hotová. S úľavou som si vydýchol pobalil sa a s krátkym AHOJ sa rozlúčil. Vonku ma aspoň trochu prebral čerstvý vzduch ktorý mi prúdil do tváre, ale únavy ma nezbavil. Celú cestu som sa kymácal so strachom že sa neudržím na nohách a skončím niekde v tráve.
Podarilo sa mi prejsť polovicu cesty. Tam ma zastavil pohľad na dvoch policajtov ako stoja nad telom nejakého opilca ktorý sa uložil na lavičke. Chce som stadiaľ len ľahostajne prejsť a nechať ich robiť si svoju robotu. O problémy som nestál v takomto stave Keď som však bol len pár krokov a uvidel toho muža, zamrazilo ma až kdesi hlboko v žalúdku.
"Prepáčte." Oslovil som mužov zákona ktorý sa dohadovali čo urobia s tým opitým mužom. Oboch tváre sa na mňa obráti so spýtavým výrazom. "Poznám ho. Odnesiem ho domov." Šepol som. Určite si vydýchli že budú mať menej roboty v tento večer. "Tak vstávaj." Prihovoril som sa úplne "doriadenému" Johnovi ktorý dačo mrmlal a len slabo vnímal že ním niekto hýba a snaží sa ho zobrať domov. Moja únava v tej chvíli musela ísť bokom. Bolo potrebné úplne sa sústrediť na ťažkú misiu prepravy domov.
"Bolo ti to treba ty blázon?" Neubránil som sa výčitkám aj keď som vedel že ma nepočúva alebo mu to je v tej chvíli úplne jedno. Zatiaľ čo ja som ho podopieral, on si neustále mrmlal niečo v zmysle: "Prečo to urobila?" Nechápal som tomu ale teraz som už bol rozhodnutí vypáčiť to od neho. Keby nebolo mňa, zostal by ležať len tak vonku. Niekto ho mohol napadnúť, okradnúť. V tej chvíli ako sa tak motal po ceste za mojej pomoci si to asi neuvedomil že mi má byť za čo vďačný. Využil som situáciu, zastavil sa, obrátil svoj zrak na neho a rozhodne sa spýtal či bude ku mne konečne úprimný. Hodnú chvíľu na mňa hľadel výrazom zbitého a poníženého psa. Potom si len vzdychol a povedal že doma mi všetko vysvetlí.
Zatiaľ čo ja som mu varil v kuchyni kávu, od sa dával dokopy cez studené kvapky vody v kúpeľni. Keď stadiaľ vyšiel, vyzeral už trocha lepšie. Sadol si oproti mne a pozrel rovnakým ospravedlňujúcim a poníženým výrazom ako vtedy keď mi spôsobil vykĺbenie ramena a prvý akčný zážitok v Dubline. Nasledujúce chvíle boli plné pravdy a citových výlevov z jeho strany. Vo všetkom bola manželka. Spoznali sa počas siete koncertov. Obaja boli vzdialený ale to ich neodradilo. Žili spolu krásnych 13 rokov. Hneď po svadbe sa ich šťastie znásobilo narodením syna a ďalší rok bol tiež v znamení šťastia, narodila sa im dcéra. Žili šťastne a usporiadane. Lenže život dáva rany a predohry sú nenápadné ale tiež spôsobujú bolesť. John viac začal venovať hudbe. Viac ako deťom ktoré rástli. Nezanedbával ich však, ale potrebovali viac starostlivosti a pozornosti ako im dával. Deti zabúdali na otcove prehrešky, ale manželka niet. Nezobrala si predsa muža ktorý je workoholik. Zobrala si muža ktorý ju dokázal pochopiť a vypočuť. Priveľmi sa však tento muž ktorého si pred 13 rokmi brala zmenil. V dôsledku tohto sa cítila zanedbaná. John hrával stále len na koncertoch, turné, festivaloch, čo spustilo len vlnu výčitiek z manželkinej strany a neustále hádky. Mnohokrát sľúbil že zvoľni tempo. Nestalo sa však. Čo mu hudba zobral si uvedomil až v jeden večer keď na stole našiel lístok. "UŽ TO TAKTO ĎALEJ NEŠLO." Všetky jej veci boli preč a deti tiež. Táto ďalšia rana prišla po závažnej rane, dva mesiace po tok čo zomrela Johnova sestra a švagor.
"Hľadal som lásku. Našiel som ju, ale nedokázal som sa vzdať druhej. HUDBY. Jednu som teda musel stratiť. Som hlupák že som si pomedzi prsty nechal uniknúť práve tú najdôležitejšiu." Vzdychol si a kamenným výrazom hľadel na stenu v ktorej chcel aspoň na chvíľu zazrieť svoju manželku a deti, obraz ich prítomnosti ako cez vešteckú guľu. Keby mohol tak zistiť kde sú, čo robia a ako sa majú. Spomienky príliš na neho doliehali, minulosť tak strašná a pálčivá.
Po kompletnom výleve srdca a vnútra zobral do ruky gitaru, a aj napriek hlbokej noci, skoro až ránu začal hrať. Zo všetkých tónoch bol pocit smútok za tým čo bolo. Minulosť však nevráti. Nie je kúzelník a ani Boh. Vravel si už len: "Tak to malo byť. Keby dokázal človek vrátiť čas, život by nebol prekvapenie a najlepší učiteľ ako zo zeme vstať, zniesť pád a pokračovať aj ďalej. Bola by to len hra s časom v ktorom by sme si vyberali len tie šťastné a príjemné chvíle v živote a oberali by sme sa o možnosť naučiť sa niečo zo smútku, zlých období a pádov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár