John vážne vedel brnknúť na citlivú strunu poslucháčov, ale na druhej strane bol aj showman, oživil starca ktorý si do baru prišiel pohovoriť s priateľom o starých časoch. Tento bar však určite nebolo miesto, kde každý len slušne popísal colu, možno vínko, debatoval so spolu sediacim o počasí, o úspechoch i neúspechoch dnešného dňa.
Nechcel aby ľudia jeho bar opúšťali len so slovami: „Bolo tam dobre.“ Chcel aby im z úst vychádzali slová: „Bolo tam vážne užasne, pri najbližšej príležitosti tam musíme ísť znovu a to nie len vtedy, keď sa budeme chcieť ísť opiť.“ Bola to bláznivá myšlienka, ale tých mal ešte v hlave veľa.
Sedel tam, v sebe mal už tretí pohár brandy a hladina fľaše ešte stále klesala. „Už by si mal prestať.“ Pristúpil k nemu odzadu muž s dlhšími vlasmi, kozou briadkou. Sadol si oproti nemu a zadíval sa na neho. Keď sa tak pozeral, ako tam sám sedí, obracia do seba poháriky, zapíja ďalšiu chvíľku žiaľu, vlna starostí o neho znovu stúpla. „Prestaň.“ Rozkázal Braien jemne ale i rozkazovačne. „Nechaj ma.“ Odvrkol John a provokačne si nalial ďalší pohárik. „Dnes ešte musíš hrať, nezabudol si?
„Nezabudol.“ Zašepkal s kamenným výrazom a smútkom v očiach.
„Počuj bratranec.“ Brain sa prisunul k nemu bližšie, zobral mu pohár s ruky a servírku poprosil aby to aj s fľašou odniesla. „Viem, je to už dávno čo…“ John sa na neho nahnevane pozrel. Breien pochopil že má prestaň, nechcel mu pripomínať aj on to, čo ho tak hrozne ranilo a kvôli čomu tu teraz tak sedí, v beznádeji sa opíja. Vedel že Braienovi na ňom záleží, ale bolelo ho to, keď mu to pripomínal. Teraz nemal náladu a spomienky mu ju ešte viac kazili. Všetko čo sa stalo musí zvládnuť sám, len on to musí uniesť. Najradšej bol keď na to nemyslel. Braien chcel znovu niečo povedať, ale John ho gestom zastavil. Nastal čas kedy mal hrať. Pomaly vstal od stola a zamieril k pódiu.
„Znovu vám niečo zahrám priatelia. Zhasnite svetlá a namierte na mna reflektor. Táto pieseň si vyžaduje patričnú atmosféru.“ Ozvali sa jeho slová z veľkých reproduktorov. Pár sekúnd mu na tvári hral úsmev aj napriek vnútornej tme. Zaznel prvý akord pod jeho prstami. Rozozvučal struny gitary aj srdcia poslucháčov.
3.
Posledný tón
Vstávanie, škola, učenie, hudba. Toto bol môj denný režim ktorý sa skoro vôbec nemenil až na pár výnimiek. Dnes ma taká výnimka čakala. Keďže som jediný hudobne zdatný človek na internáte a moje pokusy o hudbu sa mnohým páčia, často som bol pozývaný na rôzne akcie, kde som spestroval a dopĺňal program.
Dnes ma čakalo hranie na školskom plese na ktorý ma pozval osobne pán riaditeľ a poprosil, aby som zahral tri svoje piesne. Súhlasil som, aspoň si šplhnem.
Veľmi dôkladne som sa pripravil na večer. Sto krát som si rozkázal: „Nemaj trému!“ Bohužiaľ, moje vnútro si robilo čo chcelo a nedbalo na názor mojej mysle.
Srdce mi prudko bilo keď som počul riaditeľove slová po ktorých som mal nastúpiť na javisko.
Príhovor bol dlhý a moje myšlienky sa začali uberať úplne iným smerom. Nemyslel som už na trému, či to na tom javisku pokazím, budem všetkým na smiech. Hlavou sa mi začali preháňať niečo iné. Ešte dlho som si nevedel vysvetliť, prečo mi tá myšlienka, ktorá zmenila všetko vôbec skrsla v hlave.
Ako som tam stál, sledoval ľudí naokolo, počúval oduševnení prejav pána riaditeľa, do popredia mojich myšlienok sa dostala práve tá o mojom sne, o jedinom spôsobe ako to teraz dosiahnuť.
Všetko zanechám. Školu, nároky mojich rodičov. Odídem. Pobalím si veci, gitaru, husle, texty. Budem putovať za svojím cieľom. Niečo v mojom vnútri mi vravelo: „Choď. Máš odhodlanie, tak choď!“ Poslúchol som toto volanie vnútra.
Keď som dohral, šiel som na internát, všetko som si zbalil, pred bránou zašepkal ZBOHOM a kráčal k vlakovej stanici. Všetci sa na plese bavili, moju spolužiaci i profesori nevediac, čo sa deje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
greendgirl
10. 4.apríla 2011 19:34
w-a-u
Napíš svoj komentár