Z Birminghamu do Londýna, hlavného mesta Anglicka je to 118 míľ. Sedel som vo vlaku a rozjímal. Cesta trvala asi jeden aj pol hodiny, takže na moje myšlienkové pochody som mal dostatok času.
Teraz sa už nedalo vrátiť. Nebolo cesty späť. Práve vtedy, keď som opúšťal budovu internátu, som sa rozhodol urobiť zásadný krok ktorý som tak cítil, ale možno ho nakoniec budem aj ľutovať.
Rozhodol som sa prekročiť Rubikon a nevracať sa späť, ako to urobil aj Cézar.
V hlave sa mi premietali otázky o správnosti môjho rozhodnutia. Som egoista keď myslím len na seba a na splnenie svojho sna bez uvedomenia si pár dôležitých vecí? Rodičia mi zaplatili školu a ja to len tak vzdávam? Prečo? Pretože si chcem splniť svoj sen? Kvôli myšlienke ktorá ma drží už dva roky a každý deň o nej snívam?
Bol skutočne môj sen tak dôležitý, že som ho podstavil nad vzdelanie? Nad očakávania rodičov ktorý do mňa vkladali nádej že vyštudujem, a tak si vytvorím lepšiu budúcnosť?
Najhoršie na tom bolo vedomie nepoznania odpovedí, strach ktorý vo mne každou sekundou vzrastal, až prerástol do zúfalstva a beznádeje.
Vložil som si do uší slúchadlá a všetok tlak myšlienok, neuveriteľne dobiedzavých otázok zahnal ponorením sa do sveta hudby, do môjho záchranného sveta.
Stál som pred dverami a odohrával sa vo mne boj. Zaklopať? Priznať sa im s útekom zo školy, s plánom do budúcnosti, ktorý sa im určite nebude páčiť? Alebo mám odísť, do vetra zašepkať ospravedlnenie?
Kým som tam nerozhodne stál, dvere sa otvorili. Za pár stotín sa mi sa mi rozbúchalo srdce a na dne žalúdka usadil kus ľadu. Predo mnou stálo dievča s kučeravými vlasmi a ich havrania farba kontrastovala s jej bledou pokožkou. Bola veľmi prekvapená keď ma uvidela stáť pred dverami. Silno ma objala, pričom si musela trochu stať na špičky, keďže bola o hlavu aj pol nižšia ako ja. Moja sestra Petra bola síce o rok staršia ako ja, ale jej výška bola viditeľne menšia ako moja, aj keď som bol jej mladší braček. „Čau, naši sú doma?“ Postrehla v mojom hlase obavy a hlavne strach, ktorý som mal pri vedomí, že budem stáť pred rodičmi a hovoriť im, že som odišiel zo školy len pre to, aby som si mohol splniť sen.
So sestrou sme boli neuveriteľne vnútorne prepojený. Preto jej môj pohľad odpovedal na otázku ktorú ešte nevyslovila, ale mala na jazyku. Tušila, že sa niečo deje. Veď bola žena a napomáhala jej aj intuícia, ktorá žiadnej žene nechýbala. Nevedela síce ešte dôvod môjho predčasného príchodu domov, ale cítila niečo zlé, alebo šokojúce. Na prekvapenia som bol ja expert. Hlavne na tie nepríjemné.
„Ahojte.“ Môj hlas sa ozýval po chodbe ktorá končila za dverami vedúcimi priamo do obývačky. Podľa hluku som vydedukoval kde je otec. Určite znovu pozeral televíziu, oddychoval na gauči kde sa zdržiaval asi najčastejšie keď bol doma. Petra mi na chodbe v rýchlosti oznámila že rodičom asi šibe, pretože otec sa dal na modelárstvo a mama stále len kreslí a maľuje. Môj úsmev sa miešal aj so smútkom pri pomyslení, ako veľmi nabúram ich vnútro a možno aj dobrú náladu nemilým priznaním.
Pár minút som tam len tak stál a mal vážne strach. Cestou domov som rozmýšľal čo rodičom povedať, ako najlepšie obhájiť moje vrcholne bláznivé rozhodnutie. Stále vo mne vzrastal divný pocit nesprávnosti z môjho rozhodnutia. Rozhodol som sa skutočne zle keď ma prenasledujú tie pocity?
Vynadajú mi? Pošlú ma späť do školy? Uhasia môj sen a ja už nebudem vidieť mohutné plamene, ale len popol zo sna ktorý žiaril len chvíľku, ale o to jasnejšie? Ako som tak tam stál s mnohými myšlienkami ktoré mi prúdili hlavou, do popredia sa dostávala jedna jediná: DOKÁŽEM SA VZDAŤ, PODVOLIŤ ROZHODNUTIU AJ KEĎ SA MI NEBUDE PÁČIŤ?
Aj napriek pochybnostiam, stúpajúcemu strachu ma magicky poháňajúca sila začať plniť si svoj sen neopustila. Vo vnútri som sa veľmi bál. Našlo sa tam však niečo malé. Nie šedé ale žiarivé. Síce slabo, ale žiarila. NÁDEJ V ZÁZRAK.
Pomaly som stlačil kľučku, otvoril dvere a odokryl obraz mojej rodiny. Pri televízii sedel môj otec. Podobal som sa na neho výzorovo aj povahovo, to nemohol poprieť nikto kto nás oboch poznal. Každé ráno sme bojovali so strapatými vlasmi ktoré sa podvolili našim žiadostiam iba pod veľkým tlakom rúk a gélu. Črty tváre sme mali jemné. Ak sa nám niekto zahľadel do očí, mal pocit že hľadí do tých istých očí, len sú vsadené do inej tváre. Na fotkách, ale aj naživo sme boli rovnako vysokí. Dokonca aj veľmi podobní, preto nás mali mnohí za bratov. Vždy sme sa s otcom na tom smiali.
Po mame som mal umelecký talent. V mladosti hrávala na klavír. Počas vysokej si dokonca privyrábala aj doučovaním a lekciami. Okrem hudby sa venovala kresleniu, maľovaniu, čo ju neuveriteľne napĺňalo až dodnes. Bola to v skutku úžasná žena s krásnym úsmevom a zlatým srdcom. Preto očarila určite aj to otcove.
S úsmevom na tvári som vstúpil do obývačky. Mal som strach, nedal som to však na sebe poznať. Vedel som perfektne hrať vyrovnanosť a spokojnosť navonok. Obaja ma vrúcne objali a privítali. Mame sa však nezdal môj skorý príchod domov a všetky veci ktoré som so sebou priniesol.. „Nejako skoro prichádzaš.?“ Podvedome som čakal na túto otázku, pretože bola začiatkom môjho priznania. Pustil som tašku, stál tam ako prikovaný a na oboch uprene hľadel s výrazom ktorý sám za seba vravel: „NIEČO SA DEJE.“
Poznali ma až pridobre aby tento výraz ignorovali. Otcova tvár zrazu zvážnela. Vypol televíziu a priamo sa má spýtal čo sa stalo. Teraz už šlo do tuhého. Nemôžem len tak odísť so slovami NIČ SA NESTALO. Neuverili by mi. Musel som to urobiť. Zhlboka som sa nadýchol a vyslovil to. „Odišiel som zo školy. Chcem si splniť sen a stať sa umelcom, hudobníkom, a tam si tento sen nesplním.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár