V noci sa mi síce nedalo zaspať, ale v posteli som vydržal celkom dlho. Zobudil som sa okolo desiatej. V prvých minútach som si neuvedomoval, čo sa včera stalo a čo ma čaká. Až po chvíli, keď sa mi oči trochu viac rozlepili a uviedol som svoj mozog do činnosti. Vyskočil som z postele, obliekol sa a pri náhlení do kuchyne za rodičmi ktorý tam debatovali, som sa skoro potkol. Komické. Zazrel som prichystané veci v obývačke čo ma utvrdilo, že to, čo sa včera stalo nebol sen. Všetko sa mi zdalo tak krásne neskutočné. Letím niekam ďaleko, niekde preč, na miesto ktoré sa mi do pamäte zapíše možno ako miesto kde sa mi splnil môj sen, alebo ma k nemu priblížilo. Budem tak blízko neho až uvidím jasne jeho obrysy.
Keď som vošiel do kuchyne, všetci sa na mňa široko usmiali a srdečne sa pozdravili. Rodičia boli veselí. Páčilo sa mi to, ale Petre sa vytratil z pier úsmev a pomaly sa v jej očiach začínal usádzať smútok.
Konečne som sa dozvedel kam letím a za kým. „Matt. S mamou sme sa rozhodli ťa poslať na miesto ktoré nám obom prirástlo k srdcu keď sme ho na svadobnej ceste navštívili. Krásny Dublin. Vieš kde to je?“ To ma vážne považoval za tak neinteligentného? „Jasné že viem. V Írsku.“ „Perfektne.“ Zaškeril sa a pokračoval vo vykladaní svojich plánov. „Mám tam priateľa ktorý mal rovnaký sen ako ty a začal si ho plniť. Nebolo to ľahké. Len z hudby sa človek neuživí pokiaľ nie je vážne slávny. On si to však naivne a hlúpo myslel. Hral na uliciach, v baroch, kde sa toho síce naučil mnoho, väčšinou však ako zarovno piť so zdatnejšími chlapmi a ako dávať krčmové háky.“
„Takže je to pekný kvietok.“ Skonštatoval som s úsmevom na perách, s divným pocitom, že asi nebude najlepší nápad ma k nemu posielať. „Celkom blázon však nebol. Zaťal zuby, predieral sa čo bol dôkaz, že nie je blázon ktorý len sníva, vraví o tom čo by chcel ale nekráča. Je to vhodný človek pre teba. Ver mi. Udržiaval sa ako aj sólovo tak aj s kapelou pár mesiacov so svojimi piesňami na vrchu hitparád.“ Otcove posledné slová nezneli tak, akoby si jeho priateľ stále udržiaval slávu. „Kde je teraz?“ „Hrá vo svojom bare, ale už nie je na vrchole hitparád. Dá sa povedať, že zapadol prachom. Najväčšiu slávu zažil keď mal 30 rokov. Vydržalo mu to asi štyri roky. Teraz sa uskromnil. Musel sa. V kapele vraj nepotrebovali rojka, človeka ktorý len sníva. Hráva vo svojom bare a prechádza dosť ťažkým obdobím.“
„Večer ti ide let, takže ak si chceš ešte niečo pribaliť, baľ.“ Pripomenula mi mama čo ma trochu popohnalo. Zbalil som si notesy s básňami, piesňami, kúpil zopár nových, aby som mal do čoho tvoriť. Tešil som sa z toho všetkého ako dieťa. Lenže Petra bola akási smutná. „Braček, ja nechcem aby si odišiel. Čo tu ja budem robiť s nimi sama?“ Priznala sa mi keď som si k nej prisadol v obývačke nemôcť sa už viac pozerať na jej smútok.
Pousmial som sa nad jej zúfalstvom z rodičov. Objal som ju okolo pliec a končekom prsta ťukol do nosa. Už odmalička to bol spôsob ako sme si dávali najavo city. Opätovala mi to, potom na mňa skočila a začali sme sa blázniť. Správali sme sa ako malé deti, ale bolo to naše posledné bláznenie, tak sme si ho chceli užiť.
Aj keď som sa tešil na let, na to všetko, nechcel som aby nastal a ja sa musel rozlúčiť. Čas však plynul rýchlo. Podľa mňa až prirýchlo.
Niesol som dve celkom slušne nabalené tašky, na chrbte gitaru a husle. Už som chcel byť v lietadle a zhodiť zo seba ten náklad. Môj chrbát aspoň nebude tak bolieť a páliť.
Letisko bolo plné ľudí ktorý sa náhlili možno za prácou, rodinou a možno aj tak ako ja za slobodou, niečím novým, nepoznaním a zaujímavým. Stál som tam, nemo hľadel na dav ľudí ktorí na mňa pôsobili dosť hekticky. Skoro všetci utekali aby stihli svoje lietadlo, len pár z nich bolo pokojných. Boli to tí, ktorí si nenechávali ešte kopu času na odchod z domu. Dostavili sa skôr aby si potom nemuseli lámať hlavu či stihnú alebo nie, ničiť si nohy a zrýchľovať pulz.
My s rodičmi sme prišli chvalabohu skôr, sedeli sme tam a prehadzovali pár slov pred tým, ako na dlhší čas odídem. Už som bol tak blízko odchodu. Niežeby som rád utekal preč od ľudí ktorý pre mňa tak veľa znamenajú. robia všetko pre moje šťastie. Bol som pobláznený zo vzrušenia blížiacej sa slobody, teda iba čiastočnej ktorá ma čakala. Môžem začať písať úplne nové kapitoly.
Nadišiel ten čas. Mama ma vyobjímala, vybozkávala, padli aj nejaké tie slzy z jej očí. Otec mi len chlapsky najprv podal ruku, ale nakoniec si ma tiež hodil na hruď a objal ma. Vtedy na letisku som im venoval jedno jediné slovo, tak jednoduché ale výrečné. ĎAKUJEM.
Ďakujem že mi umožnili splnenie tohto sna.
Ďakujem že zaplatili letenku, dali mi peniaze na rozbeh v Dubline, ale pod podmienkou že si tam niečo nájdem.
Ďakujem že ma chápu a budú tu, keď to náhodou nevyjde.
Posledná sa so mnou lúčila Petra. Hodila sa mi okolo krku. Pocítil som na ňom jej dych a o chvíľku aj mokré kvapky. „Neplač:“ Nežne som jej pošepkal do ucha a hladil ju po vlasoch. „Nesťahujem sa, ani navždy neodchádzam. Ani nenazdáš a tvoj brat tu znovu bude.“ Ešte tuhšie som ju objal. „Sľúb mi že si dáš na seba pozor.“ Prosila so slzami v očiach. Pousmial som sa a povedal že o mna nepríde.
Priznám sa, aj mne vyhŕkli slzy keď som sa vzďaľoval, kýval im na rozlúčku, uvedomoval si aká diaľka nás bude deliť. Už nebudem môcť prísť za nimi keď budem mať zlý deň, nebudem môcť cítiť mamin nežný dotyk dlane na tej mojej a počuť slová: „To sa spraví.“
Sedel som v lietadle a zapĺňal žalúdok studenými bagetami ktorú som mal ako rezervu po ktorej som však siahol hneď. Stále som nemohol veriť čo sa dialo. Neuverím tomu pokiaľ nebudem stáť pred tým mužom a bude ma vítať v Dubline. Ani som sa nenazdal a už aj sa to splnilo. Kráčal som zo všetkými vecami oproti mužovi s krátkymi čiernymi vlasmi. Jeho aktuálny výzor svedčil o otcových slová. Prežíva ťažké obdobie. Neoholený, s unaveným výrazom na tvári na mna nepôsobil v tejto chvíli ako ten najzodpovednejší človek ktorý by sa o mna dokázal postarať, ale to bol len prvý dojem. Ten niekedy skutočne dosť klame.
„Vitaj v Dubline chlapče.“ Podal mi ruku, zobral tašky a kráčal von z lestiska. „Ja som John Reddin a v pohode mi tikaj. Otec ti o mne rozprával, však?“ Zamyslene som prikývol, nasával do svojho tela ten iný vzduch novoty, pozeral na davy ľudí a rozmýšľaj čo teraz. Som tu, ale čo bude ďalej? „Slobodne sa vkladáš do mojich rúk?“ V hlbokom zamyslení som prepočul jeho otázku. Až jeho štuchnutie ma prebudilo do reality dublinských ulíc a jeho hlasu. „Prepáč zamyslel som sa.“ Ospravedlnil som sa zahanbene. Prikývol že je to v pohode. „Je tu pre mňa všetko také nové, ak sa tu chcem usadiť, musím si nájsť nejaký prísun peňazí a hotel aby som mal strechu nad hlavou.“ Ako som sa dozvedel, John to všetko vyriešil už pred mojím príchodom čo mi zobralo z hlavy ťažké rozhodovanie. „Otcovi som sľúbil tvoje pohodlie, bezpečnosť, zabezpečenie všetkého potrebného pre tvoj rozvoj a život tu. Takže pracovať budeš u mňa v bare. Nie je to až tak ťažká robota, len niekedy dosť jednotvárna a únavná, takže spať budeš chodiť unavený a asi až po druhej hodine ráno. To záleží od aktuálneho naplnenia, záujmu a programu pre divákov.“ A bývanie?“ „V mojom byte sa nájde aj priestor pre teba. Bývam sám. Spoločnosť mi na moju dušu zapôsobí dobre. Posteľ, štyri steny ktoré ťa budú chrániť pre chladom a biedou ulice tiež máš teda vybavené a zabezpečené.“ „A čo môj sen? Pre to som sem prišiel. Ako to bude?“ Johnova reakcia bola smiech ktorý vyčaril aj mne úsmev na tvári. Ale neviem čo je na tom smiešne. „Trpezlivosť. Viem prečo si tu. Najprv sa však zabývaj, zvykni si na prácu a tvoja vyššia potreba sa tiež prederie dopredu. Možno onedlho, možno o dlhší čas, ale predrie..“ Žmurkol na mňa. „Neboj sa Matt. Príde aj tá tvoja väčšia potreba, tvoj VEĽKÝ SEN.“ Zavolali sme si taxík, odviezli sa do baru ktorý vlastnil John. „Tu budeš od zajtra robiť.“ Rukou kývol na veľký priestor zaplnený stolmi, stoličkami. Za barom bol chlapík ktorému to s fľašami šlo jedna radosť. Okrem jeho show ma zaujalo aj pódium. Zhypnotizovane som naň pozeral, predstavoval si ako tam stojím a hrám. Mal som z toho krásny pocit. Bolo skoré ráno keď som zaspal. Deň bol náročný, ale bol som tu a šťastný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár