John bol ohľaduplný a ráno ma nezobudil. Vedel, že včera bolo toho na mňa celkom dosť, nechcel ma ešte viac rozhádzať. Prebudil som sa na mäkkom gauči. Zatiaľ to bude moja posteľ. Vyhovuje mi to a našťastie som nemal som pocit dolámanosti, takže je to v pohode Už včera som rozmýšľal nad jednou vecou. Prečo býva v takom veľkom byte. Je tu sám, tak prečo potrebuje taký priestor? Alebo má vysoký štandard? Mohol som si dovoliť sa pýtať? Chcem vedieť kto je mojím hostiteľom a tajomstvá nenapomôžu k nášmu vzájomnému porozumeniu, to teda nie. Býval tu s niekým? S manželkou? Zomrela, odišla? Rozhodol som sa to radšej nerozoberať. Netúžil som ho nahnevať a hlavne raniť. Je ku mne milý, ponúkol mi prácu a bývanie, čo viac by som zatiaľ chcel?
Na stole som si našiel odkaz: „Ponáhľaj sa do baru, robota čaká.“ Našiel som pri ňom aj mapu ktorá sa mi hodila. Skutočne moje spomienky na včerajšok boli jemne rozmazané v dôsledku radosti ktorú som intenzívne prežíval. Mapa mi pomohla pri nájdení baru. Vstúpil som do neho. Bolo tam len pár ľudí ktorý popíjali kávu, debatovali, smiali sa alebo preberali vážne veci. Našiel som tu aj študentov ktorý mali po skúške a nervozitu vymenili za oddych a odľahčenie. „Vitaj. Vyspatí?“ Oproti mi už kráčal John v zástere. Nie veľa vlastníkov baru sa aj osobne podieľajú na jeho fungovanie, ale on bol jeden z tých opakov. Podal mi ruku a potom hneď aj utierku. „Vzadu máš oblečenie a začni. Zo včera tam zostalo ešte pár tanierov a nádob.“ Uškrnul sa na mňa a pokračoval v ceste. Umývanie tých pár tanierov a nádob trvalo presne 1 hodinu a 43 minút. Nebolo to však ťažké. John sa tešil mojej ochote a vytrvalosti. „Poď už jesť. Zatiaľ ti stačilo.“ S úsmevom za mnou prišiel pred dvanástou hodinou. Bol prekvapený, že som sa nevzdal „Počkaj, ešte to dokončím.“ Zamrmlal som a drhol panvicu ktorá mi spôsobovala už asi 10 minút vrásky na mojej mladej a čerstvej tvári. Chytil panvicu, položil ju do dresu, pozrel sa na mňa, po chvíli sa zasmial a skonštatoval. „Si divný Matt. Nie že by si sa od roboty ťahal ako každý teenager, ale ti sa do nej hrnieš? Jesť!“ So smiechom ukázal na stoly a slovami že aj veľa roboty škodí ma vyprevádzal k stolu kde som mal pripravený obed ktorý vyzeral vážne užasne a dokonca aj tak chutil. Pri toľkej vytrvalosti a ochote som úplne zabudol na raňajky ktoré som si nedal. Až divné zvuky v bruchu mi to pripomenuli. Pomaly som jedol a vychutnával si to.
„Daj si pauzu.“ Podal mi kľúče keď som sa hodlal po obede vrátiť do kuchyne. Bol som trochu prekvapený, ale neodolal som oddychu. Ak som mal povedať pravdu, to párhodinové voľno mi padlo vážne vhod. Najprv som len tak sedel v kresle a bezducho hľadel na bielu stenu. Po chvíli ma to prestalo baviť, zobral som do ruky gitaru a hral. Ale hlava sa mi po pár minútach začala od únavy hompáľať, oči sa mi zatvárali. Zhodnotil som, že je čas vypnúť organizmus. Zvalil som sa na gauču, ale predtým som si ešte nastavil budík na mobile a zaspal.
Spánok ma správne naštartoval. Načerpal som úplne nové sily a chuť znovu nasadiť ochotu a vytrvalosť. Chcel som Johnovi dokázať ženie som len príživník a zaslúžim si jeho starostlivosť. Vonku sa stmievalo, lampy sa rozsvecovali a ľudí na uliciach ubúdalo. Pomaly som s rukami vo vreckách míňal o pol desiatej ulice a ľudí ktorý buď išli do práce, z nej, alebo si užívali ako ja romantiku ulíc osvietených lampami a čerstvý vzduch. Všetko som pozorne sledoval, vrýval si do pamäte ulice, miesta ktoré mi budú nabudúce záchytnými bodmi. Onedlho to tu už budem poznať celkom slušne, nebude mi robiť problém vydať sa aj na dlhšiu cestu po meste. V samote ulice mi hlavou prebehla jedna myšlienka a následne aj otázka. Kedy príde fáza, kedy začnem pociťovať smútok za známym Londýnom, rodinou, blízkymi? Možno vtedy, keď sa niečo nepodarí a ja zatúžim sa preniesť z tohto neznáma niekde, kde je to v pohode. Ale sloboda a túžba ju nájsť niekde úplne inde prináša aj takéto dumavé chvíľky a myšlienky.
V zamyslení som ani nepostrehol, že som minul bar. Rýchlo som sa otočil a našiel ho. Vnútri bolo oveľa viac ľudí, z reproduktorov hrala hudba a pódium bolo zatiaľ prázdne. Jediný dôkazom že sa tam niečo bude diať bola gitara na stojane. John sedel za barom a pil nejakú oranžovú tekutinu. Keď uvidel ako si sadám pri neho na vysokú barovú stoličku, potľapkal ma po pleci, usmial sa a poprosil ma či by som nepomohol s roznášaním. Neviem prečo sa to spýtal, veď to tu bola moja práca. Ako som sa však dozvedel od Braiena ktorý bol tiež spolumajiteľom tohto baru a Johnovím bratrancom, John toho mal v sebe toho trochu a strácal zábrany.
Braien bol skutočne milý človek. Pôsobil na mňa pokojným dojmom ktorý aj mňa následne upokojoval. Usmieval sa, ale usádzal sa mu na tvári i smútok a obavy pri pohľade na Johna, ktorý sa pohojdával na stoličke, pil a nič a nikoho nevnímal. Keď mu už odmietal naliať, zobral fľašu z poličky a nalieval si sám. „Prečo mu to jednoducho nezoberieš a nepošleš ho domov?“ spýtal som sa keď sme sa stretli pri jednom stole kde chcel zasunúť stoličky po hosťoch ktorý pred chvíľou odišli. Braienove veselé oči sa zmenili akoby na sklenené. Zamyslel sa, zahľadel Johnovím smerom a pomaly ku mne prehovoril. „Nemôžem.“ Pokrútil hlavou, zasunul stoličky, pomaly zamieril k ďalším a ja s ním. „Pozri sa na neho. Znovu je opití a vtedy vystrája ak niekto nesúhlasí s tým čo robí.“ Pri slovíčku ZNOVU ma zamrazilo. Nemal som pocit, že John patrí k tej skupine ktorá nehľadá pomoc v okolí ale úpenlivo a vytrvalo hľadá odpovede a riešenie na hlbokom dne fľašky.
„Nebolo by veľmi dobré keby urobil majiteľ vo svojom podniku cirkus.“ Pokračoval, vykladal stoličky, zbieral poháre a rozprával ku mne tichšie, aby to John nepočul a hlavne niektoré zvedavé uši a klebetné ústa. „Rodičia do neho vložili dôveru pretože vedia, že ich syn má potenciál. Lenže ľudia sa menia. aj John sa zmenil hlavne po...“ Braien sa pozrel na mna. Vedel som že ešte nie je ten správny čas, tak len mlčal. „..takže mu toto všetko môžu zobrať ak ich sklame. Mám pravdu?“ Prikývol a zamieril k Johnovi ktorý si nás nevšímal. Alkohol mu našťastie prestal chutiť. Teraz mal len položenú hlavu na rukách a niečo si pre seba vravel. Toto môj obraz na neho trochu menilo, ale stále mu budem za toto všetko vďačný.
Braien bol vzadu v sklade, ja som čapoval a sledoval Johna pohľadom. Prisadol si pri nejakú pani, či slečnu. Nevedel som to z diaľky určiť. Prijala ho celkom pozitívne. Snažil sa zakryť svoju opitosť čo si vyžadovalo herecký výkon, ktorého, ako som videl, bol John schopný. Tá žena sa na ňom smiala, zabávali sa. Keby som vedel čo sa stane, radšej by som ho odtiaľ odtiahol ako nechal naďalej flirtovať. Po tom incidente čo sa o chvíľu stal som bol presvedčený, že John nemá rozum a asi trpí nedostatkom adrenalínu. Zažil som trochu vzrušenia hneď na začiatok, ale aspoň som nemohol povedať, že prvý platný deň v bare bol len o robote, zbieraní pohárov, obsluhovaní.
Žiarlivosť je hnacia sila ktorá je uväznená v každom človeku ktorý cíti lásku, alebo vlastne potrebu privlastniť si ženu, a každý náznak sympatie od cudzích je dôvod na to, aby sa táto sila prejavila v plnej svojej kráse.
Úvodom do vzrušenia bolo vstúpenie muža. Nebol ničím výnimočný okrem nízkej postavy. Všetko to však kompenzovali jeho svaly, ktoré bolo krásne vidieť na obtiahnutom tričku, každý jeden sa hrdo ukazoval. Prebehol pohľadom po celom bare. Mal som pocit, že ho nič nezaujalo, aspoň nie na prvýkrát. Urobil pár krokov, znovu sa porozhliadol okolo, akoby niečo, alebo niekoho hľadal. Našiel to. Pohľadom sa zavŕtal do Johna flirtujúceho s tou ženou. Do tváre sa mu nahrnula červeň, niečo si zašepkal, akoby plán a vykročil vpred. Niečo sa bude diať, to som veľmi ľahko predpovedal. Značne mi k tomu dopomohla aj ženina tvár keď ho uvidela rútiť sa k nim. Vyskočila na nohy, snažila sa ho zastaviť, chlácholila ho, ale muž sa nedal. Prestal som čapovať, poháre položil na podnos a všetko to sledoval, pripravený zasiahnuť keby sa tu niečo začalo diať. Začal sa úvod. Prvá fáza dnešného vzrušujúceho večera. Muž zdrapil Johna za golier a triasol ním. Trochu ho prebudil z alkoholového opojenia. John však nebol len pasívny. Nestál tam, nenechal sebou triasť. Zrazil mužove ruky z pliec, odhodlane sa mu postavil oproti, zahľadel sa mu do očí ako pes ktorý vyzýva súpera na boj o suku. „Kamarát, upokoj sa. Spravil som ti niečo?“ Zatiaľ nevedel kto je tá žena a aká je medzi ňou a tým malým mužom spojitosť. „Toto,“ ukázal na ženu, „je moja snúbenica a ty,“ svoj dlhý kostnatí prst namieril na ňeho ktorý a opieral o stôl, pretože na vlastných bol akýsi neistí, potreboval mať nejakú oporu, „ju tu balíš.“ Zvraštil čelo a z úst mu vyšla hláška ktorou len pridal olej do ohňa. Dosť veľa oleja. „Bože drahá,“ zaškerene sa otočil na ženu, „nemáš oči? Tento tu ťa klamal ak ťa presviedčal, že nikdy nerobil pre Santu na Severnom póle. Určite ho tam hľadajú. To nie je len tak keď sa im škriatok stratí.“ Nemohol som sa ubrániť smiechu a ani ľudia naokolo. Jedinému to nebolo smiešne mužovi ktorého sa to vrcholne dotklo. Červeň mu stúpla ešte viac do tváre, zaťal päste a s revom sa vyrútil na Johna ktorý na to nebol vôbec pripravený. Bol odvrátený k nemu tvárou a v tom momente, ako zareagoval na jeho rev a otočil ju, ocitol sa na zemi. Chcel zachovať hrdosť a vstal zo zeme. Bol prichystaný na útok. Zrazu však nasledovala ďalšia rana. Muž bol síce malý, ale rýchli a agresívny. John schytil tri celkom slušné rany do tváre. Musel som zakročiť. Predral som sa medzi ľuďmi ktorý to sledovali a snažil sa dať muža dolu s Johna. On ma však odsotil. S celým telom som zobral stôl. Ležal som na zemi a nedokázal pohnúť ramenom. Ako som tam ležal a dúfal že ten rachot začul Braien a príde pomôcť, z davu zrazu na muža vyskočilo akési dievča, strhla do z Johna, poriadnu mu vrazila do boku a poslala kadeľahšie. Žiarlivého snúbenca odviedli von. Za ním zahanbene kráčala jeho snúbenica. „V poriadku?“ Skláňalo sa nado mnou dievča s bledou chudou tvárou. Najviac ma však na nej zaujali červené vlasy ktoré žiarili ako samotný oheň. „Hej, ale moje rameno.“ Snažil som sa ním pohnúť, ale spôsobilo mi to len veľkú bolesť. Pokúsil som sa vstať, ale pokus skončil neúspechom, keďže len za pomoci jednej ruky to šlo veľmi ťažko, teda vlastne nešlo. „Ukáž, pomôžem ti.“ Prehodila si moju zdravú ruku okolo svojho krku a pomohla mi vstať. Braien sa o mňa strachoval a bol neuveriteľne nahnevaný na svojho bratranca, ktorý teraz ležal vzadu opití a úplne vyriadení. Čašníčka mu zastavovala krvácanie z nosa. Chvalabohu, nerobil už problémy a pokojne ležal a jojkal. Tak mu treba. „Ideme na pohotovosť, dobre?“ Prikývol som. Iné mi pri toľkej bolesti ani nezostávalo. Pokus sa prezliecť nedopadol najlepšie, tak som šiel v pracovnom odeve. Teraz to nebolo podstatné.
Kráčali sme obaja nocou bez jedného jediného slova. Možno sme sa hanbili, alebo plávali každý vo vlastných svetoch ktoré by sa pri slovách rozplynuli. Dnes sa asi vidíme posledný krát, tak slová by boli asi zbytočné. Pre premlčaných uliciach sa nakoniec ozvala ona prvá. „Stále bolí?“ „Hej, trochu, keď s ním nehýbem.“ Znovu nastalo ticho. Asi to bol jej jediný pokus, pretože potom sa dlho neozývala. Asi čakala, že aj ja začnem rozhovor, ale hanbil som sa a bol mumák ktorý si nevie otvoriť ústa, tak radšej trápne mlčí.
Myslel som že to bol jej jediný pokus o nadviazanie o konverzácie, ale znovu sa ozvala, teraz už s úsmevom na tvári. „Bolo to od teba odvážne čo si tam v bare pre Johna spravil.“ Jej nežný tón v hlase mi spôsoboval po celom tele príjemné zimomriavky. Začal som si všímať jej tvár, pohyby. Vyzerala trochu staršie ako ja, ale možno bola v rovnakom veku. Nevedel som to teraz odhadnúť. Tak ako jej vlasy, aj oči žiarili v tej tme. Bola úplne uvoľnená, známky nervozity na nej nebolo poznať. Tvár mala pokojnú. Stále som mal pocit, že sa jemne usmieva, ale asi to bolo len zdanie. Veď bola tma, mňa z časti ovládala bolesť ktorá mi pulzovala v ramene, takže moje vnímanie bolo otupené. Dostali sme sa konečne na pohotovosť. Hneď ma prijal lekár a moje obavy potvrdil po zhliadnutí snímku. Mal som vykĺbené rameno. Dal mi to do závesu a poslal ma domov. Ak by sa to nezlepšovalo, mám prísť.
„Ahoj a ďakujem za pomoc.“ Rozlúčil som sa s dobrosrdečným dievčaťom pred dverami bytu, zakýval jej a vošiel dnu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár