Aj keď sa mi ťažko zaspávalo, nakoniec ma premohla únava a ponoril sa do snov. Už dlho som nemal žiadny sen, ale v tú noc mojou mysľou jeden prešiel. Bola to skôr spomienka na lúčenie s rodičmi na letisku. Akoby niekto vo mne pretočil film na ktorom bola tá udalosť zachytená a znovu ju pustil. Naplnili ma presne tie isté pocity, ktoré vo mne pulzovali v tú chvíľu.
Sen prerušila pálčivá bolesť v ramene. Bol to taký pekný, ale musel sa skončiť. Škoda. Znovu som ich mohol vidieť a cítiť ich blízkosť. Ležal som s otvorenými očami, rozmýšľal nad včerajškom, dával si dokopy čo sa vlastne stalo. John sa opil, pobil, ja som sa mu snažil pomôcť, ale výsledkom je len moja ruka v závese, ale i pekný pocit z dievčiny ktorá mala dobré srdce a podujala sa nad mojou pomocou. Po pätnástich minútach hodnotenia a rozmýšľania som usúdil, že by bolo najlepšie asi vstať. Pokúsil som sa obliecť čo bol dosť veľký problém. Zaťal som zuby a rýchlo na seba navliekol šaty s dávkou seba zapretia. Bolelo to, ale zvládol som to a bol som sebou spokojný.
Do nosa mi pri vychádzaní z izby udrela nádherná vôňa. Čudoval som sa. Bol by zázrak keby sa John tak rýchlo po včerajšku zregeneroval. Nebolo to možné. Alebo hej? Presunul som sa do kuchyni a nemohol uveriť vlastným očiam. Myslel som si že včera to bolo naše posledné stretnutie. Pri sporáku sa pohybovalo dievča ktoré ma včera odprevadilo na pohotovosť aj domov. Opatrne rozbíjala vajcia, miešala, krájala cibuľu, smažila.
Bol som celkom zhypnotizovaný z jej pohybov. „Ahoj.“ Pozdravil som sa čo najjemnejšie aby som ju nevyľakal. Ale zámer sa vyhol účinku. Preľakla sa tak veľmi, že jej skoro z ruky vypadla vareška a miska. Vzdychla, otočila sa, chvíľu sa na mňa karhavo pozerala, ale nakoniec sa usmiala. „Hlupáčik, nedokážeš sa zdraviť menej šokovo?“ Obaja sme sa znovu začali smiať na tom , čo sa práve stalo. Sadol som si a pozoroval ju ďalej vo varení. Vlasy mala v cope, na sebe voľnejšie tielko, džínsy ktorú jej postavu robili ešte krajšou. Viem, zaujímal som sa o jej vzhľad ako prvý, ale som predsa chlapec, nevyhol som sa telesnému hodnoteniu v hlave. „Ako si sa vyspal odvážlivec?“ Spýtala sa a položila predo mňa vajíčka, chlieb, zeleninu a tiež si sadla. „Bolo to celkom fajn. Vždy lepšie ako John.“ Naraz sme sa pousmiali a usúdili, že včerajšok si zapamätá veľmi dobre. „Ten na raňajky asi nepríde. Nikdy to neriskuje.“. Zarazil som sa, zastavil vidličku tesne pred ústami a spýtal sa, či je to pravidelnosť. Jej smutný výraz hovoril za všetko a slová to len potvrdili. „Deje sa to v poslednej dobre pričasto.“
Podujala sa aj na uvarenie obeda, čo bol dobrý nápad, keďže mne varenie nešlo tak od ruky ako jej.
Miešala, krájala, pospevovala si a hýbala bokmi do rytmu tónov, ktoré vychádzali z rádia. Fascinovala ma. Bola tak uvoľnená, spontánna. Nehanbila sa predo mnou, neskrývala svoje pocity a náladu, všetko to dávala spontánne na svetlo sveta. Niečím ma skutočne fascinovala, ale v tej chvíli som nedokázal povedať čím. Jej postava? Vyžarovanie? Pôsobenie na mňa? Skutočne som v tej chvíli, sediac v kuchyni, nedokázal nájsť právne slová, ktoré by ten dôvod správne opísali.
Príprava obeda bola už u konca. Sedeli sme oproti seba a opakoval sa história zo včerajška. Mlčky sme jedli so sklopenými očami. Ani jeden z nás sa nepokúsil nadviazať konverzáciu. Kde sa podela jej spontánnosť? Prečo už nie je taká odvážna? Zmieril som sa s tým tichom. Zaujímalo ma však, prečo je tu, akú spojitosť má s Johnom. Predpokladám, že má aj kľúče, keďže John spal po včerajšku, a inak sa sem dostať nemohla, len s kľúčmi. Nezmohol som sa, nenašiel odvahu sa jej na nič spýtať. Dojedli sme, pomohol som poumývať riad, poupratovať. Znovu sa ladne hýbala do rytmu hudby, znovu bola veselá. Kútikom oka som na ňu hľadel. Zrazu som sa pristihol ako z nej nemôžem odtrhnúť zrak. Všimla si to, jemne sa usmiala a sklopila zrak, akoby sa hanbila. Aj ja som sa začervenal a radšej išiel robiť niečo, pri čom nebude vidieť že aj ja sa hanbím. „Volám sa Laura.“ Zaznelo zrazu pri mojom uchu, čim ma pre zmenu teraz ona vystrašila. Jej dych ma znervózňoval a zaraz som zneistel. Všimla si môj pomykov. Iba sa znovu usmiala. Nenatiahla ku mne ruku, ako sa to robí pri zoznamovaní, ale urobila niečo, čo ma ešte viac zneistilo. Objala ma. „Ja som Drem.“ Predstavil som sa tiež, keď prešiel ten pomykov, neistota a prekvapenie.
Mnoho otázok viselo vo vzduchu, ale nedostali sme sa k nim. Ja som nemal odvahu sa pýtať, a ona odišla domov. Boli asi tri hodiny a John stále ležal v posteli ako mŕtvola.
Ja som oddychoval som na gauči, hľadel na bielu stenu, jemne brnkal na gitare a udržiaval vo svojej mysli vzduchoprázdno pre všetky myšlienky.
„Krásne prebudenie.“ Ozvalo sa od dverí. Stál tam,, tvár mal úplne „pokrčenú“ a jeho pôsobenie na mňa bolo skutočne dôkazom, že včerajšok bol špeciálny. „Si schopný jesť? Spýtal som sa pre istotu. Pokrútil hlavou. Sadol si pri mňa na gauč, chvíľu hľadel bez slov na stenu a ja s ním. „Prepáč za ten včerajšok.“ Ozval sa po pá minútach, otočil sa ku mne a na tvári mal previnilý výraz. „Som blbec, viem. vystavil som ťa nebezpečenstvu. Môžem byť rád že sa ti nestalo nič horšie. Tvoj otec by ma asi zabil keby sa to dozvedel. Však mu to nepovieš?“ „Neboj sa. Je mi fajn a to, čo sa včera stalo môj úsudok a túžbu tu byť neovplyvní. Aspoň si sa postaral o môj prvý zážitok na ktorý nezabudnem.“ Obaja sme sa zasmiali. John vstal a šiel sa pozrieť do kuchyne. „Dobre si navaril.“ Ozvalo sa jeho hlas za sprievodu rachotu pokrievky ktorú nedokázal udržať v rukách, keďže sa mu celý svet ešte trochu točil a bol zoslabnutí. „To nie ja. To to dievča.“ Myslel som, že prekvapení vybehne von, ale nestalo sa. „Kto to je? Tvoja známa?“ Jeho som mal odvahu sa to spýtať. Neviem prečo, ale pred ním som sa nehanbil ani nebál. Pred ňou z neznámych dôvodov hej. „Je nezadaná, pekná, múdra.“ To boli jeho prvé slová k nej. „Ja chcem len o nej niečo vedieť, nie sa s ňou dať dokopy.“ Pochopil som jeho narážku. „Je to moja neter. To ti zatiaľ stačí.“ Viac som sa nepýtal. Je to jeho neter, to mi od neho stačilo. Zatiaľ. Ostatné sa možno dozviem od nej. Aspoň dúfam. Stále mi behalo po rozume, prečo ma tak zaujala.
John už nezniesol to chvenie v črevách. Najedol sa, aj keď zo strachom, že to bude vidieť v záchodovej mise. Musel trochu zariskovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár