Bolo jedenásť hodín, štvrtok keď som sa vracal so skúšky. Vedel som že mama nemá nič proti tomu keď vie že ma to baví a napĺňa. Vybral som si z vrecka cigarety a zapálil si. Aj keď som si veľa krát povedal že prestanem, jednoducho to nešlo. Stále mi chýbala Kristy, stále mi chýbali tie časy, stále mi niečo chýbalo aj keď som nevedel čo to je. Aspoň hudba a poézia odľahčovala bremeno ktoré sa mi posadilo na plecia. Kráčal som po ulici, nikoho nikde. Sadol som si aj na lavičku a zrazu som zazrel tu jej postavu ako sa motá. Padla a zostala ležať. Nemohol som ju tam nechať, nikdy som ju tam nenechal. Podišiel som k nej, kľakol si pri ňu. Lampa svietila na oboch. Videl som jej do očí. Mala sklenený výraz. „Susan, prečo to stále robíš?“ „Čo myslíš Maťo?“ „Ty veľmi dobre vieš čo.“ Ironicky sa usmiala, zavrela oči a zostala ticho. Chytil som ju za ruku a držal ju. Nevedel som prečo som to urobil, akoby bol znovu niekto vo mne. Prekvapene otvorila oči a dlho na mna hľadela. „Poď, ideme.“ Povedal som potichu a zodvihol ju zo zeme. „Kam?“ „Ku mne domov.“ Neviem prečo som sa tak rozhodol. Pokojne som ju znovu mohol zaniesť na záchytku. Ale to by nepomohlo. Toto dievča potrebovalo zmenu a niečo viac ako len hrubé zaobchádzanie na mieste pre opilcov a feťákov. Ona taká nebola. Viem to. Sám viem aké je to keď vás ovláda niekto vnútri, hlas, tlak, tiaž na duši. Vtedy sa stávate niekým iným. Je to bolesť ktorú nikto iný necíti len vy. Nikto to nevidí len vy. Preto som ju zobral ku mne domov.
Mama nebola proti. Len ma prosila aby sa mi to nevyšmyklo z rúk, aby som to mal pevne pod kontrolou. Aj ja som sa modlil aby som to mal pevne pod kontrolou. Umyla sa, sadla si na zem v mojej izbe a pozerala televíziu. Sadol som si pri ňu a pozeral s ňou. Bolo ráno keď sme si išli obaja ľahnúť.
Ticho. Počuli sme iba cvrčky, sem tam prešlo nejaké auto, zahúkala sova. „Maťo?“ ozvalo sa zrazu v tom tichu s postele kde ležala Susan. „Áno.“ „ďakujem ti. Prečo si to vlastne urobil?“ „mám na to svoje dôvody. Ale keď máš ty predo mnou tajnosti, prečo ti ja musím hovoriť svoje dôvody?“ Zostalo ticho. „Prepáč. Ale…“ nedopovedala to. Znovu ju niečo zastavilo. Pocit že aj ja som taký ako ostatný.
Keď som sa ráno zobudil, už jej nebolo. Keď som sa pýtal mami kde je, iba mi povedala že ráno odišla, poďakovala sa za všetko. Vedel som že odíde no nechcel som tomu uveriť. Myslel som si že to prijme a zostane tu až dovtedy pokým sa niečo nezmení. Asi je spokojná zo svojim životom. Aj ja som bol pokým sa to nedostalo do bodu kedy som sa bleskovo musel rozhodnúť. To rozhodnutie neľutujem no bojím sa že ona si vyberie cestu priamo do záhuby ktorá sa jej bude dať ľahšia a pre ňu prijateľnejšia.
Dva dni pred koncertom. Zavretí v bare sme skúšali pesničky, dohadovali sme posledné malé estetické úpravy no skončili sme pri celkovej úprave niektorých piesni. V hlave nám vtedy vzplanul nápad doplniť našu kapelu. Pridať viac rockových prvkov. Elektrická gitara, basa, bicie. Možno len na pár piesni. Pár našich výtvorov má viac rockový nádych preto sme rozmýšľali tak ako sme rozmýšľali.
Všetci sme v posledných dňoch kvôli tomu koncertu prechádzali veľmi inšpiratívnym obdobím ako na hudbu tak aj na texty.
Na pódiu sme mali hrať s kapelou ktorú sme najprv nepoznali no keďže všetci sme zvedaví, začali sme si o kapele s názvom TO LIVE FLOWERS niečo zisťovať a zistili že je to úžasné zoskupenie ľudí so srdcami pre hudbu. So Sallom sme dookola počúvali ich piesne a veľmi sa nám páčili. Kapela vznikla v roku 2005 a hneď na svojom prvom koncerte zožali obrovský úspech. Za tých päť rokov sa stali zlatým klincom všetkých hudobných podujatí a festivalov. Stihli vydať už päť albumov a hudobní kritici ich hodnotili veľmi kladne a nazvali ich mladou krvou modernej hudby so srdcom čo bola pravda. Všetci sme sa tešili na toto zázračné stretnutie s touto kapelou.
Tu je text ktorý mi v hlave „kvasil“ už dlho no nevedel som ho dokončiť a práve kapela TO LIVE FLOWERS mi v tom svojimi textami dopomohli.
Možno v nedeľu ráno poviem ti áno,
možno v nedeľu ráno prelomia sa ľady
a my konečne budeme môcť byť
úplne sami.
Ako vždy chytám sa stebla,
ako vždy keď mi prihára.
Ako vždy nevyhrám nad tvojím rozumom
Ani tým steblom ťa už nezastavím.
Možno v nedeľu ráno nájdem
zmysel ktorého zmyslom bude
práve tvoje slovo že už nikdy
nebudeš chcieť rannú spoveď.
Možno v nedeľu ráno sa pri
tebe zobudím a v úsmevom si
pomyslím že ty nie si len omylom
v mojom živote, ty si výhra.
Malo to hĺbku, to uznali všetci hostia baru keď som im to zahral. Všetkým som dokázal zahrať, mase ľudí no len jednému človeku nie. Nemal som odvahu zobrať gitaru a zahrať mojej mame. Znovu začala riešiť môj život, znovu sa začala vŕtať v mojej duši a chcela vedieť dôvody prečo som odišiel. Jeremi ju však vždy schladil za čo som bol vďačný.
Deň koncertu. Od skorého rána som bol v bare a hral, hral až ma prsty boleli no za tú bolesť to stálo, tá príprava bola prednejšia. Naposledy som hral na veľkom koncerte ešte s Jamesom a Patrickom. Vynorili sa mi v hlave tie spomienky a zamrzelo ma že nemôžem byť teraz s nimi, že tu nemôžu byť.
Mal som ešte čas tak som s tašky vybral svoj notes kde som mal všetky svoje texty, piesne aj pár básni. 17 piesni som chcel zahrať sám pred verejnosťou, len ja, gitara klavír a moje pocity ktoré sú skutočné, nefalšované. Ostatné piesne boli len tmavými výstrelmi do ešte tmavšej tmy. Tie som nehral často, dá sa povedať že skoro vôbec.
Pol siedmej. Keď sme vošli na miesto kde sme mali hrať, padli nám všetkým sánky. Mysleli sme si že to bude len nejaké malé javisko no bolo to obrovské pódium. „kapela všetko sa dá?“ spýtal sa hlavný usporiadateľ a v ruke držal zoznam ľudí ktorý hrali v kapele a ktorý tu dnes majú byť. Prikývli sme stále nemajúc slová. „Môžete sa naladiť, nazvučiť, náš zvukár je vám plne k dispozícii.
Z dodávky sme vybrali nástroje. Nazvučovali sme len pár minút, potom sme si ešte precvičovali piesne. „Výborne, výborne chlapci.“ Ozvalo sa od veľkých dverí. Stála tam Ginny, speváčka a srdce kapely TO LIVE FLOWERS. Podali sme si ruky, pozoznamovali sme sa. Pochválila môj zmysel pre textovanie a poéziu.
Začal sa koncert. Všetko bolo prichystané, tréma ako má byť, ľudia čakajúc pod pódiom kedy sa to všetko začne.
Ginny nás uviedla ako chlapcov s veľkými srdcami a talentom pre hudbu. Ja som ich predstavil ako kapelu, stálicu festivalov a veľkých koncertov. Tento koncert bol bez honorára. Obe skupiny sme odmietli. Ginny mala rovnakú filozofiu ako ja. „nehráme pre peniaze, obdiv. Načo to je? Iba vnútorný pocit a šťastie že ľudí sme mohli zasiahnuť do duší, to bol pre nás honorár.
Ľudia tlieskali, skákali. Všetko išlo ako malo ísť, ja som sa odviazal a dal do toho celú svoju dušu. Po koncerte som bol spotený, unavený no neuveriteľne šťastný že som tu mohol byť, medzi týmito ľuďmi, zažiť tú atmosféru a splniť si sen. Znovu.
Zišiel som dolu z javiska, pár ľudom som dal podpis a ponáhľal sa von. Zrazu ma niekto poklepal po pleci. Bola to Susan. Usmievala sa a hodila sa mi okolo krku. Bez slova. „boli ste úžasní. Netušila som že v tebe drieme až takýto veľký talent.“ Polichotene som sa usmial. „to nikto netuší pokiaľ sa o tom na vlastnej koži nepresvedčí.“ Znovu ma objala a ospravedlnila sa mi za ten zbabelý útek. Vraj sa o tom ešte porozprávame.
Pobalil som veci a išiel ich zaniesť do auta. Bola krásna noc. Pozeral som sa na hviezdy a myslel na Boha a ďakoval mu že aspoň na chvíľu otočil môj život tým správnym smerom. Dal mi dôvod znovu veriť vo veci v ktoré som veril už dávno no moja situácia a pár blbých náhod to udusilo. No je to tu znova, som starší, múdrejší a odhodlaní splniť sny sebe ale aj tým ktorý to potrebujú keďže viem aké sú sny dôležité.
Znenazdajky som za sebou začul hlasy a slová: „To je on!“ otočil som sa a za sebou som videl skupinku chalanov. Jeden z nich, ryšavý, asi ich vodca sa nenamáhal ma ani pozdraviť. Najprv ma hodil na zem až potom začal vysvetľovať. „videl som ťa objímať s mojou babou.“ „So Susan? Tá nikoho nemá pokiaľ ja viem.“ „drž hubu ty imbecil.“ Kopol ma a pochopil som že radšej nechám rozprávať jeho. Potom prišli vyhrážky, kopance, päste. Keby neprišiel Jeremi, Susan a ostatný, asi by to bol môj posledný deň. Rýchlo sa rozpŕchli no predtým mi ten bezočivý a hlúpy ryšavec stihol na márne kúsky rozbiť gitaru. Po tvári sa mi začali kotúľať slzy. No nie od bolesti z rozbitého nosa, zlomenej ruky. Tá gitara pre mna znamenala šťastie, spomienka na nový začiatok. Na tej gitare vznikli všetky moje piesne. Tá gitara zažila všetky moje pocity a teraz leží rozbitá na prašnej ceste.
Odviezli ma do nemocnice kde mi zasadrovali ruku, napravili a zašili rozbitý nos. Potom som išiel do baru kde som zaspal na gauči. Nechceli ma budiť. Iba zavolali mame, všetko jej vysvetlili, ubezpečili ju že všetko je preč a ja neprídem dnes domov.
Ráno som cítil bolesť so straty. Obrovskú bolesť. Susan sa mi ospravedlňovala. Toho chalan pozná. Stále sa jej vnucuje a vynucuje si jej lásku. Je neodbitný.
Ostatné dni boli prázdne. Notes ležal v zásuvke. Prechádzali týždne, dva mesiace som sa nevenoval básňam, piesňam. Chlapci s kapely to chápali a dávali mi čas. Boli tolerantný.
No to čo ma donútilo a znovu prebudilo k tvorbe vám teraz opíšem.
Bol pondelok ráno. No tento pondelok bol iný. Mal som sedemnásť. Bol som o rok starší no šťastnejší? V niektorých veciach hej, v iných nie. Naraňajkoval som sa. Mama s Jeremim neboli doma. Zapol som si televíziu, pozeral nejaké blbé filmy. Jednoducho som sa nudil. Zrazu zazvonil telefón. „Maťo, príď prosím do baru.“ Znel Salliho naliehavý hlas. Nestihol som sa spýtať ani čo sa deje pretože zložil. Išiel som tam aby som sa dozvedel čo je vo veci.
Keď som otvoril dvere, ozval sa rev a zborové VŠETKO NAJLEPŠIE Nemal som na toto náladu. No mama mi povedala že si ma sem nezavolali len preto aby som sfúkol sviečky na torte. Majú pre mna jeden darček. „Poď sem, zavri oči a nastav ruky.“ Navigoval ma Bobi. Poslúchol som. Dlho nič. Počul som akísi šramot. Zrazu som na dlani pocítil akýsi predmet. „drž poriadne.“ Povedala mama. „Otvor oči synček.“ Keď som uvidel tú vec, skoro som sa rozplakal. Bola to nová gitara, EPIPHONE EJ200-VS. Nemohol som tomu uveriť. „máš tam aj podpis. Pozri. Ukázala na podpis čiernou fixkou. TO LIVE FLOWERS. Vyobjímal so mamu, sestru, Jeremiho. Chlapci z kapely mi podarovali nový hrubý notes do ktorého som si mal písať všetky nápady, texty piesni pre kapelu VŠETKO SA DÁ.
Jedli sme, smiali sa. „Maťo, zahraj nám niečo.“ Navrhla Susan. Pozrel som sa na mamu ktorá sa na mna usmiala. „Ja...“ „…neboj sa synček..“ skočila mi do reči mam ktorá vedela na čo myslím a čo my behá mysľou. „tak dobre. Toto je pre vás.“ Zobral som svoju novú gitaru, posadil sa na vysokú barovú stoličku. Všetky svetlá zhasli a reflektor namierili len na mna.
Keď si stál na rozcestí života,
keď si sa všetkého chcel vzdať.
Ona jediná k tebe prišla sama
a nádej ti chcela dať.
Keď si stál na rozcestí života,
keď si sa všetkého chcel vzdať.
Ona jediná ruku ti podala
a ĽÚBIM ŤA chcela povedať.
Bol to anjel bol to výjav z tvojich
snov z tvojej hlavy.
Bola to bytosť ktorej sa nechceš vzdať,
bol si rád že sa môžete stretávať.
Bol to anjel bol to výjav z tvojich
snov z tvojej hlavy.
Práve za ňu sa chceš modlievať
a o jej šťastie v noci prosievať.
Keď si sa mal v živote rozhodnúť,
keď to všetko bolo na tebe.
Ona jediná srdce ti nechcela brať,
ona verila v nádeje.
Keď si sa mal v živote rozhodnúť,
keď to všetko bolo na tebe.
ona jediná názor ti nechcela brať,
ona nechala ťa rozhodnúť.
Bol to anjel bol to výjav z tvojich
snov z tvojej hlavy.
Bola to bytosť ktorej sa nechceš vzdať,
bol si rád že sa môžete stretávať.
Bol to anjel bol to výjav z tvojich
snov z tvojej hlavy.
Práve za ňu sa chceš modlievať
a o jej šťastie v noci prosievať.
Keď si stál na rozcestí života,
keď si sa všetkého chcel vzdať.
Ona jediná k tebe prišla sama
a nádej ti chcela dať.
Ty tú nádej s radosťou prijal si
a teraz s ňou žiješ v šťastí.
Poznáš lásku, poznáš jej krásy
a teraz si tak šťastný
Bol to anjel bol to výjav z tvojich
snov z tvojej hlavy.
Bola to bytosť ktorej sa nechceš vzdať,
bol si rád že sa môžete stretávať.
Bol to anjel bol to výjav z tvojich
snov z tvojej hlavy.
Práve za ňu sa chceš modlievať
a o jej šťastie v noci prosievať.
Mama plakala. Od šťastia a od dojatia. Všetkých zasiahlo na tom správnom mieste. Škoda že tu nie je tá ktorej to patrí. Pomyslel som si a poklonil sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár