To, že o tej nepeknej mase číhajúcej na príležitosť viem, zo mňa definitívne robí citového sadistu, pretože to vedomie ma núti sa kontrolovať. Nechcem sa kontrolovať, chcem niečo rozbiť (o tvoju hlavu). Potrebujem niečo zničiť, niečo fyzické nech na oči vidím, čo sa deje teraz so mnou alebo zničiť niečo vo vnútri tvojej hlavy (napr. pomýlenú mienku o sebe) , aspoň niekomu ozrejmiť kto je. Mám odpornú chuť ľuďom povedať pravdu. Aj ľuďom, ktorí ma majú radi. Chcem jej povedať, že je sprostá krava, že ho nechala, lebo si neskutočne osprostela, vrátila si sa 5 rokov mentálne dozadu a chováš sa ako keby si mala 14. Chcem jej zdeliť, že je naozaj veľmi úbohé, že stratila svoje hodnoty, aj keď ma to vôbec nemusí trápiť a ak by som nepociťovala tú neskutočnú bolesť, ktorá mi začala okliešťovať aj moju mozgovú kapacitu (nikdy nech mi nikto nesiaha na moje kapacity!) tak by ma to ani absolútne netrápilo.
Tá bolesť zjavne zachvátila toľko môjho mozgu, že ani neviem čo chcem. Nepomáha mi ani ten ľadový pokoj, ktorý viem za každú cenu zachovať, mám pocit, že som na najlepšej ceste stratiť svoju identitu. Čo je hrozné konštatovanie, a ak by som sa už nenarevala dosť určite by som tu mala za 30 preklepov lebo by som to písala cez slzy.
Každopádne, potrebujem si svoje pocity ujasniť čo najskôr, ešte predtým než mi vypovedá aj pamäť, z ktorej nutne potrebujem vyloviť nejaké tie svoje zásady, ktoré sú momentálne bohviekde.
Chcela som dramaticky sedieť vo vani, počúvať hudbu a všetko si ujasniť, no akákoľvek hudba ruší moje myšlienky (a tá voda chlade veľmi rýchlo), ktoré sa vlastne aj bez hudby akosi divne točia (okolo jednej udalosti, ktorá vo mne evokuje slovné spojenie: ty sviňa a vlastne aj ona je sviňa) až mám pocit, že si do indexu budem musieť napísať, že trpím poruchou sústredenia.
Ja tomu proste nerozumiem, navzdory tomu, že sa považujem za nehlúpu, celkom prezieravú a pomerne pokornú osobu, stále dostanem na papuľu. Ja už to asi budem musieť niekomu vrátiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár