Na druhej strane, nejako som si tu za tie roky zvykla a ani neviem prečo svoje myšlienky vešiam (aj) sem. Asi pretože sa tu môžem aj pekne zdravo porozdrapovať a vybúriť. A hlavne, som nenápadná - pod všedným titulkom neevokujúcim nič čo má čosi spoločné s vampirizmom, nezaváňa homo alebo čisto sexualitou, za tým ani nie že pes neštekne, skôr ani myška neklikne. To si cením.
Dnes sa chcem nadýchnuť a ísť ďalej. Niekam sa posunúť. Ako si mi vravel, nikdy sa nevracať späť a ja mám pocit, že sa vraciam. Neprospieva mi to, priveľmi sa strachujem o to, čo a ako berieš, či sa ozvať či nie, či ma odháňaš, alebo je to zhoda náhod. Už to neviem - som si neistá, bojím sa byť spontánna. Prepáč, ale toto je ako začiatok, ako Poslucháč.
Teším sa. Zo života. Aj napriek tomu, že ma dusí myšlienka, že tá bolesť zubov je zato, aká zlá som na okolie. Nikdy by som nepovedala... že je také krásne byť niekomu zaviazaný, byť vďačný. Byť živý v pravom slovazmysle znamená byť živá pre niekoho (nie na mesiac, na rok, v momente orgazmu) ale tak, že to vie každá bunka tela a orientuje sa tak. Aj keď ťa hnevá, aj keď ti ublíži... chémia ostáva.
Najkrajší pocit na písaní blogov je ten, že aj keď čosi opisujem najmä hlboké a akosi pokročilé city, nikto nevie, že ja som už fakt "za vodou". Pocit na nezaplatenie, krásne a veľmi dobre mi hladká sebavedomie a hlavne podporuje argumentačné schopnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár