Zisťujem, že som asi kôpka zmätku, chaos, čo sa nedá kontrolovať. Ani ja sama to asi neviem. Zorientovať sa v kope predsudkov, vlastností, tej divnej hmoty, ktorá ma vie pohltiť a neviem odkiaľ sa berie a bojím sa jej. Celá jedna etapa je plná slov "neviem, nechcem, nedokážem, nepochopím" a ja asi ďakujem za to zistenie. I keď je trpké.
Motám sa v bludnom kruhu a nechcem z neho vyjsť, pretože je to boľavé. Som letargická, nikam sa neposúvam, nič o sebe ďalej nezisťujem. Len sa prehrabujem v tom, čo mi v útržkoch zostalo. Neviem, či som šťastná a či nie. A to je najhoršie, pohybovať sa medzi úplným šťastím a nešťastím, lebo na oba mám dôvody. Tú krivku nenávidím, nenávidím ten pád a asi aj pobyt na akomsi vrchole šťastia v mojich merítkach, lebo kdesi tam si uvedomím, že padnem.
Najhoršie je nevedieť, ani kde je strop a ani kde je dno. Chcem to dno poznať, dotknúť sa ho, nech konečne viem, že ďalej to už nepôjde, nech konečne poznám aspoň jeden pevný bod.
Je to krutá nevedomosť, stávka do ktorej človek dá všetko a a pozerá sa, ako sa zveľaďuje, či chátra a to je ten najúnavnejší boj.
čím viac ťa spoznávam, tým viac aj seba. Spôsobuješ mi takú sebareflexiu, že ma buď niekam posunie alebo ma zničí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kaylee
26. 6.júna 2010 15:41
prajem ti aby si to absolutne totalne dno nikdy nespoznala
2
až mi to príde neskutočné ako si opísala aj moje pocity
do poslednej bodky som na tom rovnako
do poslednej bodky som na tom rovnako
Napíš svoj komentár