Až kým som neprišla nato, že myseľ nikdy vlastniť nemôžeme a nebudeme.
Absolútne vynechám pocity, ktoré mysľou manipulujú. Verím, že na svete sa nájdu aj silní racionálne orientovaní jedinci, ktorí nie sú ako ja. Som zbabelec, nechávam sa ovplyvňovať každým pocitom - od lásky až po zvedavosť. Som schopná šliapať po svojej (ženskej) hrdosti kvôli manipulácii pocitmi, ktoré cítim. Nedokážem sa brániť, som príliš slabá.
Verím však, že aspoň niečo z toho, ako konám (podľa cítenia) sa mi raz priráta na účet. Verím, že tie pohnútky ktoré mám aspoň z časti patria do kategórie nezištného a nesebeckého zmýšľania a ja nie som až tak trpká čaša pre ľudí, ktorí okúsia život s mojou (väčšou či menšou) koncentráciou.
Občas premýšľam o tom, či my ľudia vidíme farby správne. Čo ak máme zvláštne oči a vidíme zle, len si myslíme, že obloha je modrá a v skutočnosti bola stvorená oranžová. Čo ak máme proste zlé oči? A podľa toho si utvárame, čo je správne a čo nie. Prečo by v skutočnosti oči nemohli pretaviť farby do nášho videnia inak? Kde berieme tú istotu, keď všetci vidíme rovnako? Je to správne, pretože to vidíme rovnako?
Vždy som si bola istá neochvejnou silou mojej mysle. Viem, že v tomto smere je mocný každý, že v tomto smere sme každý v niečom najlepší na svete. Majstrom, ktorý by každého okolo mohol niečo naučiť, niečo mu dať. Bola som si istá, že moja myseľ patrí iba mne, že ju celú (okrem fantázie) dokážem ovládať.
Kruté bolo jedno ráno. Vždy som mala živé sny, aj s cudzími ľudmi, ktorých som dokázala spoznať na ulici (čo nie je divné, asi som ich predtým videla) a aj s ľudmi známymi.
Nikdy by som nepovedala, že sa dokážem zamilovať do niekoho v sne. A dokážem to, dokázala som sa zaľúbiť prostredníctvom sna. Nie takou láskou, pri ktorej som usmiata celý deň nie takou, že túžim po tele. Takou vnútornou - úctou a vďakou, ktoré len dáva vedieť, že nesmiem zabudnúť. Takou, čo vždy zostane v srdci a pripomína, že som niekto, ktorý aspoň niekedy mal určite pocit, že ho niekto mal v úcte. Že som bola človek - nielen navonok ale i vnútri.
Najväčšiu moc majú sny - vychádzajúce z podvedomia, týrajúce nočné mory, zamilované, krásne či ťažké. Oberajú nás o spánok alebo nám vyčarujú na tvári úsmev. Je to jedno - majú najväčšiu moc. A najmä tie bdelé, ktoré sú súčasťou našich dní, vytvárajú sa nezávisle od našej vôle a sídlia kdesi za očami, aby sme si ich vedeli predstaviť.
Sny sú to, čo ženú ľudí dopredu. lebo majú sny, niekym sa stať, niečo dokázať. Sny nikdy neovládneme, nevyberieme si po čom túžime a túžime i keď by sme nechceli. Nikdy sa nebudem vlastniť - vlastniť svoje ja. Mne nebude patriť nikdy, možno ho však dokážem aspoň sčasti dať.
Taká som, patrím každému a zároveň nikomu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár