A ja vlastne ani moc nemám rada U2. Teda nie žeby som považovala ich hudbu za zlú, a Bono je týpek, ale nikdy neboli v mojom pomyselnom rebríčku top skupín. Ale toto? V najpodstatnejšej podstate je to len ďalší indie film pre starších teenagerov a dvadsiatnikov, s fešnými hercami v obtiahnutých nohaviciach (čo na príjemný večer stačí, priznajme si). Ale tí pekní herci aj slušne hrajú, vedľajšie postavy sú ešte lepšie (mafián, teplý landlord, bono), svižné dialógy plné britského humoru, teda vlastne írskeho, k tomu fajn hudba a nič mi nechýbalo.
V skratke, dej sa točí okolo dvoch bratov muzikantov (Neil a Ivan) z Dublinu, ktorí si založia kapelu. Ich spolužiaci si tak isto zakladajú kapelu. Chcú mladšieho brata za gitaristu, no ten starší, ambiciózny smoliar, ich ponuku odmietne, bez toho, aby to bratovi vôbec povedal. Spevák druhej kapely si zmení meno na Bono... V nasledujúcich rokoch U2 slávia úspech po celom svete a Neil, večne v Bonovom tieni, sa snaží vytvoriť najväčšiu rockovú skupinu všetkých čias, aby raz mohol Ivanovi povedať, že odmietnutie U2 bola správna vec.
Prvá polovica filmu bola skvelá, scéna v autobuse, keď si mladý Bono prvýkrát nasadí povestné okuliare, mala úplny nádych historického okamihu. Druhá polovica, keď sa dej presunie do Londýna je trošilinku slabšia, možno by neškodilo ju zosekať o nejakých pár minút ale medzi časom sa môžete rozhodovať, ktorý z bratov McCormickových je krajší (Ben Barnes alebo Robert Sheehan - dilema).
All in all, nie je to žiadne filmové veľdielo, ale o to sa tu nikto ani nesnažil. Taký malý tragikomický, inteligentný írsky film o úspechu veľkej skupiny a neúspechu jedného budúceho rockového kritika.
Ináč, film je natočený podľa skutočnej udalosti, teda, nie veľmi, ale to ani nikto neočakáva. Tu si môžete prečítať názor ozajstného Neila McCormicka na celý film.
Vivre Sa Vie
Milujem ťa Godard, stále viac a viac (až na to Pohŕdanie, to nejak nič moc). Úplne si viem predstaviť, aký šok musela Nová vlna spôsobiť divákom zvyknutým na klasický hollywoodsky štýl. Veď aj dnes by mnohým spôsobila šok. Milujem ho, lebo jeho filmy sú také krásne. Čo záber, to umelecká fotografia. Práca s kamerou, so svetlom, hľadanie zaujímavých uhlov pohľadu. Sekvencie ticha nasledované dialógmi, ktoré sú skôr tokom myšlienok (lebo Musíme myslieť, a pre myšlienky potrebujeme slová). Postavy otočené chrbtom ku kamere, inokedy naopak priamo hľadiace do kamery, využitie medzititulkov. Dej akoby zostal vzadu za výraznou formou a to, čo postavy hovoria, preňho tiež často nie je dôležité. No príbeh tam je, treba sledovať jeho niť aby vás záver nezasiahol ako panvicou po hlave (ale prekvapení budete určite).
No a okrem bezvýhradnej lásky ku Godardovi nemožno zabudnúť na Annu Karinu lebo je to práve ona, ktorá dodáva filmu veľkú časť estetického pôžitku. Na tie jej oči nemá ani Tom Hanks v kombinácii s Audrey Tautou. A ževraj veľkú časť svojich replík improvizovala? Moja poklona.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
21. 9.sept. 2016 16:32
Hmm nepočul som o tých filmoch, ale znie to super!
Napíš svoj komentár