„No poď, poď!“ zavolal som potichu na tigra a odplával som ďalej od brehu. Chlpatý tvor začal mraučať a driapať zem, z ktorej vyťahoval veľké chumáče machu.
„Nala, ty si strachopud.“ zachechtal som sa a podišiel som k brehu. Vytiahol som sa von z vody a poobzeral som sa po scenérií, ktorú som doteraz videl len v noci. Bol som na začiatku úzkeho kaňonu, takej úžľabiny. Za mnou sa rozprestierali nekonečné lúky bez akéhokoľvek náznaku stromov. Nič tam nebolo vyššie ako najvyššie steblá trávy, ktoré sa neprestajne knísali v príjemnom vetríku letného rána. Skalný masív, v ktorom úžľabina bola, mohol mať tak tridsať metrov. Dosť veľký na to, aby sa k tomuto jazierku dostalo slnečné svetlo len na presné poludnie. Kaňon bol pokrytý tieňovým a nočným machom, ktorého svetlozelené odtiene príjemne kontrastovali s tmavou skalou naokolo. Zo zeme sem-tam rašil nejaký kvietok, zväčša tmavomodrej a zelenej farby. Podišiel som k jednej z mnohých ríms a vzal som si z nej hnedé nohavice a bielu tuniku. Obliekol som sa, cez plecia som si prehodil čierny plášť s kapucňou a na tvár som si natiahol čiernu masku, ktorú som však po chvíli premýšľania stiahol na krk. Cez plece som si prehodil batoh z nosorožej kože a hodil som doň fľašu z bambusového kmeňa, ktorú som naplnil čírou vodou z jazierka. Nakoniec som vzal luk, rovnako z bambusu, ktorý bol opretý o skalnú stenu. Prehodil som si ho cez druhé plece a spokojne som si pomädlil ruky. Tiger ma popritom pozorne sledoval, no párkrát veselo vyskočil do vzduchu za nejakou muchou, alebo čímkoľvek, čo ho v tej chvíli fascinovalo.
„Nala.“ zavolal som na ňu a jej mačacie oči sa na mňa upreli. „Poď, ideme.“ mávol som rukou smerom do kaňonu a vykročil som. Pri boku som o chvíľu pocítil huňaté plece, obtierajúce sa mi o opasok. Poškrabkal som Nalu za uchom a vykročil som dovnútra masívu.
Narodil som sa vo veľkomeste. Vlastne v najväčšom z najväčších. Yalsford. Obrovské kamenné múry, ohradzujúce rozľahlé mesto, nad ktorým sa ako strážca týčil majestátny hrad z mramoru. Vlastne, všetky budovy boli z mramoru – bieleho a čierneho. Strechy boli zo žiarivo červenej škridle, ktorá odrážala slnečné lúče a tvorila okolo mesta príjemnú žiaru. Narodil som sa na hrade – samotnému kráľovi. Mal som sa stať jeho nástupcom. Teraz si už nedokážem predstaviť, ako by som kraľoval. Koniec koncov to nikdy neprichádzalo do úvahy – mal som staršieho brata. Yalsford bol sústavne atakovaný banditami, kočovnými kmeňmi a lesnými tvormi. Na trón sa mal postaviť niekto, kto bude schopný mesto brániť. Nemal som to byť ja, vraj som bol vždy mierumilovné decko. Nedokázal by som ublížiť ani muche, nie ešte masovo vraždiť kočovníkov a inú háveď. Problémy však nastali, keď vyšlo najavo, že moja mama bola caelka – bola vyvinutá. Ale pekne jedno po druhom. Asi pred tisíc rokmi sa na svete rozšíril nový druh nákazy. Niekto to volal vývojový vírus, novodobá chrípka, mor druhého tisícročia. My to voláme cael. Všetko spočívalo v tom, že organizmus človeka sa vyvíjal rýchlejšie, než by sa mal. Vtedy boli okolo toho veľké šarvátky, nikto už nevie, čo sa stalo. V tej dobe boli vraj ľudia vyspelí – mali zbrane, ktoré fungovali na diaľku, mali kone na kolesách, mali železné vtáky, ktoré mohli ovládať. To všetko zaniklo, ľudstvo sa vrátilo späť do stredoveku. Caelovia sa začali považovať za prevádzkovateľov čiernej mágie a boli upálení, či utopení. Mama tiež. Lenže to už som bol na svete ja. Polovičný človek, polovičný cael. Moje telo sa už nevyvíjalo, no od narodenia malo isté výhody – vyššia znášanlivosť intoxikácie, rýchlejšia regenerácia a podobne. Nič, čo by bolo navonok vidieť. Postupne sa však na mne začal rysovať jediný očividný znak infekcie – moje oči. Neboli tmavohnedé, ako keď som sa narodil. Zreničky aj dúhovka zmizli, zostalo len snehové beľmo. Mal som byť upálený, rovnako ako mama. Otec to však nedovolil. Niektoré hovorili, že bol mäkký, hlavne môj brat. On bol však len človek a bránil svoje dieťa. Každopádne, nezabili ma, no vo veku trinástich rokov ma vyhostil z kráľovstva. Nemal som nič, len jeden pár topánok a oblečenie. Motal som sa divočinou, až kým som na mieste neodpadol od hladu, únavy, dehydratácie. Vtedy ma našla Nala. Teda, jej mama. Nala bola vtedy ešte malý tiger, nemala viac než pár mesiacov. Našli ma v strede lesa, v bezvedomí. Neviem, či to bolo mojou caelskou krvou, ale nezabili ma. Práve naopak, Nala mi nosila jedlo, odviedli ma k potoku. Pár mesiacov som s nimi žil. Nala vyrástla. Stali sme sa najlepšími priateľmi – znie to zvláštne, ale nedokážete si predstaviť, aké sú tigre priateľské. To už bola doba, keď začal lov tigrov. V kráľovstve vtedy tigre zabili kráľa na poľovačke, tak sa začalo ich hromadné vyvražďovanie. Nalina mama to neprežila, Nala bola jej jediné dieťa. Utiekli sme do divočiny, kde sme spoločne žili ďalších pár rokov. Vtedy som už nevedel, ako sa je príborom, ako sa má slušne rozprávať s ľuďmi. Prebudil som v sebe svoju zvieraciu časť, ktorá prevládla. Začal som pracovať. Chodili sme po svete a pýtali sa, kde bolo treba pomôcť. Väčšinou šlo a jednoduché veci, ochrániť farmu na pár nocí pred šakalmi, zbaviť sa medveďa či vlka, ktorý ohrozoval dedinu. Sem-tam sme sa mali popasovať aj s hľadanými zločincami, to som však často odmietal. Rád som žil v prírode, väčšinu miest som obchádzal širokým oblúkom. Zvykol som si na ticho okolo seba, na pokoj, ktorý v divočine panoval. Zabudol som na drvivú väčšinu mojej minulosti, už sa mi vynárajú len hmlisté spomienky. Zabudol som aj svoje meno. Teraz už počúvam len o divom mužovi, zvanom Lovec, Duch, či Nomád. Je to pravda, veľa som chodil.
Kaňon bol až prekvapivo dlhý. Keď sme sa s Nalou horko-ťažko predrali cez asi ôsmu štrbinu, unavene som si sadol na veľký kameň a pozrel som hore. Bolo tesne poobede, Slnko už bolo znova za skalami. Po modrej oblohe preletel veľký vták, asi mal na vrchu horského masívu hniezdo. Nala sa rozvalila vedľa mňa do machu a nespokojne zavrčala.
„Si hladná?“ pozrel som na ňu a potľapkal ju po bruchu. Ja som bol. Zložil som si z chrbta ruksak a nazrel som doňho. Bambusová fľaša, šípy, nôž z jelenieho parohu a pár lúčnych hríbov. Jeden som vytiahol a popremieľal som ho medzi prstami. Mal by byť úplne suchý, no tento bol ešte trocha mäkký a poddajný. Nebol dozretý, bolo by mi z neho zle.
„Na.“ hodil som ho Nale do machu. Priložila k nemu ňufák a zhlboka vydýchla, takže hríb sa z machového porastu skotúľal na prašnú zem. „Nič iné nemáme.“ pokrčil som plecami, zodvihol som ho a vrátil ho do batohu. Musel som niečo uloviť. Počkal som, kým obloha nad kaňonom nestmavla a neobjavili sa na nej prvé žiarivé hviezdy. Nala spokojne odfukovala na machu, ja som hodil batoh a luk na skalu vedľa nej, vytiahol som z neho nôž a vybral som sa do štrbiny, ktorou sme prechádzali v ten deň. Chvíľu trvalo, než si moje oči zvykli na tmu, panujúcu pod skalami, no keď sa obraz vyjasnil, zbadal som, že skalné steny štrbiny boli doslova posiate jaštermi. Polmetrové varany boli pazúrmi prichytené o drsný kameň a odpočívali. Boli to denní lovci, vždy nadránom vyliezli hore a lovili na vrchu kaňonu. Spokojne som zahmkal a vyliezol som z úžľabiny von. Zbehol som po prírodných schodoch späť k miestu, kde sme sa utáborili a vzal som do ruky luk. Nala ticho zamraučala a mávla si pred tvárou labou. Čupol som si k nej a hladil som ju po mohutnom krku, až kým sa znova neuvoľnila. V poslednom čase ju trápili zlé sny, vždy nadránom sa strhla zo spánku a s divokým vrčaním chvíľu pobehovala dookola, akoby kontrolovala, že to bol naozaj len sen a žiadna z nočných hrozieb nie je naokolo. Robilo mi to starosti – Nala bola krotká a dávno sme si na seba zvykli, lenže zima sa nezastaviteľne blížila. To bola doba, kedy som musel spávať s Nalinými labami prehodenými cez telo, aby ma zahrievali a rozhodne som nechcel, aby ma popri zlom sne roztrhala na kúsky. Predsa len, stále som bol tiger a šelma, nie izbová mačka. Z batohu som vytiahol dva tenké a dlhé šípy z cédru. Konce mali pokovované, no nemali žiadne spätné háky. Používal som ich na lov jedla, nie na útok. Nepotreboval som svoj cieľ potrhať. Lukom som si zvykol loviť už dávno – ak viete dobre strieľať, je to oveľa pohodlnejšie než lov nožom. Netreba sa priblížiť až u koristi, nemusíte sa jej dívať do očí, keď ju zabíjate. Jednoducho si prídete po mŕtve zviera. Tovar, nič viac. Pevne som uchopil rúčku luku v jednej a šípy v druhej ruke, a vrátil som sa späť k úžľabine. Varany bolo vidieť aj zvonku, presne päť ich tam bolo. Jeden šíp som položil na zem, druhý som vzal medzi dva prsty a koncom ho priložil k hrazdičke na luku. Čupol som si na jedno koleno, predsa len som strieľal na pomerne malý cieľ. Zodvihol som luk na úroveň hlavy, zadíval som sa na malý kúsok dreva, ktorý slúžil ako zameriavač a pohyboval som s ním, až kým nebol presne na varanovej hlave. Natiahol som tetivu a zhlboka som sa nadýchol. Popri výdychu som tetivu pustil, vzduchom presvišťal kúsok dreva, prerazil jašterovi lebku a zaryl sa do kameňa pod ňou. Zložil som luk a ticho som narátal do dvadsať. Ak sa doteraz nič nestalo, varany spali ďalej. Zopakoval som ten istý postup na ďalšom jašterovi, ďalších dvadsať sekúnd. Znova mŕtvolné ticho, ktoré zaplňovalo štrbinu v skale a vyvieralo von. Vošiel som dnu a pevne som uchopil oba šípy. Vytiahol som ich zo steny aj s varanmi, ktoré na nich boli napichnuté. Prehodil som luk cez plece a spokojne som sa vrátil k Nale, ktorá už bola hore a znova sa nepokojne obzerala po tmavom kaňone. „To je v poriadku.“ usmial som sa a kľakol som si nej. „Aha čo mám.“ stiahol som zo šípu telo varana a položil ho pred ňu. Chvíľu ho oňuchávala, akoby mi neverila, no potom sa do surového mäsa s chuťou zahryzla. Ja som varana tiež stiahol, no najprv som vytiahol jelení nôž a zarezal som jašterovi do krku. Začala z neho vytekať hustá čierna krv, ktorá farbila svetlý mach pod mojimi nohami. Zavesil som varana za chvost na najbližšiu rímsu a spokojne som si ľahol na chrbát do machu. A už len čakať. Varania krv bola pre niektoré živočíšne druhy jedovatá. Ja som vedel len o tom, že pre ľudí bola a naopak, pre tigrov nebola. Viac som vedieť nepotreboval. Nikdy som sa nezaujímal o štatistiky, ale sem-tam som v lesoch videl mŕtvych ľudí a môžem potvrdiť, že minimálne polovica z nich zomrela na otravu krvou varana. Príznaky sú pomerne očividné – krv vám zhustne, rovnako ako varanovi, takže prakticky dostanete infarkt, pretože ľudské srdce nie je schopné pumpovať tak hustú tekutinu do žíl. Žily vám stmavnú a zhrubnú, keďže pár minút po smrti krv stuhne. Preto bolo treba varanov odkrviť hneď po zabití. Ešte pár minút som si díval na zamatovú oblohu, na ktorej ako malé diamanty žiarili hviezdy. Každá žiarila rovnako intenzívne, každá bola iná. Presne ako ľudia tu dole. Nikdy som ich veľmi nepochopil. Budovať kamenné kolosy, v ktorých žijú v prepychu a blahobyte, zatiaľ čo tu vonku sa dá žiť oveľa lepšie. Len sa treba snažiť. Ľudstvo príliš zlenivelo, už sa našlo len pár jednotlivcov, ktorí boli schopní vzoprieť sa systému a žiť podľa svojho. Drvivá väčšina týchto ľudí bola považovaná za kriminálnikov a boli obesení, upálení, ukameňovaní, popravení a podobne. Spoločnosť klesla závratne hlboko. No mne to bolo dávno jedno, nestaral som sa o najnovšie trendy, či báchorky o tom, aké aféry mal pán kráľ. Koniec koncov, ja som bol výsledkom jednej z nich. Nakoniec som vzal varana a vytiahol z tašky nôž. Dierky, ktoré som mu spravil na krku, som trocha rozšíril a strčil som do nich prsty. Potom som zatiahol. Koža zliezla z jaštera ako šupka z banánu a odhalila tmavočervené mäso. S chuťou som sa doň zahryzol. Rybia chuť jemného mäsa bola vítanou zmenou po týždňoch na bylinách, korienkoch a výhonkoch, ktorými som sa stravoval na lúkach a pláňach. Sem-tam nejaký vták, no tí boli ako továreň na kosti. Plus ma z nich vždy bolelo brucho. Posunul som hromadu kostí vedľa Naliných zvyškov a spokojne som si ľahol chrbtom do machu. Ruky som si položil na brucho a preplietol som si prsty. Konečne, po dlhej dobe, som bol čistý, v bezpečí a mal som plný žalúdok. Ale, tak ako vždy, táto situácia nikdy netrvá dlho.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár