ruky mám rozpažené do priamky.
V akom to svete sa nachádzam,
v akom, aké dám tomu svetu známky?
Ja rozmýšľam o svete,
aký je krutý a reálny.
Ten svet nie je dobrý verte,
nie je on moc ideálny.
Vietor mi fúka do tváre,
ja mám oči zatvorené.
Rozmýšľam o priestore,
to more predo mnou je nekonečné.
Nad hlavu dvíham ruky,
spájam dlane spolu.
Odrážam sa, nepočuť žiadne zvuky,
ja len padám kolmo dolu.
Skáčem preč od problémov,
ale niečo ma stihlo zachytiť.
Chytil ma tichý hlas s ozvenou,
neskáč, chce ma prinútiť.
Ja ale stále váham,
ukončiť to alebo nie.
„Budeš niekomu chýbať hádam“,
tak krásne to znie.
Plačem, padám na kolená,
už nemôžem ďalej.
Moja duša je zlomená,
ja potrebujem nádej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár