A nakoniec sa v nej niečo zlomilo... a prestala veriť

Dvere sa váhavo otvorili a vošlo dievča z vedľajšej izby. Dopekla, ani za boha si nezapamätám asi, ako sa volá. So zúfalým výrazom v očiach sa nás opýtala, či by sme jej nemohli požičať lepiacu pásku, lebo tá jej nechce riadne lepiť na stenu.
Akurát sme si užívali tú nudu po večeri. Najedli sme sa, aj zapáliť sme si boli, učiť sa nám do školy teda fakt nechcelo tak sme sa len tak povaľovali. Pozrela som na stôl, páska bola tam, kde som ju nechala. Podala som ju tej malej čiernovláske a upozornila ju na to, že je to aj tak zbytočné lebo na vine sú tie jebnuté brezňanské steny intrákové, na ktoré sa nedá fakt nič nalepiť, možno tak sekundovým. Ako dôkaz na zemi ležali naše plagáty, kresby a obrázky a iné kraviny, pohádzané po zemi, ešte oblepené tou blbou páskou so zvyškami omietky.
Poďakovala sa a privrela za sebou dvere, no vzápätí ich otvorila a so šibalským úsmevom sa nás spýtala, či ich nechceme ísť pozrieť na tú ich trinástku, oslavujú jej nový dizajn a otvorili slivku. Nebolo treba dvakrát ponúkať, zvíril sa prach v celej izbe, tresli dvere a už sme sa rozvaľovali vedľa a obdivovali ich izbu. To treba, možno aj ony budú obdivovať aspoň zo slušnosti našu.

Pekne sa to rozbehlo... "Tak teda ja som Miška", vraví tá, čo bola po pásku. Miška. Miška. Bohakrista, zapamätaj si to. "Toto je Romana", ukazuje na dievča s tou smiešnou šatkou na hlave čo sedí na posteli, Už vopred vidím, že s touto si veľmi rozumieť nebudem. Nie predsudky, inštinkt. "A toto je tiež Romana", zas ukazuje na posteľ, ale už na druhú. Rómka, v pohode. Kakaové dievča, hehe. Fuj, akú má hnusné hiphoperské tričko. A nad posteľou jej visí 2Pac. No je to jasné, reku serus, možno si budeme v inom rozumieť. Tak sme sa aj my predstavili, popíjali sme tú hnusnú lacnú slivku, dúfali, že nepríde vychovávateľka a rozoberali všetko možné. Od dôvodov,prečo kysneme v tomto meste, ktoré nemáme rady, prečo sme šli na tieto hnusné školy, aké jedlo máme rady a ktorá už nie je panna. Rozobrali sme fakt všetko.
Nejak prišlo na tú hudbu... Miška má rada drum, hmm.. celkom sa dá. Romana - s tou smiešnou šatkou - sa nevyjadrila, vlastne bola skoro furt ticho, no až neskôr sa opila a potom kvičala, že jej je zle. Vravela som, že tá nebude v pohode.
A tá hiphoperská Romana vraví, že má rada hiphop (uau..) a rock. Počúvam, rock? Ale ale, to bude nejaká pseuďáčka nechutná a povie mi nejaký smiešny Desmod, či čo. Tak sa jej pýtam, nech konkretizuje, so skeptickým pohľadom, a dievča vraví že Deep Purple, Led Zeppelin, Metallica... až mi sánka spadla, fú tak možno budeme vychádzať ešte aj v tej hudbe. A že či chodí na koncerty, áno, chodí, do Helldorada na Deja Vu, fuuu no to už som mala dosť, oni sú fakt peckoví. Tak sme pili ďalej, zas to bolo o čosi srdečnejšie. Nina sa smiala na Janke, že už je opitá lebo má červené líca a že jej vôbec nič neni, Janka sa smiala na Nine, že ona má červené len jedno líco tak vypadá ako idiot, potom sa hrdinka, čo jej nič nebolo, zobrala a šla zvracať tú slivku a keď prišla, nemala už červené ani jedno líco ale bola nejaká bledá no. Tak sme ju nechali na Miškinej posteli a šli sme si vedľa na voľnú izbu zapáliť.Aj sa nám zdalo, že dakto klope ale sme to nechali tak, až keď dotyčný nezačal tie dvere pomaly ale isto vyvaľovať, no bola to vycha ako inak, bol z toho problém malý ale aspoň sme mali za sebou pekný zoznamovací večer.


Odvtedy sme už nechodili na raňajky a večere len ako jedna izba, bolo nás o tri viacej. O to nám bolo veselšie. Navštevovali sme sa, robili sme kraviny, keď sme niektorá mali nepriame narodeniny (napr 16 a dva mesiace), tak sme zas kúpili dačo lacné a opili sme sa... Bolo to fajn.
A s Romanou (nie tá s tou smiešnou šatkou) sme si rozumeli čím ďalej, čým viacej. V názoroch na svet, na život, na ľudí a na ľudstvo celkovo, na hudbu a na jednotlivcov, na somariny, no na všetko doslova. Ešte aj na tie koncerty sme do Helldorada začali spolu chodiť, či nám bolo dobre. Sem tam som prespala u nej ja, sem tam ona u mňa... A boli stále lepšie a lepšie kamarátky. Vedela o mne po čase všetko a ja som vedela všetko o nej. Ako je jej sestra psychopat, ako ich opustil otec, ako jej matka stále len pracuje, ako sa volal chlapec do ktorého bola fakt zamilovaná, kto sa jej páči, ako pozerá na svet... Všetko.

Prešiel školský rok, prišli prázdniny. Ja som už dva mesiace mala priateľa, víkendy som trávila s ním, školské dni s Romanou. Deň odovzdávania vysvedčení, teda večer, nuž prišla za mnou do podniku v ktorom nikdy nebola, bála sa tam ísť ale prišla, tak sme tam sedeli v partii a bolo nám všetkým fajn... Mala som pri sebe dvoch najbližších ľudí a bola som strašne šťastná...

S ním som v ten deň bola posledný krát, časom si zmyslel, že so mnou byť nechce... Ostala mi Romana, boli sme spolu hádam každý deň, každučký kedy sa len dalo, zas sme vyvádzali, smiali sa, užívali si leto a slobodu...
A prázdniny prešli, ani sme nevedeli ako. Zas škola, do riti. Ale sme sa dohodli, že budeme teraz bývať spolu na dvojke, Romana so šatkou z intráku odišla, Miška tiež, tak ja som sa odsťahovala odtiaľ, kde som bývala... A už sme spolu boli takmer 24 hodín denne, tak sme si na seba zvykli že medzi nami fungovala čistá telepatia, vedela som, čo si myslí, ona vedela čo si myslím ja a vopred sme vedeli predpovedať, ako tá druhá v nejakej situácii zareaguje... možno ešte skorej, ako to vedela ona sama. Ona tvorila súčasť mňa a naopak. Ani tých chlapov nám nebolo treba...

Koncom septembra sa dala dokopy s naším spoločným kamarátom, bolo to fajn, necítila som sa pri nich ako piate koleso, všetci sme sa navzájom dobre poznali... V decembri sa do môjho života dostal tiež chlap, nevadí. Napriek tomu sme stále boli často spolu, toľkokrát sme sa predsa bavili o tom, aké je odporné keď sa človek vyserie na kamarátov kvôli ženskej či chlapovi. Fuj, je to úbohé. Veď presa - keď ta chlap nechá, priatelia sú tu, podržia ťa. Preto ich zanedbávať nesmieš... či..?

Najprv sa rozišli oni dvaja, nechal ju. Dlho sa spamätávala, bola som pri nej, samozrejme, veď som kamoška predsa. To bol január...
Rozhodli sme sa, že naša intráková éra sa skončila, treba zmenu. Pôjdeme na dochádzku, aspoň nebudeme furt len spať a fajčiť ako v tom Brezne. Zapisovala som do denníka naše posledné výroky, posledné úžasné situácie, na ktorých sme sa kosili ako kone. Prišiel dátum 30.1., posledný štvrtok, posledná vychádzka z intráku. Pekne sme sa vyfintili, a vyrazili sme. Zas super večer, posledný, skvele sme si ho užili, zas sme sa kúsok opili, ako na začiatku... to aby prišla viac tá nostalgia čo na nás liezla už dlhšie, poplakali sme si, ako nám všetci budú chýbať, všetci si poplakali, ako im budeme chýbať my... a na druhý deň sme dali internátu zbohom, zobrali sme svojich 335 cestovných tašiek plných spomienok a šli domov.
Akurát v tom období si našla chlapca, tam z jej sídliska, bola dochádzky šťastná, aspoň s ním bude často. A ja som jej to priala.

"Budeme chodiť tým busom čo ide až do Prešova, z nástupišťa 5, o pol siedmej ide, ok?" "Jasné, jasné, a po škole sa nejak počkáme a pôjdeme na pivo" "Jasné "
To bolo sľubov...

Nuž áno, našla si chlapca. A mňa už nepotrebovala...

Prvé dva týždne sme nešli spolu busom ani raz, spravila si prázdniny. Ďalších pár týždňov ho vždy zmeškala. A chodila iným. Lebo sa jej kvôli jej najlepšej kamoške nechcelo privstať nejakých 10 minút, aby stihla ten Prešov.

šla som na tri týždne na prax, ona o sebe ani nedávala vedieť či žije. Volala som jej skoro každý deň, ako sa mám na praxi, a ako sa má ona? že dobre, smiali sme sa aspolu cez telefón na skrátených zážitkoch, aby to nežralo veľa kreditu, a obe sme cítili, že to už nie je to, čo kedysi.

Bolelo to, viac než dosť. Romana, spravila si to, o čom sme sa miliónkrát rozprávali. Vysrala si sa na kamošku pre chlapa.

Prišla som z praxe, prvé kroky boli do mesta za kamarátmi. "Nejdeš do mesta?" Snažila som sa... "Nie, teraz som odtiaľ prišla, nechce sa mi, príď ku mne." Ok, aspoň niečo, sadla som na bus a šla som. Hm, sama doma. So sestrou a dákou kamoškou - no nevadí, pokecali sme si ako mi bolo na praxi, a reku Romanka čo tvoj chlap? Vraj že včera sa rozišli... Fúúha, husté... Vo vnútri ma to kus aj potešilo, aspoň sa bude zas venovať mne. Bola som sebec, ale podľa mňa kúsok aj právom. Veď sme si predsa sľúbili.
No, pôjdem už domov, poď ma odprevadiť. Vieš, že sa tu nevyznám, neviem, kde je zastávka...
-Mne sa nechce...
-ČO?! Tebe sa nechce..??"
-No nejak ani veľmi nie, to len zbehneš po kopci predsa a tam vpravo máš zastávku.
Myslela som, že zle počujem. Tak jej sa nechce! FAJN! Nuž keď videla, aká som šokovaná, šla...
Na zastávke som jej spomenula, že je koncert, René Lacko, túto sobotu v Raku. Jasné, že pôjdeme. Jasné, len neviem, či mi dá mama prachy, tento týždeň asi nepríde domov, vraví. Že Romča neboj, bola som na praxi, mám prachy, vezmem ťa. OK, platí.
VOlám jej v stredu... "No čo?" "Neviem, mama má prísť zajtra večer domov, zavolám ti zajtra okolo desiatej." Fajn, bolo už zajtra, jedenásť hodín a nikto nevolá... ach, či mi to bolo ľúto.
Piatok ráno, volám jej ja. "Tak čo, nejak si nevolala..." "Ach no, zabudla som (hlas plný smiechu, či sa mi to zdá? Nezdá.)" "Dobre dobre... tak čo teda s tým koncertom?" "Nooo vieš, nemám prachy, a mama povedala, že mi nedá." "Tak ja ťa vezmem, mám ešte dosť." "No vieš, mici, ja si už nechcem robiť dlžoby..." A v tej chvíli som ostala ako obarená...DLŽOBY? Pre boha, veď sme si požičiavali prachy 100x, nikdy sme od druhej nepýtali, aby sa vrátili, splatilo sa to inak a inokedy... počujem dobre...? dlžoby..? Ach, chytil ma strašný amok, už som to nemohla vydržať ako odo mňa bočí. Nakričala som...a zložila.

Prešlo pár mesiacov... Dlho sme sa nevideli... A v mojom živote nastala udalosť, dala som sa dokopy s chlapcom, čo sa pred týždňom rozišiel s kamarátkou. Cítila som sa previnilo a akútne som potrebovala počuť, že vinná nie som. Že som nespravila nič zlé. To ona ho nechala, nie on ju. Preto on teraz môže mať teba, nevymenil ju za teba.
Potrebovala som sa porozprávať s niekým, kto poznal aj mňa, aj jeho. Áno, s Romanou. S mojou spriaznenou dušou, ona mi bude vedieť poradiť. Tak som jej volala, či môže ísť zajtra tým Prešovom. Jasné, že hej. Ok, budeme sa čakať.
Nie, neprišla... Autobus tam stál, bolo už 6:32, ja som ešte prosila šoféra, nech minútu počká, možno zmeškala emhádéčku. Počkal, ona neprišla. A ja som si sklamaná so slzami v očiach sadla na sedadlo a rozmýšľala, prečo, prečo mi to robí... Zazvonil mi mobil. Hmm, na displeji svietili "Romča". Ach, kurva. "Prepáááč Zuzka, ja som prišla 29 a on tam už nebol, asi odišiel skorej..." "ACH, KURVA. Zložila som. S pocitom ako zbitý pes.
Stretli sme sa náhodou v buse po škole... Aj tak nepovedala to, čo som potrebovala. Možno už ani nevedela, kto som. Nechápala ma, bolo to preč.

A bolelo to čím ďalej, tým viac.
Raz po škole, čakali sme na bus. Fajčili sme za zastávkou, blížila sa k nám postava, bez okuliarov som videla len nejakú šmuhu miesto tváre... A zrazu ma oslovil známy hlas... "Jééé Zuzka, ahoj! Bože, ty si schudla, hlavne v tvári, skoro so ťa nespoznala...!" "Začala som sa triasť. Neviem prečo, doteraz nie, zima nebola, neviem či to boli nervy, hnev, zúfalstvo... Triasli sa mi ruky, nohy... Ako v záchvate... ani som jej neodpovedala. Bolo to v piatok 18steho apríla. Nastúpili sme do busu, sedela predo mnou, Napadlo ma, že dnes je koncert Art Of Creation, bože, ako dlho sme sa na nich tešili...a čo teraz...? Zavolať ju či nie..?
Rozhodla som sa, že hej. Ja jednoducho nemienim dovoliť, aby ma opúšťali priatelia, mám z toho panický strach a som schopná sa im aj hádzať pod nohy, aby to nespravili. A ju som tak milovala.
Autobus zastal na stanici v Banskej Bystrici, chcela som ju osloviť vonku... Ešte ani neotvoril dvere, ona vyskočila, neurčitým smerom cez plece povedala "čau" a už jej nebolo. Zas... zas tu bola tá tupá bolesť niekde v hrudi...

Tak večer... Maco (napriek tomu, že neverila, že so mnou ostane, ostal) oslavoval narodeniny, bol ten koncert, šli sme do Irishu, tam, kde sa Romana kedysi bála ísť, tam, kde som ju zaviedla, tam, kde sme mali najkrajšie zážitky, tam, kde som ju zoznámila s toľkými ľuďmi, kde nám bolo tak super...
Kam nikdy nešla bezo mňa.
Nuž oslava narodenín, kto ostane triezvy..? Nevadí... šla som dnu, či už hrajú Hallelujah, moja srdcovka. Milujem ten song, potrebovala som ho počuť. Vošla som dnu, nejak som sa predrala cez dav aby som videla Pabla keď to bude spievať, a niekto do mňa vrazil. "Zuzka..? Ježíš, Zuzka, ahoj!" Obzrela som sa, zmätená a dezorientovaná, ach a ona stála predo mnou. S dákou strašne nesympatickou buchtou, čo po mne hrozne zazerala... ROMANA? Romana, a tu?! S TOUTO?! Áno, šok. "Preboha, čo... čo tu robíš?" "Prišla som na koncert.. Oné, toto je (predstavila mi ju, fakt si nepamätám to jej meno, a ani nechcem), moja kamoška... Blabla, toto je Zuzka." Podala som jej ruku a ona mi ju chytila tými tučnými prstami, studenými a trocha lepkavými od potu, hneď som svoju ruku stiahla späť a stále som nemohla uveriť tomu, čo vidím. "A čo, ako sa máš?" ..ona si robí srandu? Pýta sa, ako sa mám?! Je šialená či na fetovaná? Je to vôbec Romana?!
"Ako sa mám? AKO SA MÁM?! Mám na teba strašné nervy , nevieš si predstaviť, ako ma serieš tým, ako sa správaš, aká krava sa z teba stala, kriste, načo si sem dnes vlastne prišla?!" čakala som... asi kadečo, ale nie to, ako na mňa pozrela so zdvihnutým obočím, a povedala "ja to chápem..." to bolo všetko. Tak ona to chápe. Super. Neveriacky som pokrútila hlavou a utiekla preč, plakala som ako dieťa. A celý dav spieval moju milovanú Hallelujah...

Odvtedy sme sa raz stretli v buse. Ani sme sa nepozdravili. Áno, bolelo to. Bolí to stále.

Snažila som sa jej toľko krát písať, nie, predsa ma nemôže len tak opustiť... áno, opäť sa s ním dala dokopy. A našla si novú, "lepšiu" partiu, vláči sa s čvargou z osady... toľkokrát rozmýšľam nad tým, aké by to mohlo byť, kebyže nám do života nevojde on.

Nikdy mi neodpísala.
A stále má vo fotoalbume moju fotku, a pod ňou nadpis "My best friend Maui", pospománané naše zážitky a ako ma má rada.
Prosila som ju, nech to vymaže.
Nevymazala. A neodpísala.

Minule sme sa stretli pri ceste, ja som sedela v aute, ona šla po chodníku, zaregistrovala som ju skôr, ako ona mňa. Keď som ju uvidela, srdce mi začalo byť ako splašené, ako keď vidíte starú lásku, spontánne som zdvihla ruku že jej zamávam a potom ma napadlo, že už je predsa koniec... Zazrela ma aj ona, a pozrela na mňa so smútkom v očiach, čo nechápem, nechápem to doteraz. Pozerali sme sa na seba niekoľko sekúnd, kým mama prešla s autom ďalej... A v žalúdku som mala strašnú prázdnotu.

Ešte stále som neprestala veriť, žeby sa to dalo nejak vyriešiť. Je ešte jeden dôvod sa s ňou stretnúť, má cédečká, čo som jej požičala a nie sú moje, treba mi ich späť... A keď sa stretneme, možno sa to vyjasní. A možno nie. Vlastne, neverím tomu...

Zlomilo sa vo mne všetko, čo sa len mohlo. Bolo to horšie, ako keď ma nechal chlapec. 100x horšie. Bože, ako ju za to nenávidím.

Prosí ťa, povedz, čo sa stalo..



-ona má na celú vec svoj názor... úplne opačný... áno, udobrila by sa so mnou, rada... kebyže mám snahu.
A môžem jej volať x za deň.
Ona to nezdvihne...-

 Vyznanie

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu