Počúvam Zuzku Smatanovú a v pesničke s názvom Vzdialenosť sa spieva: "Tá vzdialenosť je dostatočná, váham ju skrátiť, neprejde deň bez tých obáv. Tá vzdialenosť je dostatočná, váham sa vrátiť a čakám, kto mi silu dodá." Každá citlivá a hĺbavá duša musí uznať, že to človeka podnieti rozmýšľať o vzdialenosti medzi ľudmi...

Samozrejme písať o fyzickej vzdialenosti by bolo trošku plytké. Dôležitejšie je to, ako sa cítime. Tu je však jeden problém. Ak mám niekoho rád a on mňa nie, aká je naša vzdialenosť? Prečo na takéto veci neexistujú vzorce? Ľudia dokážu vypočítať čas, kým padne vodorovne vrhnutý predmet, koľko energie sa uvoľní pri štiepení želena na... na niečo iné, proste sú dôležitejšie veci, ktoré nikto nevyriešil. A tie veci nám trhajú žili viac ako to, koľko valenčných elektrónov má meď.

Jedna z najťažších vecí v mojom živote je definovať, ako ďaleko sú jednotliví ľudia. Kde sú rôzni členovia mojej rodiny? Kde sú spolužiaci? Kde známi? Kamaráti? Priatelia? Kde ten náhodný okoloidúci, ktorého meno nepoznám? Mám pocit, že niekedy človek prekoná to najťažšie práve tým, že to dokáže pomenovať. Definovať. Vyrovnať sa s tým, čo sa deje a ako sa veci naozaj majú. A práve vzťahy sú to najťažšie. Najťažšie na opísanie.

Teraz sa odpútam od tej ako-takej všeobecnosti, tak mi to odpustite, pokiaľ vás práve to jediné na blogu zaujalo
Jeden z mojich najväčších problémov tkvie práve v tom, že občas sa cítim veľmi blízko niekoho, od koho by som mal byť trošku ďalej. Možno vzhľadom na to, čo považujem za správne, možno na to, čo si myslím, že druhá osoba pokladá za správne. Zdá sa to normálne. Zdá sa, že by to tak malo fungovať. Len mne sa občas zdá, že tie hranice a vzdialenosti treba prepísať. Málokedy to spravím. Viem, že ak sa priblížim k niekomu čo i len o dotyk, často sa vzdialim o niekoľko krokov. Prečo my, ľudia, nedokážeme byť úprimní? Ale maximálne úprimní jeden k druhému? Prečo máme tak často pocit, že niečo treba prehltnúť? Prečo máme pocit, že nám občas niekto nepovedal všetko, čo chcel, aj keď šiel s melódiou vety dolu?

A tak, snáď nie sám, váham, či tú vzdialenosť skrátiť a čakám, kto mi silu dodá...

 Blog
Komentuj
 fotka
pawlo  5. 1. 2008 00:00
KEby na to existovali vzorce - tak by to cele bolo o nicom - nemusely by sme sa vobec s niecim namahat - bolo by to zle - ale urcite uzitocnejsie ako vediet aké orbitali ma meď.

PS: odporucam pozriet film - žhavé nápady - je to tak na pobavenie ku tejto tematike.
 fotka
maximo  5. 1. 2008 00:03
Idem si to dať do zoznamu filmov, ktoré si mám pozrieť Vďaka
 fotka
angelot  5. 1. 2008 14:38
Pekny blog, naozaj ma zaujali tie myslienky a teraz tak nad tym uvazujem.Ale priznavam ze tazko sa nad tytmto rozmysla.Mozno by boli v niecom lepsie tie vzorce, ale ved nebol by potom ten nas zivot nudny? Jasne, prisli by sme o niektore trapenia..ale potom by to bolo podla mna setko o nicom, a tak je aspon ten nas zivot zaujimavejsi.
 fotka
ayreen  5. 1. 2008 16:50
Vieš, že som nikdy nemala rada vzorce...ale ako tu spomenuli predo mnou, častokrát by to bolo s nimi o dosť jednoduchšie.



inak zaujala ma jedna veta:

"A tie veci nám trhajú žili viac ako to, koľko valenčných elektrónov má meď."



Skvelé prirovnanie k tým elektrónom

PS: nemôžem si odpustiť, ale to len tak v maličkosti: ŽILy
 fotka
maximo  5. 1. 2008 18:58
Máte pravdu, bola by to nuda, no občas.. občas by sme radšej tú nudu, to musíte uznať



Ayreen: hehe, dík za upozornenie... Očividne nestačí, ak si to po sebe prečítam len raz
Napíš svoj komentár