Keď som sa skoro ráno zobudila, ostala som ležať v posteli. Myšlienkami som stále blúdila za ním, ako sa asi má, čo robí, ako to prežíva on a čo to pre neho znamenalo. Predstavovala som si lietadlo ako sa vznáša od zeme a v ňom sedí Cameron. Letuška roznáša pitie a jedlo, on však nič nechce, opiera sa o sedadlo, dáva si slúchadla do uší, zatvára oči a premýšľa. Ako stále, keď sme spolu cestovali v autobuse, ako sme sa šli niekde previezť. Robievala som to isté.
Z postele som vstala až niečo po jedenástej, pretože mi zvonil mobil. Volala Zuzka. Nemala som najmenšiu chuť konverzovať s ňou, aj keď bola mojou najlepšou priateľkou. Nevládala som nič, ani len dvihnúť mobil a venovať jej jeden chabý pozdrav. Zbombardovala by ma otázkami a jej múdrymi výrokmi, nebolo by mi lepšie. Celú vec som chcela nechať vychladnúť. Mala som pocit, akoby mi kosti oťaželi, nevládala som ani stáť na nohách. Vtedy sa mi vyjavila scéna zo včerajška, ako som rýchlo bežala domov po daždi. Mohlo to byť z toho. No a môj psychický stav tomu tiež nenapomáhal. Keď som sa pozrela na mobil, mala som štyri neprijaté hovory a dve správy. Rozhodla som sa vypnúť mobil.
Celý deň som ostala doma. Bola sobota, mohla som si to dovoliť. Celý deň som nerobila dokopy nič. Vonku pršalo a ja som pomáhala mame pratať dom. Vedela o Cameronovi a vedela o našom rozchode, takže sa nepýtala. Len ma občas hladila po vlasoch.
Večer som si ľahla do postele a čítala som knihu, ktorá ma vždy vedela povzbudiť, čítala som si Porterovej Pollyannu. Zakrátko som si uvedomila, že vôbec nevnímam, čo čítam, tak som knihu položila a len tak som sedela na posteli a hľadela do blba. Rozmýšľala som nad tým, či budem chcieť nejakého chlapca po Cameronovi. Hovorila som si, že sa to nedalo odvrátiť a že sa to už stalo a pripomínaním si ho sa ďalej nepohnem. Ale predsa štyri mesiace v živote šestnásťročného dievčaťa sa zdajú ako dva roky.
Nedeľa vyzerala rovnako. Mobil bol stále vypnutý, nebola som ani na internete. Nechcela som pri sebe nikoho, potrebovala som čas pre seba a zmieriť sa s tým. Predstava, že to vôbec skončiť nemuselo a mohli sme spolu byť aj ďalšie roky mi brala aj ten najmenší náznak úsmevu z tváre.
To je môj prístup. Vždy, keď je mi ťažko, musím byť sama. Každý potrebuje čas sám pre seba. Inak sa aj v dave môže cítiť sám. Toho som sa bála. Že sa tak budem cítiť celý posledný týždeň v škole. Alebo že budem kaziť kamoškám náladu. Vonku je krásne slnečno, a Zuzka bude sedieť pri mne v izbe a ukľudňovať ma? Nie. Mobil ostane vypnutý. Aj tak vedela, čo sa stalo.
Jedna dobrá vec bola dnešná kázeň v kostole. Zaujímavá myšlienka: Stvoriteľ obdaril človeka dvoma rukami. Zamyslel sa niekto nad tým, prečo dvoma? No preto, aby sme jednou mohli prijímať a druhou dávať. Ruky sú tiež rovnako dlhé. To značí, že by sme mali dávať najmenej toľko, koľko chceme prijať. Aby sme jednou viedli a druhou sa dávali viezť. Máme aj dve nohy. Aby sme mohli stáť pevne a nezakolísať sa, aby sme mohli robiť kroky vpred a kroky vzad. No hlavu, tú máme len jednu. Tá je najvyššie od zeme, aby mohla byť najobjektívnejšia. Ona rozhoduje o tom, čo spravíme, o našom snažení či našich cieľoch a tiež o tom, či to dokážeme zrealizovať. K tomu všetkému nám dopomáhajú dve ruky a dve nohy. Život dáva šancu všetkým. Človek ju však nespozná, lebo prichádza v obyčajnom šate.
Pondelok ráno. Stále pršalo. Vyhovovalo mi to, lebo ma do školy odviezla mama. Vždy ma vozila do školy, keď pršalo.
„Bré ráno,“ pozdravila som sa Zuzke stojacej pri našej spoločnej skrinke v šatni.
„Ahoj,“ nevenovala mi pohľad, kým sa neprezula. Keď sa na mňa pozrela, asi si zrazu spomenula, lebo ma objala akoby ma nevidela tri roky. „Lilóóó,“ šepkala.
„Plánuješ ma aj pustiť, alebo mám povolenie umrieť na nedostatok kyslíka?“ Zasmiala sa a po chvíli ma pustila.
„Humor ťa neopúšťa.“
„Veď sa nič nestalo, všetci sme živí a zdraví. Nie je dôvod na smútok.“ Povedala som a po dlhom víkende som sa prvýkrát usmiala.
„Áno. Iste,“ pozrela sa na mňa kázajúc, snažiac sa nájsť v mojej tvári smútok, ktorý by moju teóriu vyvrátil.
„Netragedizuj, som v poriadku.“ Povedala som a tiež som sa prezula.
„Nie si,“ začala, „ale budeš.“
Bol to posledný týždeň školy pred koncom roka. Tieto dni pred koncom roka som mala najradšej, Chodenie do školy bez tašky, alebo v taškou, ktorej obsah sa rovnal hmotnosti desiaty a sedmových kariet. A tiež tie aktivity, ktoré sme robievali. Trieda nikdy nebola viac pospolu.
„Čauko,“ pozdravila som sa pri vstupe do dverí triedy.
„Baby, hráte s nami?“ Spýtal sa Tomáš z poslednej lavice.
„Čo hráte?“ Pýtala sa Zuzka a šla k nim.
„Tri hore.“ Zuzka už prikladala stoličku k lavici, keď sa obrátila na mňa spýtavým pohľadom.
„Hráš?“
„Možno neskôr.“ Sadla som si do zadného radu k oknu, pustila som si hudbu a opäť som chcela čítať Pollyannu. Tak som prečkala päť hodín v škole.
V utorok už nepršalo, no bolo veľmi sychravo. Tá atmosféra mi v kombinácií s tým, ako som sa práve cítila, veľmi pripomínala scénu z nejakej drámy. Každú chvíľu mohlo zase začať liať.
„Čo budeš dnes robiť?“ Spýtala sa ma Zuzka prv, keď sme si sadli do lavice.
„Asi nič,“ odpovedala som. „Možno bude mama potrebovať pomôcť.“
„Hmm,“ zamyslela sa a pokračovala: „A čo si robila včera?“
„Nič, čo by stálo za zmienku.“
„A cez víkend?“
„Bez právnika nič nepoviem.“ Zasmiala som sa, no ona sa ďalej tvárila vážne. Ten pohľad som poznala.
„Rozchody bývajú ťažké...“ Začala, no tieto jej monológy som už poznala spamäti. „Niekedy to jednoducho nevyjde tak ako by sme chceli.“
„Viem.“
„Mala si ho veľmi rada,“
„Ľúbila som ho.“ Opravila som ju.
„Ale obzeraním sa dozadu minulosť nezmeníš.“
„Viem.“
„Spomínaním nikomu nepomôžeš, ani sebe nie.“
„Viem.“
„Musíš sa pohnúť, už je to 5 dní a ty si stále nijaká. Správaš sa labilnejšie než moja rohožka.“
„Vďaka.“
„Prestaň ma prerušovať!“ Udrela dlaňou do lavice. Nebola skutočne nahnevaná, len ju to vytáčalo.
„Všetko to viem.“
„Jasné, všetko, preto sedíš celý deň so slúchadlami a stavím sa, že doma tiež nerobíš nič iné.“
„Nenecháš ma? Je to moja vec, ako sa s tým vysporiadam.“
„Nekážem ti, len mi na tebe záleží.“
„Ak ti na mne záleží, tak ma nechaj tak.“
„Nenechám,“ pokračovala. „Kedy sme boli naposledy von? Kvôli
škole už veľmi dlho nie. Pôjdeme dnes.“
„Nepôjdeme.“
„Tak na pizzu.“
„Nie.“ Videla som, ako v nej stupňuje nervozita a začínala byť nepríjemná. Moja kamenná tvár ju vždy dokázala najviac zo všetkého vytočiť.
„Opaľovať sa na Hôrku!“
„Nie!“
„Tak ku mne, pozrieme si film!“
„Inokedy!“
„Tak kúpalisko!“
„Nie vravím!“
„Prečo?!“
„Lebo nemôžem!“
„Môžeš! Len nechceš! Nehovor, že nemôžeš, keď ti vidím na očiach, že to tak chceš!“ Už pomaly kričala, pri tom hluku v triede sa to ale strácalo.
„Nemôžem!“
„Pôjdeš!“
„Nie!“
„Prečo?!“
„Mám periódu!“ Skríkla som na Zuzanu práve vo chvíli, keď celá trieda stíchla, kvôli príchodu triednej učiteľky do triedy. Niet nad to rozosmiať celú triedu a spraviť si hanbu pred prázdninami.
„Bez tejto informácie by som vedela ďalej existovať, Markétová.“ Povedala učiteľka a utíšila triedu. Hlavne, že na to rýchlo zabudli. Ale ja a Zuzu nie, po dlhom čase som sa z chuti zasmiala.
Dni od toho piatku sa míňali rýchlo a nevedela som si spomenúť na nič, čo som počas tých dní spravila. Začala som nenávidieť otázku „Čo máš nové?“, lebo som nemala čím na ňu odpovedať. Toho týždňa som už nemala žiadne krúžky, lebo bol koniec roka, nemala som ani energiu venovať sa niečomu mimo, lebo som sa cítila natoľko sama. Chýbal mi, ale rozmýšľala som nad tým, že by mi nikdy nechýbal až tak keby som vedela, že sme sa rozišli kvôli nejakej nezhode a nie kvôli jeho „super“ ockovi.
V utorok večer ku mne prišla moja mama s telefónom v ruke, že mám telefonát.
„Haló?“
„Lilo? Tu Zuzka, čo máš s mobilom?“ Vtedy som si spomenula, že je od soboty vypnutý.
„...Neviem, kde je. Asi je vybitý.“
„Áno, určite,“ povedala ironicky, „Tak ho nájdi. Čo robíme po vysvedčení?“
„V piatok?“ Spýtala som sa a zavrela som za mamou dvere. Ešte niečo rozprávala, ale to bolo jedno.
„No nie, o rok. Z tvojho úžasu usudzujem, že ako náhle si stratila pojem o sebe, stratila si aj pojem o všetkom naokolo. Áno, myslím piatok. Trieda ide do Katarzie, ale chcela by som, aby sme my šli niekde inde. Máš nejaký návrh?“ Skôr, než som stihla niečo povedať, respektíve zamietnuť všetky možné plány, pokračovala: „Mohli by sme ísť na zmrzlinu, za čisté vysvedčenie máme zdarma zmrzlinový pohár. Alebo ísť minúť peniaze za vysvedčenie do centra. No možno mám ešte lepší nápad. Po vysvedčení sadáme na bus a cestujeme k mojej starej mame do Kráľovej nad Váhom. Súhlasíš? Tvoje volebné právo ti bolo z piatkových udalostí odobrané. Jediný hlas mám ja a vravím: IDEME!“
Zuzka mala jednu skvelú vlastnosť. Vedela presviedčať. To však bola len vlastnosť. Skvelým na nej bolo to, že to nikdy nepoužila proti mne vo svoj prospech. Stále to bol dokonale premyslený plán a nájsť na ňom chybu bolo ako hľadať zelenú farbu na našej slovenskej vlajke – nemožné a hlúpe. Nedalo sa odmietnuť a mama prekvapivo tiež nemala námietky. Niekto by povedal – Prazdniny sa môžu začať!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár