Konce školského roka som prestala emotívne vnímať už v siedmom ročníku. Keď sme odchádzali zo základky, boli tam nejaké náznaky, ale inak nič. Deň ako každý iný s tým rozdielom, že som mohla spať ako dlho som chcela aj cez pracovný týždeň. Nevidela som dôvod prejavovať neskonalú vďačnosť učiteľom, ktorých neuvidím len úbohé dva mesiace a potom sa mi opäť budú môcť vysmievať tým vševediacim pohľadom. Takým učiteľom môže byť jedno, či látku zvládame či nie. Plat dostanú rovnaký aj keď dostanem jednotku, aj keď dostanem päťku. A spolužiaci? S osemdesiatpercentnou pravdepodobnosťou sa v lete stretneme, minimálne s tou polovičkou, s ktorou chcem. Načo teda toľko rozruchu?
Domov som šla s dobrým pocitom. Mala som ho vždy, keď som sa pozrela na moje čisté vysvedčenie. Rozmýšľala som však nad tým, či tá snaha stála zato byť bifľou v očiach spolužiakov a kvôli o štyri písmená kratšiemu slovu v jednotlivých kolónkach. Bola som tiež pochválená za najmenší počet vymeškaných hodín, nechýbala som v tomto polroku ani raz. Zato Zuzka bola medzi tromi s najvyšším počtom ospravedlnených hodín. Dve lepšie od nej boli už len spolužiačka, ktorá mala komplikovanú zlomeninu ruky a naša triedna „kráľovná“, ktorá za celý rok určite neprišla ani na jednu písomku v ohlásený prvý termín. Jej technikou bolo vyčkávanie na odpovede a príprava na náhradný termín. Keď si spomínam na spolužiakov, ako je ona, hneď sa mi veselšie kráča domov. Lúčenie je ťažké a aj smutné, ale stále to závisí od toho s kým sa lúčite.
Mám rada neplánované výlety. To bol možno jeden z dôvodov, ktorý ma donútil kývnuť na Zuzkin plán. A malo to viac výhod. Ten piatok bol asi prvý deň, kedy som na Camerona nemyslela tuším až do obeda.
„No čo, zbalená?“ Spýtala sa mamka opierajúc sa o dvere. „Taký neporiadok tu ale nenecháš, to ti je snáď jasné,“ dodala.
„Mala by som už mať všetko,“ odpovedala som.
„Máš plavky?“
„Plavky,“ zopakovala som a vybrala som sa k skrini.
„A mobil? Nabíjačka? Foťák?“
„Čo som to do toho kufra zbalila?“ Spýtala som sa samej seba uvedomujúc si, koľko vecí som pozabúdala. Mama pristúpila bližšie a kľakla si ku kufru. Rozzipsovala ho a otvorila.
„Načo ti bude toľko kníh?“ Povedala a vybrala tri knihy, ktoré boli položené hneď na vrchu.
„Na čítanie?“
„Ale načo? Veď ideš na prázdniny. Vážne si myslíš, že tam budeš mať čas čítať?“ Povedala a vybrala ich odtiaľ, položila na posteľ a začala ďalej skúmať obsah môjho kufra.
„Nevidela si moje plavky?“ Ozvalo sa z otvorenej vyhádzanej skrine.
„No, moja milá, dlho som ich nevidela. Kedy si sa bola naposledy kúpať?“ Spýtala sa a postupne i začala prerieďovať obsah kufra. Vybrala odtiaľ všetky knihy, zbytočné oblečenie, milión drobností a notebook. „Tie veci ostávajú doma.“
„Prečo?“ Spýtal som sa, keď som už stála nad „kufrovou pohromou“ u mňa v izbe.
„Načo ti prosím ťa bude tá zimušná koženka? Vonku je tridsaťšesť stupňov.“ Začala. „A načo si berieš sošky anjelikov? Len ti zaberajú miesto a nič s nimi robiť nebudeš. Tie podpury tiež. Akurát ti bude smrdieť kufor. Nabalila si si samé hlúposti a veci, čo ti naozaj budú chýbať, si nezbalila. Vieš čo? Nechaj ma tu, ja ťa zbalím. Choď do obchodu a nakúp si jedlo, čo chceš na cestu.“ Povedala, postavila sa a vytlačila ma z izby bez šance na protiútok.
„Mami, viem sa zbaliť.“
„To hovor šiestim mikinám, čo si zabalila. Viem, čo potrebuješ, všetko budeš mať na papieri, čo tam budeš mať a potom si zvyšné veci, ktoré prípadne zabudnem, pribalíš. Choď, desať eur je na barovom stolíku v kuchyni.“
Nedobrovoľne, ale povolila som. Keď som si neskôr prechádzala zoznam, naozaj na nič nezabudla.
„Musím ísť drobček, idem po ocka na letisko. Keď sa vrátiš z prázdniny, už bude doma.“ Povedala a usmiala sa. „Na tvoje narodeniny bude doma.“ Dodala. Tou poslednou vetou ma neskutočne potešila. Už asi tri roky sme neboli celá rodina na oslave, stále veľa pracoval a za rok je doma dokopy asi tri mesiace. Tomu sa hovorí motivácia.
„Dobre mami, všetko mám, o pol hodinu po mňa príde teta Stačová a odvezie nás na stanicu.“
„Všetko máte premyslené,“ povedala s údivom.
„Ja s tým nemám nič, to všetko Zuzka.“
„Pozdrav ju, aj jej mamku.“ Pobozkala ma na čelo a odišla.
Z Trnavy to bolo len nejakých tridsaťpäť kilometrov, no v skutočnosti cesta trvala asi hodinu, pretože na koľajniciach bol zhodený strom. V noci bola búrka. Dobre, že sme šli tým neskorším spojom, prišli by sme v rovnakom čase. Viac vlakov malo meškanie.
Vo vlaku sme sa nerozprávali, obe sme si vychutnávali ten pocit voľnosti, keď začali prázdniny a sledovanie okolia cez okno so slúchadlami v ušiach. Vtedy sa dá o všetkom premýšľať a vtedy som si aj prvýkrát v ten deň spomenula na Camerona.
„Máš aj mobil, alebo si sa ho rozhodla „nenájsť“ ?“ Spýtala sa, keď ma ponúkla kyslými žížalkami.
„Hmm,“ prehmatala som si obsah kabelky a vybrala som mobil. Zapla som ho a po pár minútach som si všimla štyri správy a štyri zmeškané hovory. Dve správy boli typu „Vážený zákazník,..“, tretia bola od Zuzky: „Mám prísť? “ a štvrtá od Camerona. Rozbúšilo sa mi srdce a roztriasli ruky. „Lily, ďakujem ti za najkrajšie štyri mesiace v mojom živote, veľmi ma mrzí, ako to skončilo. Netráp sa tým, skúsim aj ja. Dúfam, že ostaneme priateľmi a že si budeme písať. Opatruj sa mi a usmievaj sa, nikdy som nechcel byť ten, kto ti vezme úsmev z tváre. Ak ti nevadí, napíšem ti až dorazíme. Dúfam, že mi odpíšeš, ale ak nechceš, tak to pochopím a dám ti pokoj... Dávaj si pozor, s láskou – Cameron “ Keď som ju dočítala, prečítala som si ju ešte asi desať krát a stále sa mi ruky triasli rovnako. Dala som ju prečítať aj Zuzke, tá ma chcela upokojiť, a tak mi skonfiškovala mobil.
„Ak si tú správu prečítaš ešte viac krát, tak sa zase zblázniš. Nemienim nechať ťa na psychiatrickom oddelení počas prázdnin.“ Zakončila s úsmevom a zobrala si môj mobil do kabelky. Nenamietala som. Asi bolo lepšie, keď som nevedela, že mi písal, no zároveň ma ťažil fakt, že správa bola zo soboty a bol piatok. Email som už mohla mať štyri dni v schránke a on to mohol pochopiť, že sa s ním odmietam rozprávať. Najhoršie na tom bolo asi to, že v Kráľovej nie je internet. Teda u jej babky nie je. Z čoho vyplýva, že mu na email budem môcť odpovedať najskôr až o pár dní, nevedela som na ako dlho tam budeme. Nevedela to ani Zuzka, povedala : „Uvidíme podľa toho, či budeme mať čo robiť alebo nie.“ S ňou je ten problém, že vždy sa nájde niečo, čo robiť. Ostávalo mi len modliť sa, že tam niekde chytím WiFi. V Galante sme prestupovali na iný autobus, ktorý nás do cieľa priviezol za necelých dvadsať minút.
Kráľová nad Váhom bola dedinka v okrese Šaľa. Jej babka nás čakala na zastávke. Keď sme vystúpili, Zuzka sa k nej rozbehla a silno ju objala.
„Babí!“ Jej stará mama vyzerala veľmi živo. Bolo mi povedané, že má sedemdesiat rokov, ale na ten vek vyzerala veľmi mlado. Mala prefarbené tmavo-gaštanové vlasy, ktoré mala dlhé a kučeravé po plecia. Vyzerala minimálne o desať rokov mladšie. Málokedy vidím staré osoby s takými peknými vlasmi. Ani pleť nemala veľmi zvráskavenú. Tvár možno bola poznačená časom, ale nie veľmi. Mala na sebe ružovú blúzku a sivé tepláky. Bola štíhla, takže to na nej vyzeralo pekne. Bola prvou starou mamou, ktorú som kedy videla takto nahodenú a upravenú v bežný deň. A to nehovorím o jej krásne bielej protéze, úsmev jej svedčil.
„Zuzana, ako si vyrástla, nevideli sme sa roky!“ Skríkla, keď si svoju vnučku vyobjímala.
„Boli sme tu pred dvoma týždňami, babi,“ opravila ju Zuzka. Zabudla som spomenúť chybičku krásy na tejto oduševnenej starej osôbke, veľa zabúdala.
„Každopádne som veľmi rada, že u nás budete, dievčatá.“ Povedala a venovala mi jeden veľmi pekný úsmev.
„Jasné, babka, toto je moja najlepšia kamarátka, volá sa Liliana Markétová. Určite som ju už spomínala.“ Povedala a jej stará mama ku mne pristúpila a srdečne ma objala.
„Rada ťa konečne spoznávam.“ Povedala veselo. „Ako ťa mám volať?“
„Lily,“ povedala za mňa Zuzka, vzali sme tašky a šli sme k jej starej mame domov.
Vracali sme sa chodníkom pri ceste, ktorým sme prišli do Kráľovej. Zuzkina starká bývala na začiatku dediny. Vlastnila menší domček, na ktorom sa už od pohľadu dalo zistiť, kto v ňom býva. Nebol zrekonštruovaný ako ostatné v jej susedstve. Mal svetloružovú farbu s oranžovou vyblednutou tapetou z troch strán, vyčnievajúca zadná časť domu bola iba ružová. Farbou neladila ku zvyšku domu, pravdepodobne to bola pristavaná časť. Pred domom boli dve jablone a záhradný nábytok. Pred dverami spredu bola aj psia búda a ešte jedna búdka vysoká asi ako ja. Skladovalo sa tam náradie. Jej dom bol taký ten typický babkovský. Mala dom a vedľa neho ešte jednu budovu, čo bola malá kuchyňa. Tak sa niekedy domy stavali. Za touto kuchyňou bola studňa a pri nej lavička, cez ktorú bola prehodená deka.
„Kde budeme spať?“ spýtala sa Zuzka, keď sme už boli takmer na mieste.
„Ja budem spať u seba a vy dve budete spať v prístavbe“ Povedala a Zuzka ukázala prstom na tú časť domu, ktorá bola iba ružová. Ako som správne vydedukovala, bola to pristavaná časť. „Pristavali mi ju, keď ku mne prišla bývať Zuzkina mamka, keď žili s manželom oddelene.“ Pred štyrmi rokmi sa Zuzkiny rodičia pohádali a žili oddelene asi dva roky. Teraz žijú opäť spolu ako rodina, no prístavba očividne ostala stáť.
Keď sme už boli neďaleko ich bránky, Zuzka sa rozbehla vpred a bežala rovno k psej búde. Kým otvárala bránku, z psej búdy vybehlo malé biele stvorenie s uhlíkovými očami. Westhighlandský biely teriér, ktorý sa volal Bucky.
„Ty si mi tak chýbal,“ tešila sa Zuzka, kým jej pes olizoval celú tvár.
„Očividne aj ty jemu,“ povedala babka a obrátila sa ku mne, „Zuzka ti ukáže, čo je kde. Ostaneš so Zuzkou tu, alebo chceš ísť do izby? Ukážem ti kde.“
„Môžem ísť do izby? Toto bude na dlho.“ Povedala som s úsmevom, keď som videla Zuzku šantiť sa s malým psíkom.
Zuzkina starká ma priviedla krátkou chodbičkou pred nové drevené presklené dvere s mozaikovitým sklom.
„Tu budete.“ Povedala a otvorila dvere, aby som mohla prejsť. Bola to jediná pristavaná izba v tvare štvorca, oproti dverám bolo veľké okno s plátennými zelenými závesmi, pod ktorým bol starý, drevený, pracovný stolík myslene oddeľujúci dve časti izby, a to pravú a ľavú. Izba bola zariadená zrkadlovo, v oboch kútoch bola jednolôžková posteľ s pripravenými bielym prestieraním. „Snáď vám tu nebude horúco, ste na východnej strane, takže vám tu slniečko bude svietiť len do obeda.“ Dodala s úsmevom, potom mi vzala kufor a vyložila na jednu z postelí, otvorila okno dokorán a vzápätí prievan zabuchol dvere.
„Je to tu veľmi pekné, kto to pristaval?“ Spýtala som sa obdivujúc žlté steny, ktoré ladili s jarne zelenými závesmi a so svetlou plávajúcou podlahou.
„Môj syn Peter. Je veľmi šikovný v týchto veciach, veď má aj vlastnú stavebnú firmu. Zíde sa v rodine taký človek.“ Dodala a vykročila k dverám. „Šaty si môžete dať tuto do komody, je prázdna.“ Povedala a ukázala na vysokú mahagónovú komodu naľavo od dverí.
„Ďakujeme, pani Farkašová.“
„Nevolaj ma „pani Farkašová“, som teta Anka, dobre?“ Povedala s úsmevom.
„Dobre, teta,“ povedala som trochu zahanbene, no to si „teta Anka“ nevšimla a bezstarostne odišla.
Bol piatok predvečerom, celé poobede sme prakticky nič nerobili. Zuzka si vzala psíka proti vôli svojej starej mamy k nám do izby a hrali sme sa s ním. Bolo to ročné šteňa, ešte bol malý, no vycvičený. Vedel „sadni“, „ľahni“, „zostaň“ a aj „zavrč“. Jeho obľúbenou hračkou bola moja teniska s farebnými šnúrkami. Konkrétne len tie šnúrky. Po pár minútach Zuzka usúdila, že mi kúpi nové.
Teplomer ukazoval 32 stupňov Celzia, a tak sme boli vďačné za to, že tu aspoň nepálili slnečné lúče. Aj tak to tu bolo na nevydržanie. Teta nás bola každú chvíľu kontrolovať, či nám niečo nechýba a či nie sme hladné. Bola to taká typická stará mama.
„Máš všetko, čo si si chcela zbaliť?“ Spýtala sa ma hladiac Buckyho na chrbte.
„Nebalila som sa, zbalila ma mama. Usúdila, že sa neviem pobaliť. Ale dala mi zoznam všetkého, čo zbalila. Myslím, že na nič nezabudla, akurát nemám plavky. Na tie som však nezabudla, jednoducho som ich nenašla.“ Povedala som a prevalila som sa na posteli chrbtom k stene, aby som videla na Zuzku.
„Ach,“ vzdychla. „Takže dnes sa kúpať nepôjdeme.“
„Kde sa chceš ísť kúpať? Na Kraľovú?“ Spýtala som sa.
„A kde inde?“ Zasmiala sa. „Keď nemáš plavky, to nevadí. Cca dva kilometre odtiaľ je Šaľa, pôjdeme niečo vybrať, čo povieš?“ Žmurkla na mňa, v čom som vycítila celý deň zabitý v obchodoch. „Dnes nemusíme ísť nikde, alebo sa môžeme prejsť tuto po dedine, ak chceš.“
„Alebo môžeme pohľadať WiFi,“ nadhodila som nenápadne, no Zuzka si udrela po čele.
„Počuj, si na prázdninách. Neodpísala si mu tri či štyri dni, myslím, že už pár dní vydrží.“ To bola možno pravda, ale ja som nevedela, či to vydržím. Pretočila som sa na brucho a zaryla hlavu do páperového vankúša.
„Chceš sa teda ísť prejsť?“ Spýtala som sa napokon.
„Poznám tu pár ľudí, môžem im zavolať a môžem ťa s nimi zoznámiť, pôjdeme von spolu, čo povieš?“ Nadhodila som svoj natrénovaný pochybovačný výraz. „Ale no,“ zasmiala sa, „sú normálni a budú sa ti páčiť. Chcem, aby si ich spoznala, s nimi som trávila veľa dní, keď som bola malá.“ Mohla som hovoriť čokoľvek, ona by si aj tak spravila po svojom. Bol to jej nápad ísť sem, bol to dom jej babky, boli to jej priatelia. A tak som bitku vzdala skôr, než sa začala. Muselo by sa stať niečo nečakané a dostatočne záživné, aby ma na dnes nechala na pokoji.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
dobre sa čítalo a má to všetko čo poviedka má mať