„To bola rýchlovka,“ poznamenala teta sledujúc cez žalúzie vonku sa ženiacich čertov.
„To je škoda,“ začala, „Chceli sme ísť von.“
„My sme chceli?“ Spýtala som sa zo žartu.
„Môžeš byť spokojná, miss leňochov dvetisícdvanásť, dnes asi nikde nepôjdeme.“ Uzavrela ironicky a hodila sa na gauč v malej nepriestrannej obývačke.
Tetina obývačka sa dala opísať pár slovami. Bola to rúžová stena s bielou tapetou, ako sa niekedy maľovali všetky izby. Medzi dvomi dverami, z čoho jedny viedli na chodbu a druhé do kuchyne, bol starý gauč s oranžovým prevlečením, oproti nemu bola malá knižnica a televízor z čias Leninizmu, nad televízorom bola fotka Vysokých Tatier z roku tisíc deväťsto dvadsať, na pravej stene od gauča bolo veľké okno do záhrady a na cestu a na ľavo od gauča jedálenský stôl s malým bielym obrusom a krištáľovou misou, v ktorej boli pár mesiacov staré čokoládové bonbóny.
V dome bolo ticho, nikto sa s nikým nerozprával. Nebolo to hnevlivé ani trápne ticho. Bolo to také ticho, kedy sme slová nepotrebovali. Celým domom sa rozlieval zvuk kvapiek padajúcich na parapetu a na striešku v záhrade. Teta sedela v kuchyni pri okne a pila čaj, Zuzka ležala v obývačke a čítala nejaký týždenník. Ja som ležala tu, v našej dočasnej izbe, počítajúc fľaky od zabitých komárov. To mi pripomenulo, čo teta vravela. Naša izba bola z celého domu najteplejšia. Preto sa tu množilo viac hmyzu než v inej časti domu a sieťky na oknách nemala.
Vonku sa zablýskalo. Ten blesk som zreteľne videla na všetkých stenách, oproti ktorým som ležala. Počítala som, koľko sekúnd od zablysnutia zahrmí.
„Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť,“ šepkala som, keď moje počítanie prerušil hrom. „Šesť kilometrov.“
Celý dom pôsobil trochu zvláštne. Tak, ako na každého pôsobí dom, v ktorom žije stará žena. Pripadal mi celý biely. Aj periny boli biele, aj chodby boli buď biele alebo rúžové s bielymi tapetami, tak ako obývačka. Jediná pestrejšia izba bola táto. Miestami mi pripadal trochu sterilne. V dome bol zväčša drevený nábytok, nemala veľa elektroniky. Najmodernejšou technickou vymoženosťou jej domácnosti bol mobilný telefón, s ktorým nevedela robiť nič okrem dvíhania telefonátov a vytáčania čísel. Jej technická obmedzenosť sa mi vôbec nehodila k osobnosti, ktorú predo mnou reprezentovala.
Rozhodla som sa umyť sa. Šla som do kúpeľne, ktorá bola bez okien. Zapálila som žiarovku a pustila vodu do umývadla. Čerstvá voda vyskakovala z umývadla. Kvapka, ktorá mi pristala na nose, bola najvzrušujúcejšou vecou, ktorá sa mi za poslednú hodinu života stala. Myslela som, že od ničnerobenia umriem. Zrazu sa nečakane ozval veľmi silný hrom a žiarovka zablikala. Od šoku ma strhlo do strany a udrela som si lakeť do keramického bieleho umývadla. Usúdila som, že počas silnej búrky nie je bezpečná ani kúpeľňa.
„Neprechádza, čo?“ Spýtala som sa Zuzky, ktorá už neležala na gauči, ale bola v našej izbe.
„Ten posledný blesk nebol taký silný, ako hrom.“ V tom prišla do izby teta.
„No čo, dievčatá? Nebojíte sa?“ Povedala a položila tácku s čajom na drevený pracovný stolík oddeľujúci postele.
„Nebojím sa búrky, no toho, že tak skoro neprejde.“ Povedala Zuzka a sadla si, aby odpila z čaju.
„Je horúci,“ dodala teta.
Chápala som, prečo je Zuzka taká bez nálady. Zuzka bola bezpochyby letný typ. Milovala slnko, vodu, život. Mala veľa priateľov a skoro každý ju poznal. Zo všetkých ľudí, ktorí sa jej zdravili, poznala iba sedemdesiat percent. Bola veľmi priateľská a veľmi spoločenská. Na prvý pohľad mohla pôsobiť presne ako ten typ ľudí, ktorý nemám rada. Sú to tie namyslené fifleny. Oná taká nebola. To však každý nevedel, preto sa o nej šírili aj isté klebety. Ona si z toho nič nerobí. Nestíha starať sa o ľudí, ktorí sa nestarajú o ňu. Je totiž príliš zaneprázdnená milovaním ľudí, čo ju milujú.
Niekedy som nechápala, ako môžeme byť my dve najlepšie kamarátky. Ona milovala deň a ja noc. Ona milovala červenú a ja modrú farbu. Ona milovala pláž a ja hory. Ona milovala sladké a ja slané. Ona rada plávala a ja som rada snowboardovala. Kým ona u seba robila riady, ja som u nás riady umývala. Ona milovala mačky a ja psy. Boli sme v mnohých veciach rozdielne, no práve tieto rozdiely nás stále zbližovali. Mohli sme si byť isté, že každý náš spoločný záťah, ktorý sme plánovali, vyhovoval aspoň päťdesiatim percentám účastníkov. Čokoľvek sme robili spolu, bolo super.
„Tá búrka tak skoro neprejde,“ skonštatovala teta. „Vypnem poistky, nevadí?“
„Kľudne,“ povedala Zuzka skleslo. „Dnes už aj tak nič robiť nebudeme,..“ Teta odišla a o dve minúty na to som počula, ako všetka elektronika stíchla.
Ležali sme na posteliach potichu. Opäť to ticho. Nevedela som, či je smutná alebo či sa hnevá. Bála som sa jej spýtať. Vtedy som si spomenula na všetky veci, ktoré mi mama vybalila s tým, že ich nepoužijem. Tak som prišla o karty, monopoly, knihy, dvdčka, notebook. Super, mami.
„Zuzi?“ Prerušila som ticho.
„Čo?“
„Čo budeme robiť?“ Chvíľu bola ticho, potom si vzdychla a otočila sa smerom ku mne.
„Neviem, všetky hry som na mamin rozkaz vyložila z kufra.“
„To isté aj moja mama!“ Zasmiali sme sa. „Tvoja starká tu asi nemá povaľujúce sa monopoly alebo niečo, že nie?“
„Pochybujem.“ Sadla si a doliala si čaj. „Dáš si?“
„Nie, vďaka.“ Tiež som si sadla a oprela som sa o stenu. „Koľko je vlastne hodín?“
„Pozri sa, v taške mám mobil.“ Na kraji mojej postele bola žltá kabelka. Po chvíli som zacítila mobil, no ten nebol jej ale môj. Keď sa nepozerala, tak som si ho schovala pod perinu.
„Je šesť.“ Povedala som po chvíli.
„Len?“ Vzdychla si. „Ak to takto pôjde ďalej, tak pôjdem spať o siedmej ako moja starká.“ Povedala s predstieraným nárekom.
„Nie ste hladné?“ Ozvalo sa z kuchyne.
„Nie.“ Odpovedali sme zborovo.
„Keby ste niečo chceli, len mi povedzte.“
„Dobre,“ odpovedala Zuzka.
„Nebyť tejto otázky ani neuverím, že je to tvoja stará mama.“ Povedala som s úsmevom.
„Tak čo robíme?“
„Neviem, všetky pečiatky po mŕtvych komároch som už spočítala.“ Povedala som víťazoslávne.
„Vyzerá to zle,“ začala, „umrieme tu.“
„Rada som ťa poznala, Zuzi, a mala som ťa veľmi rada.“ Predniesla som s predstieraným smútkom a žiaľom.
„Myslím, že niečo počujem.“ V tom sa ozval naraz blesk, hrom a strašný rachot. Bolo to oveľa silnejšie než všetky doterajšie. Udrelo to k susedom do stromu a rozpolilo jeho kmeň uprostred na dve polovice, z čoho jedna spadla do záhona a jedna sa nebezpečne prehýnala.
„Vau!“ Vyskočili sme a nalepili sa na okno. Nevideli sme blesk, no videli sme vysoký dub, ktorý už nikdy nezakvitne. Všetko sa to zbehlo v priebehu jednej minúty. Tá časť stromu, ktorá ostala stáť, chvíľu dymila a po chvíli vzplanula. Bála som sa, že aj tá druhá časť sa prevrhne a pokojne mohla spadnúť naším smerom, vietor ohýbal strom do všetkých strán a po rane stratil na stabilite
„Starká!“ Skríkla Zuzka a rozbehla sa z izby. Stále som stála nalepená na okne a sledovala, ako sa malý plamienok nebezpečne zväčšuje. Prvýkrát v živote som videla niečo také. Vonku lialo ako z krhly a z domu suseda, ktorého kvitnúcu záhradu zakrýval jeden obrovský dub, nikto nevychádzal, dokonca sa tam ani nesvietilo. Chvíľu na to som počula len dychčanie a božíkanie. Teta sa obliekla a bez rozmyslu vybehla do dažďa.
„Kde idete?“ Nestihla mi odpovedať, už jej nebolo. Stáli sme na prahu dverí a sledovali sme starú ženu bežiacu k susedovej bráničke. „Nemôžeme ju nechať po takom daždi vonku, spravme niečo!“
„Povedala, že sused je na dovolenke. Že máme ostať tu. Má kľúč od susedovho domu, dal jej ho, aby mu zalievala izbové kvetiny. Chudák sused.“
„Čo chce spraviť?“ V tom teta vbehla do domu, videli sme len ako sa postupne zasvietili všetky svetlá v dome. Potom vybehla von a kričala našim smerom:
„Zuzka, poď sem!“ Ešte niečo kričala, no to sme nerozumeli. Lialo ako pri Noemovej potope a Zuzka na sebe nemala nič okrem semišovej bundy. V tej chvíli jej to bolo značne jedno. Rozbehla sa do dažďa k starej mame, preliezla plot a po chvíli mi zamávala, že mám prísť k nej, šla mi naproti.
„Pán Bodnár nemá vlastný hasiaci prístroj. Ani my nemáme. Tu na ulici je len pár obývaných domov a aj to sú samé staré tety a asi dve mladé rodiny, no starká si myslí, že tie sú na dovolenkách tak ako náš sused. Inak by tu už niekto prišiel, nemyslíš? Niekto musí ísť k obecnému úradu, je tam hasiaci prístroj pre prípad núdze. Pôjdeš so mnou alebo tu ostaneš so starkou?
„Choďte obe, jedna ho možno neponesie!“ Skríkla starká zakrývajúc hlavu starými novinami.
„Poďme!“ Posledný krát som sa obzrela na horiaci strom, ktorý nijak viditeľne nehorel, len sa z neho neuveriteľne dymilo. Čudovala som sa, že si to ešte nikto z dediny nevšimol.
Nerozmýšľali sme. Všetko, čo sme robili, sme robili inštinktívne. Vôbec som si neuvedomila, že bežím len v ponožkách, kým sa mi kúsok skla neprebil do nohy. Kričala som na Zuzku, no nepočula ma. Cez ten dážď sa nedalo rozprávať. Bolelo to, no musela som bolesť potlačiť. Rozhodla som sa nevšímať si to napriek pichajúcej bolesti, ktorá ma značne spomalila.
Obecný úrad bol úplne blízko, vlastne bol rovno oproti tetinmu domu. Keď sme tam bežali, starosta nám vyšiel v ústrety. Najprv ho očividne prekvapilo dymové divadlo odohrávajúce sa za nami, no potom nás pohotovo vypočul a osobne odniesol hasiaci prístroj k domu nášho suseda. Tam už stála naša hostiteľka a zmočenými novinami sa snažila rozohnať plamene, ktoré sa začínali viditeľne zväčšovať. Nešli sme už k stromu, ostali sme stáť v daždi na vlastnom dvore a sledovali sme, ako starosta hasil starý dub a rýchlo dostával situáciu pod kontrolu. Zuzka si odfúkla a ja tiež, no potom som si spomenula na bolesť a pozrela som sa na nohy.
„Ty si bola bosá?!“ Skríkla na mňa Zuzka, lebo cez dážď sme sa takmer nepočuli. Opäť sa zablýskalo, no hrom sa neozval už tak skoro. Napočítala som opäť do šesť.
„Nevšimla som si to!“ Odpovedala som. „Na niečo som stúpila!“
„Poď dnu!“
Celé to netrvalo ani pol hodinu, odkedy celý náš dom vytrhol z nudy jeden mocný blesk, ktorý nebyť nás, mohol zapríčiniť väčší požiar. Stále som nechápala, ako taký hluk mohla prehliadnuť celá obec. Keď bol strom bezpečne uhasený, starosta sa prišiel k nám ohriať pri šálke čaju. Tam sme už prítomné neboli, teta sa s ním údajne dobre poznala a bola mu veľmi vďačná. Dala mu aj niečo na prezlečenie, oblečenie po jej najstaršom synovi Petríkovi.
Starosta bol mladý, možno štyridsaťročný muž s tmavými vlasmi. Bol to bývalý hasič, viedol klub malých požiarnikov tuto v okrese, takže vedel, čo robí. Cítila som sa bezpečnejšie, keď sme aspoň na chvíľu mali doma nejakého muža.
Ja som sedela ako posledný invalid na sterilnom lôžku s leukoplastom cez ranu a obväzom cez celé chodidlo, ktorý mi taktiež uviazal Pán hasič. Mala som v nohe zabitý 3x1,5 cm veľký kus zeleného skla, pravdepodobne z nejakej rozbitej fľaše od piva. Cítila som sa hlúpo, že som vybehla do dažďa v ponožkách. Tie to, bohužiaľ, neprežili. Stále som si hovorila, že „aspoň budem mať na čo spomínať“.
Nasledujúci deň som sa prebrala do krásneho, slnečného dňa. Kým som si nevšimla obväz na nohe, ani som si nespomenula, čo sa včera odohralo. Ani počasie tomu nenasvedčovalo, bolo krásne slnečno a čistá obloha. Nikdy by som neverila, že tá istá včera takmer spôsobila požiar.
„Dobré ránko,“ povedala Zuzka a vošla do izby s šálkou čaju v rukách. Odpila si a sadla si oproti mne na moju posteľ. „Ako noha?“
„Asi lepšie, už ma nebolí.“ Povedala som a oprela som sa o stenu. „A ako teta?“
„Myslím, že je všetko v poriadku.“ Usmiala sa. „Vidíš, to máme za to, že dudreme na nudu.“
„Pochybujem,“
„Ten strom vyzerá strašidelne, včera to tak nevyzeralo.“ Pristúpila k oknu a aj ja som si kľakla na posteľ, aby som videla cez okno.
Konečne som videla celú vec na dennom svetle. Bol to pekný, moderný domček hnedej farby s čiernou tapetou, vyzeralo rovnako ako tento, no bol zrekonštruovaný. V záhrade za domom mal drevený nábytok, ktorý sa mohol pokojne chytiť od stromu, ak by sme si to nevšimli. Strom vyzeral úplne inak ako večer. Kvôli búrke von vyzeralo ako o desiatej v noci. Už tam vlastne ani nebol strom, iba kmeň a piliny okolo neho.
„Už o šiestej ráno tu boli nejaké mašiny. Zrezali ho a odniesli.“ Povedala. Vyložila som nohu na posteľ a obzerala som si obväz.
„Máš na dnes nejaký plán, alebo budeme v Kráľovej?“
„Bude pekne,“ opäť si sadla, „volala som kamarátom, či sú tu. Terku a Miša Melicherských poznáš, nie? Boli minulý rok u nás na festivale. Oni dvaja idú do Šale, povedala som, že možno pôjdeme s nimi. Potrebuješ plavky, nie?“
„To hej,“ premýšľala som nahlas. Včera som nemala najmenšiu chuť ísť niekde, no dnes sa niečo zmenilo a mala som strašnú chuť byť hocikde, len nie tu. Pri tom všetkom som zabudla na Cameronovu správu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
riaaa
20. 7.júla 2012 18:01
poprosím ďalšiu časť slečna
Napíš svoj komentár