„Čože? Povedal ti to on?“ Ako mi to znelo v hlave. Lebo sa do teba buchol. S akou ľahkosťou to povedala. S akou láskavosťou.
„Áno, zabuchol sa do teba a nie, nepovedal mi to.“ Povedala a usmievala sa s hlavou dole, „ale viem to.“
„Nepovedal, uf,“ vzdychla som si, „ešteže tak, takže nie je.“
„Je.“
„Prečo myslíš?“
„Ktorý nezaujatý chlapec by sa pýtal dievčaťa, čo sotva pozná, na jej najlepšiu kamarátku? Nepoznala som ho tak dobre, až od toho festivalu, keď ste sa prvýkrát stretli. Od Terezky si zistil na mňa kontakt a od vtedy mi písal. Teraz sa už poznáme, no stále len cez internet. Nechodieval s nami vonku.“ Prekrútila som očami.
„To mohla byť úplná náhoda. Nenapadlo ti, že je skôr do teba a mňa využíva ako nejakú tému, aby sa s tebou mal o čom baviť?“
„Nie.“
„Podľa mňa,..“
„Podľa teba sa o teba nezaujímal ani Cameron. Mesiac som ti to vtĺkala do hlavy zlatko! Tak ma teraz neštvi a počúvaj ma, keď už si o tom začala. Viac krát sa k tomu vyjadrovať nebudem, ty si aj tak vždy myslíš svoje. Vypočuj si pár faktov: Nikdy s nami Michal vonku nebol, no keď Terezka spomenula teba, tak ho „zázračne presvedčila“, keď stáli na opačnej strane, videla som ich kráčať, no keď nás zbadali, tak spomalil. Navyše sa na teba nemôže kvôli tomu ani pozerať, no a čírou náhodou ťa zavolá na kofolu „kvôli sebe, aby s nami nemusel chodiť“ ? Neviem či ti tak chýba sebavedomie, alebo si taká slepá.“
„Hlasujem za sebavedomie.“
„Trubka si.“
„Naučila si ma to dobre.“
„Ach,“ vzdychla si, „veď si sa pýtala, tak som ti odpovedala. Ale vieš čo, možno máš pravdu. To bolo pred mnohými mesiacmi, možno som len domýšľavá.“
„Tak.“ Prikývla som.
„Ale bolo by to super,“ Vzdychla si opäť. Tomu som už nechápala, ani som sa nesnažila pochopiť tomu. Mala som však pocit že keď to hovorila, tak nenarážala na mňa.
Keď večer chvíľu nepršalo, hneď sme sa obliekli a rozhodli nesedieť viac doma. Bola som s mojou najlepšou kamarátkou desiatky kilometrov od domova a nemohli sme tu ostať. Bol tu jeden športový bar, kde chodila mládež z celej dediny. Keď sme tam prišli zistili sme, že tej mládeže bolo v ten večer dosť málo.
Len čo sme vošli dnu, opäť sa rozpršalo. To som Zuzke radšej ani nepovedala, asi by skolabovala. Sadli sme si dozadu, ja som ostala sedieť a Zuzka šla objednať niečo na pitie.
Vyzeralo to tu pekne, moderné zariadenie interiéru, drevené stoly, malé obrusy s cenníkmi na letákoch. Po stenách viseli plagáty a vyzeralo to, že jediná vec čo tu chýbala boli ľudia. Nikoho známeho som nevidela. Zbadala som Zuzku vracať sa s dvomi pollitrovými pohármi koly.
„Hádaj čo,“ povedala tajnostkársky, „je tu aj Mišo.“
„S kým?“ Spýtala som sa.
„So svojimi dvomi frajerkami.“ Povedala absolútne vážne, no po troch sekundách kamennej tváre vybuchla od smiechu. „Keby si sa videla,“ smiala sa, „ale nie, s nejakým spolužiakom. Vravel že prídu k nám.“ Žmurkla na mňa na znak potvrdenia jej teórie. A na znak jej vyvrátenia som prekrútila očami a odpila si s koly.
„Zuzí, ja mám o týždeň sedemnásť rokov!“ Takmer som zvýskla.
„Oslavu robíš doma?“ Spýtala sa Zuzka a obzerala sa, či sa ľudia po mojom výkriku na nás nepozerajú.
„Asi hej. Ak nie doma, tak v cafe bare. Dajú sa tam rezervovať stoly, nie?“
„Hej, dajú.“ Obzrela sa. „Už ide Mišo aj s ním, tu.“ Pregúľala očami. „Chcela som vám nechať súkromie.“ Udrela som ju po ruke a ticho som čakala čo bude.
„Čaute,“ pozdravil sa, „to je môj nový spolužiak Dan, prisťahoval sa pred tromi týždňami, tak mu robím sprievodcu.“ Po chrbte mi prebehol mráz. Alebo to bol niečí pohľad? Otočila som sa, aby som na nich videla, a pohľadom som zavadila o nového chlapca, ktorý si ma už asi hodnú chvíľu premeriaval.
Jeho modré oči by mohli žiariť ako majáky v prístave. Mal čistú, svetlú až svetielkujúcu pleť, mal tiež výrazné lícne kosti. Na hlave dlhé nagélované a neskrotené havranie vlasy. Bol od Miša asi o desať centimetrov vyšší, bol dobre stavaný a na sebe mal len biele tielko, ktoré zdôrazňovalo jeho mierne vyrysované svaly na rukách a na bruchu, no a tepláky. Keď som sa potom pozrela na Miša, tiež mal na sebe len tričko v logom nejakého tábora a tepláky. Očividne cvičili.
„Ahoj, ja som Zuzka a to je Lily.“ Predstavila nás Zuzka a prisunula svoju stoličku k mojej, aby si chlapci mohli prisadnúť.
„Teší ma,“ povedal a stále sa pozeral na mňa. Nebol mi sympatický. Usmieval sa, no aj tak som z neho mala zlý pocit. Snažila som sa nedať na prvý dojem.
„Dáte si niečo?“ Spýtal sa Mišo a my sme len poklopali po našich nedopitých pollitrových pohároch na znak toho, že ešte stále máme čo piť. „My si asi objednáme, teraz sme dve hodiny behali.“ To boli jeho posledné slová pred tým, než nás nechal pri stole s novým, cudzím, vysokým a nesympatickým chlapcom, ktorého som poznala dve minúty. Keď reč dlho stála, Zuzka prehovorila:
„To je pako.“ Zasmiala som sa, „No vážne. Cudzí chlapec, chudák vystrašený, vyplašený a on ho tu nechal s dvomi cudzími dievčatami.“
„Cudzími, ale atraktívnymi,“ žmurkol na nás a potom sa začal obzerať po klube. „To je tu vždy tak málo ľudí?“ Sebavedomie mu očividne nechýbalo.
„Nevieme, nie sme odtiaľ.“ Povedala Zuzka.
„Ani počas behu sme veľa mládeže nestretli. Pripadá mi to tu vymreté.“
„Nie je,“ oponovala Zuzka, „len si si na Kráľovú ešte nezvykol. Je tu dosť ľudí, len po večeroch je väčšina skôr v meste.“
„Tak čo tu robíme my?“ Bol to asi pokus o žart, tak sme sa pousmiali a podvedome sme čakali na Mišov návrat.
„Aké je to prisťahovať sa niekde medzi cudzích ľudí?“ Spýtala som sa neprítomne. „Nastúpiť do rozbehnutého vlaku?“ Opäť si ma premeral. Pousmial sa a povedal:
„Nikdy to ľahké nebolo. Niektorí si len zvykajú ľahšie a niektorí ťažšie.“
„A ty?“
„Povedzme len, že keď nájdeš čo hľadáš, veci sú jednoduchšie.“ Povedal dvojzmyselne. Na čo narážal? Na Miša? Na beh? Na nás? Vadilo mi, ako na nás dve zazeral, akoby videl prvýkrát v živote dievčatá. Bol tu len pár minút, no a jediná vec čo mi na ňom vadila bola to, že dýchal. A ako si ma premeriaval, cítila som sa špinavo. Hnusný pocit, bol mi nesympatický. Nesympatie bývajú vzájomné, v tomto prípade som sa modlila za to, aby boli. Tak by som s ním už nemusela viesť podobne divné debaty v podobne divných situáciách.
„Odkiaľ si?“ Vypadlo zo mňa.
„Ale, z takého pekla,“ povedal s tajomným úsmevom. Nevedela som, čo mi na ňom bolo menej sympatické, či jeho celkový vzhľad, správanie, reč alebo ten úsmev. Najradšej by som sa zdvihla a odišla. Snažila som sa to naznačiť aj Zuzke, no tá sa usmievala a mala som pocit, že tieto nesympatie s ním zdieľam len ja. Vždy sa nám páčil iný typ chlapcov. Mne sa páčili takí, čo toho veľa nahovorili a predsa mali niečo do seba, takí, s ktorými som sa vedela rozprávať hodiny a cítila som sa dobre. Prechádzky, bicyklovanie a tak. Zuzka bola akčnejší typ. Jej sa páčili športovci, motorkári. Preto poznala všetky družstvá na škole. Nevravím, že športovci nespĺňali moje požiadavky. Zväčša to bolo práve naopak, poznala som tam pár skvelých ľudí. Aj Cameron hral futbal. To len toto stvorenie sa mi dokázalo znepriateliť po piatich minútach zdieľania O2.
„Ide Mišo.“ Zuzka ľahko prerušila našu debatu a tiež aj niečo čudné visiace vo vzduchu.
„O čo som prišiel?“
„O nič.“ Povedala Zuzka a ja som dopila zvyšnú kolu, čo som mala v pohári.
„Môžem ti ešte objednať?“ Spýtal sa ma Mišo.
„Hmm, môžeš.“ Vďačne som sa usmiala. On vzal môj prázdny pohár do ruky, usmial sa a nahradil ho svojim, keď odchádzal. Všetko bez slova, akoby to bola samozrejmosť či zvyk. Zuzka sa na mňa pozrela. Jej pohľad hovoril „Hmm, čo som hovorila?“ Keď sa vrátil, sadol si oproti mne a tváril sa, akoby sa nič nestalo. Veď prakticky sa ani nestalo, to len my, dievčatá, máme sklony každej hlúposti dávať dvesto významov.
Keď tam bol Mišo, cítila som sa lepšie. Nehovoril veľa, zväčša len nejaké postrehy či komentáre. Uprostred večera som si uvedomila, že po každom jeho postrehu či komentári som sa zasmiala. Najviac hovorila Zuzka a Dan. Nechali sme ho rozprávať, aby sme sa o ňom niečo dozvedeli. Teda aspoň ja. Snažila som sa s nesympatiami bojovať. Nepočula som nič hanlivé, čo by spravil. Hovoril, že bude hrať za školský basketbalový tím. Výšku na to má. Že nemá súrodencov, že tu býva sám, kým sa poňho nevráti otec. Že je mu samému dobre a že sa cíti ako dospelý. Že mu rodičia veria. Nenašla som na ňom nič zlé.
„Poď na wc,“ navrhla som Zuzke a tá sa spokojne zdvihla ešte skôr než ja a šli sme.
Toalety na verejných miestach môžu byť dvojaké. Buď sú staré, doničené, smradľavé, popísané a pokreslené, také, že si človek neodváži sadnúť na záchodovú dosku bez strachu z infekcie a samozrejme s nádychom socializmu. V tom lepšom prípade mohli byť nové, zrekonštruované, voňavé a dostatočne osvetlené a čisté. V tej chvíli som ďakovala Bohu, že sa nám ušiel ten lepší prípad.
Zuzka si položila kabelku na umývadlo a vybrala lesk a maskaru.
„No čo naňho hovoríš?“ Spýtala sa ma hľadajúc niečo v kabelke.
„Na koho?“
„Na Dana.“ Vybrala z kabelky mobil, odblokovala ho, pozrela sa, zablokovala a odložila naspäť. To robievala niekoľkokrát za hodinu. Bola to taká tá vec, ktorú robila podvedome.
„Neviem, nepoznám ho,“ zostručnila som odpoveď. V tej chvíli som obdivovala svoju schopnosť predstierať absolútnu nezaujatosť.
„Mne sa páči.“ Povedala.
„Páči? Ako páči?“ Spýtala som sa prekvapene.
„Je zaujímavý, takých mám rada.“ Myslela som si to.
„Sama by som s ním určite nikde nešla. Nepozdáva sa mi, Zuzi...“
„Čo?“ položila lesk na umývadlo a otočila sa ku mne. „Prečo? Čo ti na ňom vadí?“
„Neviem,“ zamyslela som sa. „Len mi je nesympatický. Každá jeho odpoveď. A tie dvojzmysly. Áno a tiež mi príde dosť nedôveryhodne. Neviem, možno je to neopodstatnené,“
„Je.“ Skočila mi do reči.
„Ehm, ale ja mu neverím.“
„Je to normálny chlapec. Nechcem, aby si mu verila. Len ho hneď neodcudzuj.“ Tam sa naša debata skončila.
V klube sme sa už dlho nezdržali. Chlapci za nás zaplatili a keďže bola vonku tma, rozhodli sa, že nás odprevadia. Podľa Miša tieto ulice neboli po večeroch vhodné na to, aby sa dve mladé dievčatá len tak potulovali.
Chodník bol dosť úzky, preto sme chodili v dvojiciach za sebou. Šla som vzadu s Mišom a pred nami šla Zuzka s Danom. Boli vo veľkej debate. Očividne sa Zuzke páčil. Večer bol chladný a vlhký. Bolo cítiť, že tu posledné dni poriadne nesvietilo slnko. Nočné lampy tiež neboli spoľahlivým zdrojom svetla, keďže svietila asi každá druhá. Celá dedina po nociach nebola dostatočne osvetlená. Aj keď sme počuli spev potrundžených občanov Kráľovej, nebáli sme sa. Teda aspoň ja nie. Tam v meste som mala pocit, že som od každého vzdialená, stratená. Kráčajúc tmavými uličkami v Kráľovej nad Váhom som si uvedomila, že som tu predsa mala jedného spojenca. Vtedy v meste by mi nenapadlo, žeby som niekedy mohla byť vďačná za jeho prítomnosť. Bola som rada, že tu bol Mišo a asi to bolo len tým, aký nesympatický mi bol Dan, no v ten večer som mala Miša oveľa radšej. Áno, určite to bolo tým kontrastom. Pri diablovi vyzerá každý ako anjel.
Okrem spevu, v celej dedine bolo božské ticho. Práve to sa rozhodla prerušiť naša hostiteľka. Keď s ňou Zuzka dovolala a ubezpečila ju, že už sme naozaj na ceste a len sme stratili pojem o čase, minútu na to sa opäť tvárila akoby sa nič nestalo. Opäť sa spolu rozprávali, Dan ju dokonca chcel chytiť okolo pásu, no skôr, než tak urobil, doňho Mišo drgol a chytil mu ruku na znak toho, že to nie je dobrý nápad. Dan sa teda stiahol, no ja a Mišo sme sa na seba sprisahanecky usmiali. Doslova som zabudla na to, čo bolo v meste. Toto bol nový večer. Nový list. Rozhodla som sa to nechať presne tak, takto mi bolo dobre.
Keď sme už boli blízko pri našej bráničke, z diaľky som zbadala, že sa v tetinej izbe svieti a že stojí v okne a čaká.
„Počkajte,“ povedala som. „Zuzi, tvoja babka stojí v okne. Myslím, že by sme sa mali rozlúčiť už tu.“ Navrhla som. „Kým nás nevidí, blokujú to stromy.“
„Ach babka,“ vzdychla si. „Dobre, znie to logicky. Ešteže si si to všimla.“
„Liliana, naša záchrana pred klebetami v kostole.“ Zažartoval Dan, no okrem Miša, ktorý sa tiež asi zasmial len zo slušnosti, bolo ticho. „Vy suchári.“
„Dobre teda,“ otočila sa Zuzka k nám. „Skvelý večer chlapci, pokojne môžeme zopakovať.“
„Môžeme,“ povedala som naraz s Mišom a vzápätí sme sa aj zasmiali.
„Od zajtra by už malo byť pekne.“ Povedal Dan.
„Pochybujem, že bude pekne dlho. Možno dva dni.“ Michal rozmýšľal nahlas a pozeral pritom na hviezdy. „Jasná obloha.“ Tiež som sa pozrela. Mala som astronómiu rada. Poznala som nemálo súhvezdí na letnej aj zimnej oblohe.
„Čo obloha, ale tie hviezdy.“ Povedala som a pristihla som sa s úsmevom na tvári.
„Vráť sa na zem, Markétová.“ Povedala surovo Zuzka a otočila sa k Danovi. „Chceli sme ísť na priehradu. Ak bude teplo, tak môžeme ísť spolu, nie?“
„Dvojité rande.“ Zasmial sa Dan a Mišo sa len pousmial.
„Nestraš ich, chúdence dievčatá.“ Žartoval, „nikde s nami nebudú chcieť ísť.“
„Chlapci, vy deti,“ vzdychla si Zuzka. „Dajte mi jeden z vás na seba kontakt.“ Povedala jeden z vás, ale myslela Dana. „No tak?“
„Daj jej svoje, Dan.“ Povedal Michal a prehľadával si vrecká, či má pri sebe telefón.
„Nemám mobil,“ povedal, „teda ešte nemám. Posledný som rozbil ešte v starom bydlisku. Nikdy neskáčte do jazera bez toho aby ste mysleli na to, čo máte vo vreckách“ Posledný krát sme sa zasmiali.
„Tak Lia? Dáš mi svoje?“ Spýtal sa Michal a už niečo ťukal do mobilu. Ja som mu ho nadiktovala snažiac sa nehľadať v tom hlbší význam.
„Tak zajtra,“ rozlúčil sa Michal, „zavolám ti.“
„Dobre,“ odpovedala som a mávali sme im, kým nezašli za roh.
Keď sme už boli samé, Zuzka sa nezdržala komentára:
„VLPPPPMKK“
„Čo?“ Spýtala som sa nechápavo.
„Nič.“ Zasmiala sa. „Poďme, babka bude od strachu šedivá.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár