Keď mi Michal ráno volal, ešte som spala, takže to všetko vybavila Zuzka. Vravela, že nemohla spať. Určite od toho vzrušenia, že dnes bude môcť opäť byť s Danom. Vedela som v nej čítať ako v otvorenej knihe.
Stretli sme sa až na priehrade. Prišli sme skôr, rozložili sme si deku a zložili sa. Slnko príjemne žiarilo. Bol to intenzívny lúč svetla, po chvíli som cítila teplo na celom tele. Konečne som si mohla obliecť moje obľúbené krátke rifľové kraťasy a tielko. Tak mi bolo najlepšie. Zuzka mala také letné šaty na ramienka, s mašľovou čelenkou vyzerala ako lesná víla.
Čakali sme na nich asi dvadsať minút. Nebola som nervózna, práve naopak. Bola som rada, že som tu mohla byť so Zuzkou aspoň chvíľu sama. Zuzka však nervózna bola, obzerala sa každú chvíľu. Ja som ležala na bruchu a čítala som si, Zuzka musela sedieť a asi dvesto krát si odblokovala a zablokovala klávesnicu na mobile. Na Dana sa ma už nepýtala, čo mi dobre padlo. Bola som rada, že som si po včerajšku nevedela jeho tvár ani vybaviť.
„Zavolaj Mišovi.“ Povedala predstierajúc nezáujem, čo jej nešlo dobre.
„Neznervózňuj ma, Stačová. Upokoj sa. Veď prídu. Ak nie, tak zavolajú, alebo na nich nepočkáme a pôjdeme do vody. Problém?“
„Či sa im niečo nestalo.“
„Nestalo, volali by.“
„Čo ak sa mu vybil mobil?“
„Zuzana, pokoj. Tu máš časopis,“ zalovila som v kabelke, „čítaj si. Počkáme ešte 5 minút a pôjdeme do vody.“
„Dobre.“ Neochotne schmatla časopis a surovo v ňom začala listovať. Ja som si medzitým dala dole kraťasy, aby ma podľa nich neopálilo. Chytalo ma rýchlo. Doma sme si plavky obliekli pod oblečenie, ako by sme sa tu pred nimi prezliekli?
Dala som si okuliare a ležala som na bruchu. Cítila som silné slnečné lúče. Vyzeralo to tu tak pekne. Slnko sa trblietalo na hladine priehrady a ja som mala Deja vu. Bola som sa tu raz kúpať s rodičmi, keď som bola malá. Celé okolie vyzeralo pekne a pár ľudí sa už kúpalo. Bolo tesne pred obedom. Nevedela som, čí to bol nápad ísť tu práve počas najväčšej páľavy. Ľudí pribúdalo a ja som stratila prehľad o počte. Zavrela som oči a počúvala džavot detí a špliechanie vody.
V tom niekto zapískal.
„Konečne, idú.“ Zuzka takmer výskala, dlho som ju takú nevidela. Vedela som, že má rada mužskú spoločnosť, ale až takto? Nehýbala som sa, ostala som ležať, len som sa pozrela na hodinky aby som videla, koľko bolo hodín, koľko minút meškali.
„Čaute kočky,“ Dan sa pozdravil ako prvý. Dvihla som k nim zrak, Dan si ma opäť premeriaval. Potom prebehol pohľadom aj Zuzku a začal sa obzerať po okolí. „Je tu celkom pekne.“
„Viete, že meškáte?“ Spýtala sa Zuzka.
„Prepáč, Dan zmeškal autobus, ktorým mal prísť.“
„Ešte že existujú telefóny, že áno?“ Dudrala Zuzka naoko urazená.
„Ale no,“ Dan si k nej čupol a chytil ju okolo ramien, „menej kecaj a viac sa hýb. Poď do vody.“ Navrhol. Zuzka sa v momente zvliekla do plaviek a už ich nebolo. Michal ešte stále stál nado mnou a pozeral sa po okolí.
„Zuzana je raketa,“ poznamenal. „Prepáč, že som nevolal. Nemysleli sme na to.“
„To nič, hlavne že ste tu. Zuzka šla vybuchnúť od nedočkavosti.“ Zasmiala som sa a otočila sa na chrbát.
„Hej, vidím.“ Zasmial sa a zložil ruksak. „Kde sa máme rozložiť?“
„Môžete tu,“ ukázala som na pár voľných metrov nad našou dekou. Za dvadsať minút sem prišlo veľa ľudí, najviac detí. Vo vode sa trblietali nafukovacie lehatká a kolesá.
„Si v poriadku?“ Spýtal sa, keď rozložil menšiu, hnedú deku.
„Prečo by som nebola?“
„Neviem, vyzeráš znudene.“ Zasmial sa a tiež sa zvliekol do plaviek.
„Nie, len unavene,“ pousmiala som sa a sadla som si, aby som naňho videla. „Zuzka sa riadne teší.“
„Niekto sa tu zabuchol.“ Zasmial sa a hľadal ich vo vode.
„Hmm,“ zasmiala som sa a snažila som sa nepôsobiť “znudene“. „To tu všetko necháme len tak? Nič nám nezmizne?“
„Ale nie, neboj. Máš niečo, čo by ti mohli ukradnúť?“
„Mobil a peňaženku. Áno a zlatú retiazku.“
„Dávaš si ju dole?“ Vtedy som si ju rozopla a hľadala aj peňaženku a mobil.
„Asi radšej áno. Mrzelo by ma, keby som ju stratila.“
„Vyzerá starožitne,“ zasmial sa.
„Aj je,“ odpovedala som, „Mám ju po starej mame. Vraj. Počuj, mohla by som si dať veci k tebe do tašky?“ Spýtala som sa a postavila som sa na nohy, aby som naňho dobre videla, lebo svietilo slnko.
„Jasné, nájdi aj Zuzkin mobil a peňaženku alebo niečo, čo by chcela skryť. Je lepšie, keď to bude na jednom mieste.“ A tak sme všetky naše cennosti skryli do Mišovho ruksaku. „No poď.“ Usmial sa a rozbehli sme sa za Zuzkou a Danom do vody.
Pri brehu som spomalila. Chcela som sa dotknúť nohou vody, pomaly som do nej vkročila. Tá blaženosť. Voda nebola až taká teplá, ale dalo sa v nej kúpať. Bolo jej vraj aj viac než zvyčajne, kvôli dažďom. Pri vode aj trochu pofukoval vánok. Bolo to príjemné, kým ma niekto nechytil, nedvihol na ruky a neniesol do vody.
„Ideme, slečna,“ prekvapená som sa otočila a zbadala Dana. Striaslo ma a začala som sa hýbať a kopať nohami.
„Pusti ma,“
„A ideš pod vodu,“ smial sa. Bolo tam veľa ľudí, deti kričali a Zuzku ani Miša som nevidela.
„Pusti ma!“ Nástojila som.
„Nebuď strachopud.“
„Dan, pusti ma.“ Boli sme už dostatočne ďaleko od brehu, Dan bol vysoký, a tak som ešte stále bola trochu nad hladinou. Na chrbte a zadku som už cítila chladnú vodu a kopala som nohami, aby ma pustil. Špliechala som na všetky strany, Dan zastal.
„Dobre.“ Zasmial sa a pustil ma, ako som “chcela“. Bez nádychu som sa ponorila celá pod vodu. Telo mi zalial chlad. Bol to pre moje telo šok, tu ďalej bola voda chladná. Schúlila som sa do klbka a zacítila som v nohe kŕč. Zľakla som sa, začala som trepať rukami v snažení dostať sa na hladinu. Bola som len tesne pod hladinou, čo som odhadla podľa intenzity slnka, ktoré dopadalo na vodu. Pod vodou som počula krik a šplechot vody. Tiež veľa smiechu.
Kŕč bol silný, pravú nohu som musela vystrieť. Vtedy som si uvedomila, že voda nebola až taká hlboká. To, že som bola pri hladine totiž vôbec nemuselo znamenať, že dno bolo blízko. Stále som trepala rukami, ponorila som sa hlbšie, aby som sa mohla odraziť od dna a vyplávala som nad hladinu.
Vzduch. Nie je to zvláštne? Nevidíme ho. Necítime ho. Nechytíme ho, a predsa ho tak potrebujeme. Je stále tu, no neuvedomíme si to až kým ho nemáme málo. Bažiac po nádychu som sa s otvorenými ústami nadýchla a vypľuvla som vodu.
„Ja ťa asi zabijem,“ prvé slová, čo som vyslovila hneď, keď sa mi do pľúc dostala dostačujúca dávka kyslíka. Vtedy som cítila krč ešte silnejšie. Mala som ho na lýtku.
„To by si ma musela chytiť.“ Smial sa, „sranda.“
„Neskutočná,“ vtedy som rozlepila oči a plávala len tesne nad hladinou. Kvôli kŕču som nemohla plávať stopercentne. „Dan ty si taký,.. Mám kŕč.“
„Taký čo? Kŕč? V hlave?“ Stále sa smial, potom sa hodil do vody asi dva metre za mňa a odplával. „Plávaj k brehu, ty strachopud.“
„Idiot!“ Kričala som za ním, no späť do uší sa mi dostal len smiech. Našťastie som nebola až tak ďaleko od brehu, takže som rýchlo dotiahla na dno, no ten kŕč bol strašný. Presne v tej nohe, za ktorú ma držal, keď ma niesol. Vyšla som z vody a sadla som si na deku. Snažila som sa rozmasírovať si kŕč na lýtku, ale bolelo to. Pekné prázdniny. Boli by, nebyť toho hlupáka. Teraz som konečne mala racionálny dôvod pre moje nesympatie.
Sedela som na deke s uterákom okolo pliec, päť minút na to ku mne na deku vyšla Zuzka.
„Čo nie si vo vode?“ Stála nado mnou a pozerať sa jej do tváre bolo proti slnku, tak som sa pozerala na vodu.
„Mala som kŕč.“
„V nohe?“
„Hej,“ zastonala som, „v lýtku.“
„Au,“ sadla si vedľa mňa na deku a pozerala sa mi na nohu. „Bolí to ešte?“
„Kŕč už prestal, ale bojím sa ísť teraz do vody.“
„Nenechám ťa tu samú sedieť na deke.“ Povedala, potom Dan zapískal a volal Zuzku do vody. Pozrela sa striedavo naňho a na mňa. „Zavolám ti tu Miša, aspoň na chvíľu. Dobre?“
„Nevolaj nikoho.“ Povedala som a ľahla som si na chrbát. Slnko zašlo za mrak. „Choď pokojne do vody, prídem.“ Napoly ochotne napoly neochotne sa zdvihla a odišla.
Bola som nahnevaná. Najviac som bola pohoršená z Dana. Ako si to dovolil? A ten smiech, ach. Stále mi znel v ušiach. Bezcharakterný človek. Hnevala som sa trochu aj na Zuzku. Za iných okolností by ma tu nenechala. Opäť bol na vine Dan. Včera som si ešte hovorila, že nemusí byť hneď zlý, keď mi je nesympatický, no dnes sa to potvrdilo. Môj skvelý šiesty zmysel na ľudí.
Ležala som a opaľovala som sa. Z diaľky som počula, že zvoní na dvanástu, tak som sa prežehnala. Zadriemala som na deke s knihou v ruke.
Snívalo sa mi niečo. Bola som vo vode, topila som sa. Všetci plávali na hladine, stáli okolo mňa a ja som sa topila. Smiali sa. Smiali sa, že sa topím. Stál tam Dam, Zuzka, Michal, Cameron, mama, otec, Zuzkina stará mama, starosta Kráľovej a aj Zuzkina mama. Všetci stále nado mnou, dobe sa bavili a ja som bola pod hladinou, pozerala som sa na nich spod vody a nemohla som sa nadýchnuť. Ten strašný pocit. V tom som sa vynorila a zrazu na mňa všetci špliechali vodu. Vtedy som sa prebrala a uvedomila si, že Zuzka, Dan aj Mišo už šli ku mne a Zuzka na mňa z diaľky špliechala vodu, aby ma osviežila.
„Driemkala si?“ Usmiala sa, keď som sa kŕčovite posadila. Vtedy som si všimla, že mi niekto cez ramená prehodil šatku, keď som spala.
„Prečo si nebola vo vode?“ Spýtal sa Michal a Dan sa tváril, že sa nič nestalo. Upriamene sa pozeral na mňa, čo poviem.
„Bola som, ale dostala som silný kŕč. Radšej som vyšla z vody.“ Povedala som pozerajúc sa Danovi do očí. Nech je rád, že som to nepovedala.
„A už ti je dobre? Kde si chytila kŕč?“ Spýtal sa starostlivo.
„Na lýtku. Kŕč už nemám, ale bála som sa ísť do vody aj tak.“
„Keby ťa to ešte bolelo tak mi povedz, mám na to taký gél.“ Povedal a hľadal niečo v taške.
„Podaj mi mobil, prosím.“ Povedala Zuzka. „Ideme obedovať alebo niečo?“
„Moja mama posiela koláče.“ Vybral z tašky mobil a dózu na koláče. Otvoril ju a pomedzi nás sa začala šíriť vôňa lesného ovocia. Boli to koláče s borievkami, broskyňami a viničkami. Každý okrem Dana sa ponúkol, zjedli sme zo dve koláče a odložil dózu. „Napiekla aj rezne, všetko mám.“ Zasmial sa.
„Holka pro všechno.“ Podpichla som ho a zložila som si okuliare, slnko už bolo častejšie za mrakom než by malo svietiť.
„Aspoň nebudeme hladovať.“ Najedli sme sa a ostali sme na deke. Dan chcel ísť hneď do vody, ale nikto sa k nemu pre zmenu nepridal, tak šiel sám.
My traja sme hrali na našej deke karty. Vyzeralo, že do hodiny bude pršať, pretože sa viacerí začali dvíhať z deky a odchádzalo viac ľudí než prichádzalo. Mišov návrh bolo ísť sa kúpať, kým nebude pršať. Zuzka súhlasila a napokon aj ja.
„Budem plávať s tebou, keby si dostala kŕč, dobre?“ Ponúkol sa a ja som túto ponuku vďačne prijala. Na Zuzku som sa radšej ani nepozrela, čakal ma tam ďalší z jej pohľadov a lá potvrdená teória. Povedal to zo slušnosti, nemôžem predsa vo všetkom hľadať iný význam. Načo sa pýtať ako sa koláč upiekol? Keď si hladný, tak ho jednoducho zješ a nepýtaš sa.
Zuzka plávala ďaleko s Danom a my sme plávali neďaleko brehu, keby som dostala kŕč. Slnko nadobro zašlo za mraky Pozrela som sa na oblohu a zablýskalo sa. Veľa ľudí bolo stále vo vode a tvárilo sa, že sa nič nedeje. Ani som nepočula hrom. Asi to bolo niekde ďaleko, čo mi, samozrejme, nevadilo. Plávali sme a rozprávali sme sa. O škole, o prázdninách, hovoril mi zážitky z jeho minuloročnej dovolenky v Chorvátsku. Vzišlo z toho, že bol v Chorvátsku presne ten týždeň, kedy sme tam boli aj my. Dokonca aj v tej istej oblasti. Po dlhom čase som sa s niekým normálne porozprávala, nepočítajúc Zuzku. Opäť sa zablýskalo, ale už som začula aj hrom.
„Pôjdeme?“ Spýtal sa.
„Asi hej, nechcem zmoknúť cestou domov. Mokrá som dosť,“ zasmiala som sa.
„Mne to je jedno.“ Povedal a vykročil k brehu. Šla som za ním, keď ma zrazu opäť zabolela tá istá noha a v kombinácii s väčšou vlnou ma normálne zhodilo z nôh.
„Au,“ zhodilo ma už na plytčine, voda mi siahala tak po kolená. Podišiel ku mne a pomohol mi vstať.
„Si v poriadku?“
„Hej, som. Zas ten kŕč.“
„Poď na deku.“ Vzal ma na ruky a odniesol ma k deke. Stále som sa snažila brať to ako prejavy kamarátstva či dobrej vôle. „Sadni si,“ povedal a hľadal gél v taške. „Mám ja, či si to natrieš sama?“
„Bude to bolieť?“ Povedala som znepokojene.
„Nie, čo si. Je to chladivý gél. Masíruj si s ním lýtko kým sa to nevsiakne. Malo by to prestať bolieť.“ Povedal a podal mi tubu a uterák. Natrela som si lýtko, ale bolelo to. Musela som pomaly. Medzitým začalo kropiť.
„To už kropí?“ Spýtal sa a vystrel ruky pred seba. „Musíme to rýchlo zbaliť. Nech to nezmokne.“
„Počkaj, pomôžem ti.“ Povedala som a chcela som sa postaviť.
„Ty seď,“ usmial sa, „si invalid.“ Nemala som chuť hádať sa s ním, tak som len zložila deku a sadla si na ňu, keď bola poskladaná. O chvíľu tu nabehli aj tí dvaja, celý premočený a vysmiaty. Zuzka sa celá triasla a Dan sa tváril spokojne.
„Čo je, vy dvaja?“ Spýtal sa Mišo nezaujato.
„Nič, vo vode už bola zima. A kropí.“ Odpovedal Dan.
„No nehovor.“ Dodala som ironicky. Venoval mi nepekný pohľad a začal sa utierať. Jeho vyrysované telo sa stalo centrom pozornosti tuším všetkých násťročných dievčat v okolí. Zuzka nebola výnimkou.
Kým sme odišli od nádrže, začalo normálne pršať. Keď pršalo veľmi prudko, schovali sme sa pod búdkou na autobusovej zastávke. Dan odišiel a keď sme sa rozlúčili, dvadsať minút na to prestalo pršať.
K tete domov sme prišli asi o pol štvrtej poobede. Do večera sme už nič nerobili. Ležali sme, hrali sme sa s psíkom, ktorý bol dnu kým vonku pršalo. Opäť pršalo, do rána ani neprestalo. Pred spaním som ešte poslala Mišovi smsku „Ďakujem za všetko “. Odpísal len „Rado sa stalo “.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár