„Hovorí sa, že byť človekom nikdy nie je na škodu. Čo vieš, možno sa o pár rokov budem trápiť ja, no a ty mi s tým pomôžeš.“
„Bola by som rada,“ usmiala som sa. Vtedy mi došlo, že to mohlo vyznieť zvláštne, tak som sa radšej opravila: „Teda bola by som rada, ak by som ti pomohla, nie ak by si sa trápil.“ To bol môj zlozvyk. Zvykla som sa opravovať a zamotať sa do vlastných viet. Preto som radšej rozprávala málo a viac počúvala. „Byť človekom nikdy nie je na škodu,“ zopakovala som, „To je veľmi pekný výrok.“
„Nevymyslel som ho,“ pousmial sa.
Sedeli sme presne pri tom stole, pri ktorom sme sedeli aj pred dvomi dňami. Objednal kolu a sedeli sme. Obzeral sa, a ak niekoho poznal, tak mi ho vždy pár vetami opísal. Keď čašníčka priniesla koly, on ich hneď aj zaplatil a tesne pred tým som dostala zákaz lamentovať nad tým, kto platí.
„Ako ti je?“ Spýtal sa ma starostlivo.
„Ale dobre, mami.“ Podpichla som ho, odpila som si a poďakovala, že zaplatil. „Budem v poriadku len,... Vieš, po rozchode som bola rozbitá. Úplne. Zuzka ma jediná držala pri racionálnom zmýšľaní. A teraz keď nemám ani ju, neviem, nedám mu ju.“
„Zabudni na to.“ Usmial sa, „vezmi si, veď keď odídete, nebudú v takom kontakte. Ak aj z toho niečo bude, tak len krátka letná láska. Zuzka bude zase s tebou. Veď dlho tu už asi nebudete, keď vravíš, že chceš ísť domov.“
„Hneď, keď s ňou budem, jej to navrhnem.“ Miško nevedel, o čom hovorí, on ju nevidel. Bola ako v tranze. Ako zhypnotizovaná. Bála som sa, čo ak by tu chcela ostať? Čo by som jej na to povedala?
„To sa dá do poriadku. Dejú sa aj horšie veci.“
„Ozaj, sľúbil si, že mi niečo povieš,“ naznačila som. Nebola som ten typ, ktorý by veľmi vyzvedal. Keby vtedy povedal, že o tom nechce hovoriť, nenútila by som ho, on však sám začal.
„Áno, no vieš, mal som dievča pred rokom a pol. Áno, bol som sopliak,“ zasmial sa, „ale ľúbili sme sa. Volala sa Sára, bola odo mňa o rok mladšia, ale bola s ňou lepšia reč, než s niektorými mojimi rovesníkmi. Trávili sme spolu skoro všetok čas.“
„To znie krásne.“ Usmievala som sa a zapozerala som sa na plagát na stene za ním.
„Bolo, no zistil som pár vecí. Keď som sa jej pýtal na to, kde si dala prihlášku na strednú školu, povedala že nikde. Vieš, čo sa stalo?“
„Neviem, sťahovali sa nebodaj?“
„Nie,...“ Vzdychol si, „Diagnostikovali jej nádor na mozgu. Vysvitlo z toho, že posledný rok chodila po liečeniach a podstúpila aj operáciu pred tým, než sme sa spoznali, no lekári jej nedali veľké nádeje, pretože jej nádor zistili neskoro, doteraz neviem o aký nádor vlastne šlo.“
„Prepánajána.“
„Ani som nemal šancu rozlúčiť sa s ňou, poslala mi len správu, že s matkou odchádzajú. Ostávali jej už len asi dva týždne života. Vedela to a nič mi nepovedala. Bola malá, nevedela čo robiť, bol som jej prvá láska. V tej správe stálo „Ľúbiť neznamená nechať si človeka pre seba, ale darovať ho svetu. Dal si mi krásne posledné týždne, som ti za ne veľmi vďačná, uľahčil si mi odchod. Budem na teba dávať pozor tam zhora. Ľúbim ťa, Sára.“ Neverila som vlastným ušiam. Neverila som, že sa toto stalo, že sa niekomu také niečo stalo. On rozprával ďalej, hovoril mi zážitky, aké s ňou zažil. Znelo to, že sa naozaj mali radi. Ukázal mi aj jej fotku a povedal, že odkedy ju spoznal, stále sa modlí.
„Cením si, že si mi to povedal.“ Usmiala som sa. „Určite to nie je ľahké. Bol si na pohrebe?“
„Nebol som, pár dní pred tým som si zlámal nohu a ležal som v nemocnici. Ale chodím vždy na sviatok všetkých svätých na jej hrob s jej obľúbenými červenými karafiátmi.“
„Odvtedy som žiadne dievča nemal a vlastne ani nechcel. Veľmi som sa k nej pripútal a uzavrel som sa do seba. Až po roku som sa opäť vrátil “do pôvodného stavu“, no modliť som sa neprestal. Je to ťažké, ale viem, že je to tak lepšie, než by sa tu mala trápiť. Som rád, že som s ňou bol, keď som mal príležitosť.“
„Na to, koľko rokov si mal, si to zvládol skvele. Obdivujem ťa. Neviem, čo by som urobila, keby Cameron umrel.“
„Preto som sa ťa aj pýtal na rozchod.“ Vtedy mi došlo, ako veľmi sa Zuzka zmýlila. Mala som pravdu, nebol do mňa zaľúbený. Vtedy som si uvedomila, že možno už nebudem mať príležitosť povedať jej, že som mala pravdu. Neviem, prečo som mala ten pocit, že to už nikdy nebude také aké to bolo. Bol to taký pocit zvnútra, ktorý ma zožieral v tichu mojej duše.
„Môžem ti ešte niečo povedať?“ Spýtavo sa na mňa pozrel a ja som samozrejme súhlasila. „Toto ťa asi veľmi prekvapí.“
„O čo ide?“
„O to, že aj môj braček má na mozgu nádor.“
„Čo?!“ Neverila som vlastným ušiam. Ten malý anjelik?
„Je to tak. Diagnostikovali mu ho tesne po Sárinom odchode. Vieš si predstaviť, aký šok sme s mamou a Terkou zažili?“
„A čo váš otec?“
„Dobrou správou je, že Jankovi ho diagnostikovali skoro, teda na jeho vek dostačujúco a o pol roka pôjde na operáciu. Ak to zvládne, tak bude zdravý.“ Povedal, no neusmial sa. Ani náznak úsmevu.
„Čo je?“
„Už dlho som to nikomu nepovedal.“ Pohladila som ho po chrbte a usmiala som sa snažiac sa o jeho úsmev.
„Kľudne pokračuj, ja počúvam.“
„Si skvelá, Lily.“ Až vtedy sa usmial. „Vieš, ale ak tú operáciu nezvládne, môže ochrnúť alebo umrieť. Ide o nervovú sústavu. Veľmi sa o neho bojím, je to môj braček.“
„Je to v Božích rukách, budem sa zaňho modliť.“
„A pýtala si sa na otca? Ten sedí vo väzení za krádež. Bezpodmienečne, bude tam ešte pár rokov.“
Vtedy som si uvedomila, aké sú moje problémy hlúpe oproti Miškovi. Ja som plakala, lebo sa Cameron odsťahoval, no jeho priateľka umrela. Ja som si pred rodičmi sťažovala, že nemám súrodenca, a ten jeho najmladší, najkrehkejší bojuje o život. Môj otec často nie je doma, no jeho je vo väzení. Ako som mohla pre niečo z toho plakať? Moje slzy stratili rázom na cene a Miška som si vážila oveľa viac. Hlavne keď povedal, že sa s tým už dlho nikomu nezveril.
„Obdivujem teba aj tvoju rodinu.“ Povedala som potláčajúc ďalší príval sĺz.
„Čo sa stalo, to sa stalo. Život je cesta a je normálne, že niekedy pri búrke padne na cestu strom.“
„Ako môžeš žiť tak vyrovnane?“
„Boh mi verí.“ Vtedy som z neho doslova cítila jeho vieru a nádej, že sa všetko obráti opäť na dobré. Mala som k nemu veľkú úctu a aj som mala pocit, že ho poznám oveľa lepšie. Môžeme poznať človeka aj desať rokov a nespoznáme ho, kým s ním neplačeme. Skutočný charakter je ukrytý v trápení, ktoré zdieľa.
Dlho sme sa rozprávali, hovorili sme si zážitky zo školy, z rodinných dovoleniek a tiež o Cameronovi a Sáre. Tak dobre som sa neporozprávala ani s Zuzkou, pretože ona to všetko vlastne vedela a znovu počuť to nepotrebovala. Snažila som sa nechať hovoriť hlavne Miška, lebo pôsobil že to potreboval. Chlapi sú takí. Neradi sa rozprávajú o citoch, ale keď raz tá škáročka povolí, treba ju nechať trpezlivo tiecť.
Zrazu bolo sedem hodín večer a ja som mala v sebe liter a pol koly. Zazvonil mi mobil – Zuzka.
„Haló?“
„Kde si?“
„Som s Miškom s tom bare či čo to je, kde sme boli predvčerom.“
„Dobre, idem za vami.“
„A čo Dan?“
„Čo by s ním bolo? Šiel domov.“
„Dobre, čakáme ťa.“ A zložila.
„Som tu s Miškom,“ zopakoval a usmieval sa. Až vtedy som si uvedomila, že som ho pred Zuzkou a tiež ním samotným nazvala „Miškom“.
„To mi vykĺzlo.“ Vykrúcala som sa.
„Veď je to milé, len by si mohla všeličo myslieť.“
„Aj si myslí.“ Smiala som sa. „Teda neviem ako teraz, to je jedno. Ide sem.“
„Vďaka ti, že si ma vypočula.“
„Aj ja ďakujem tebe.“
„Dnešok nám rýchlo zbehol, ale som rád, že sme si tak pokecali.“
„Som ti veľmi vďačná, podržal si ma v najhlbšej depresii.“ Zasmiala som sa a pár minút na to k nám prišla aj Zuzka.
„Čo vy tu dvaja?“ Premeriavala si nás. Vyzerala normálne.
„Čo my tu, ale čo vy tam.“ Podpichol Miško.
„Ako bolo?“ Spýtala som sa.
„Bolo to skvelé. Prešli sme sa pešo až k priehrade a celú sme ju obišli, potom sme šli k nemu domov a boli sme sa pozrieť na futbal pri vašej škole, neskôr sa k nim pridal aj on, tak som čakala až dohrajú. S tými chlapcami sme šli do baru a potom ma už odprevadil sem.“ Vyzerala veľmi šťastne, ale tak primerane. Mala som podozrenie, že je to opäť moja Zuzka. „A vy ste čo robili celý deň? Sami. Dvaja. Chlapec a dievča. Priznajte sa,“ podpichla. Vtedy som sa jej hodila okolo krku a aj keď sa tvárila nechápavo, ja som jej vyznávala ako veľmi mi chýbala.
„Bola u nás prakticky od jedenástej. Hrali sme dostihy s Terezkou, pozreli sme film a tu sme už pár hodín.“ Vysvetlil Miško.
„Hmm,“ zamyslela sa, „mala som lepší deň.“
„Nepovedala by som,“ vtedy sme sa na seba s Miškom sprisahanecky usmiali a potom jej šiel objednať kolu.
„Ach, Lily, on je taký zlatý! Držal ma kolo pásu, šteklil ma a provokoval, je veľmi vtipný a ešte k tomu aký je sympaťák!“
„Ehm,“ obzrela som sa dookola, či ju ešte niekto nepočul, „Kráľová volá Stačovú domov, Stačová, ozvi sa.“
„Jemine, neblbni. Vážne mi s ním bolo dobre.“
„Ráno si sa správala čudne. Bála som sa o teba.“
„To bolo ráno. Ži súčasnosťou. Sme tu a mne sa niečo rysuje,“ tešila sa. „A ako si pokročila v “Miškom?““
„Neprovokuj,“ smiala som sa, „nemám v čom pokročiť. Sme kamaráti. Zmenila som naňho názor, je to skvelý chlapec.“
„Hmm,“ zapozerala sa na mňa, „hovoril ti o Sáre.“
„Ako vieš?“
„To sa hneď pozná.“
„Aj tebe o nej hovoril?“ Spýtala som sa prekvapene.
„Nie, ale Terezka áno. Vraj sa po tom úplne uzavrel a odmietal všetkých kamarátov. Zameriaval sa len na školu a na šport. Nebola s ním reč. Teraz je to ako vidím už lepšie, ale vraj majú zase nejaké problémy v rodine.“
„To nič, všetko sa vyrieši.“
Pri rozlúčke som Miška objala a ešte raz sa mu poďakovala. Bol to presne taký deň, aký som potrebovala zažiť. Na veľa vecí som zmenila názor. Ani ma zrazu netrápilo, že som Cameronovi ešte neodpísala, ale tešila som sa, že budeme stále kamaráti a že žije. Hlavne, že žije.
Večer som sa Zuzky pýtala, kedy plánuje odchod. Povedala len, že na zajtra dohodla akciu, zohnala pre nás lístky na hudobný fest do Nitry a že sa mám na čo tešiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
janini
27. 7.júla 2012 08:14
Len píš ďalej, zatiaľ to vyzerá veľmi zaujímavo ..držím prsty pri písaní pokračovania a veľa nápadov
Napíš svoj komentár