Nový deň začal sa nezvykle pomaly.
Pečivo vonia a čaj sa chladí,
V rannom svetle vyzerá to, že každý sa baví.
Chlapec nemal vysoké nároky na lásku,
Zaľúbený aj do obyčajného starého obrázku.
Do fotografie, čo mu stále pripomína,
Že na dobré ťažko sa zapomína.
Sedel práve pod dverami, hľadel do obrázku,
V tichu rozum kládol láske otázku.
Prečo ho to stále bolí? Čo teda s ním bude?
Srdce hlavou krúti, ten už ľúbiť nebude..
Tam, kde vtáčiky komponujú svoje skladby,
Tam, kde svet vystaval vôkol krásy hradby,
Tam, presne tam, kde chlapcovi sa občas aj sníva,
Tam od vedľa dievča spokojne si samo býva.
Z okna zadívaná, v lesku rosy videla celý svet.
Milovala kvety a všetko, čo vábilo ju vpred.
Tiež veľakrát padla, tiež ju srdce bolí.
V skryte duše čakala, kto ranu boľavú zahojí.
Sedel chlapec zadumane, vetrík slabúčko fúkol len,
Obrázok k dievčaťu sám od seba poletel.
Akoby ju prebrali zo storočného spánku,
Fotka ležala pred ňou stále vejúca vo vánku.
Už bol obrázok v jemných dievčenských rukách,
To chlapcova myseľ stále zmierala v mukách.
Nevšimol si, že obrázok má majiteľa nového.
Dievča sa teda vybralo hľadať toho pravého.
Prezrelo si obrázok, čo za dievča to bolo asi?
Nadovšetko krásne viali jej zlaté vlasy.
Sukňa v jarnom rytme po lúke lietala,
A tá bez tváre rukami vôkol rozhadzovala.
Otočila fotku, čo tam stálo?
„Za tú nesmelú minútu, láska, to stálo.“
Zočilo dievča na schodoch smutného chlapca,
Ktorý akoby o všetko v momente prichádza.
Podišlo k nemu a ostalo stáť.
Nevedelo, či chlapca nemá sa báť.
Milá tvár poznačená veľkým trápením,
Vedieť akým, stalo sa pre ňu vábením.
Chlapec oči prižmúril, veď slnko svietilo,
Nevedel od koho, keď mu tú fotku vrátilo.
Chcel sa pousmiať, no lúče skrivili mu tvár,
Aj s fotkou v rukách ďalej cítil sa sám.
O deň nato hútal, kto je ten záchranca,
Kto fotky lásky zlomenej bol obranca.
Nepamätal nič, len ten na perách úsmev,
Ktorý pred nebeskou bránou by stále uspel.
Mesto sťa labirint, celý deň kráčal,
Kade raz prešiel, tam sa nevracal.
Celý deň za túhou, celý deň vpred.
Po hodinách cesty premohol ho smäd.
Nevedel na aké to zaklopal na dvere,
Otvorili sa, a tam stalo v zástere,
Božie stvorenie. Inak by ho neopísal,
V sekunde rozhodnutie, odvahou sa opásal.
Dievča sa usmialo, spýtalu: "Čo bys‘ rád?"
V tichu sledovalo toho, kto dávno dobyl hrad,
Ktorý tak pozorne tie roky strážila,
Brány otvoriť sa nikdy už neodvážila.
Hľadel očarený na ňu, taká krásna bola,
Vedel, že vidieť ju chce znova a znova a znova..
Poprosil pohár vody, poďakoval sa za záchranu,
Namiesto vody však sám sebe sľúbil tohto hradu ochranu.
Bola taká krásna, úsmev sťa slnko na nebi žiaril,
Pri nej zrazu nebál sa, žeby sa spálil.
Opäť mal pocit, že na zemi ho už nič nedrží,
Jeden anjelský úsmev ťažkú hlavu odľahčil.
Nebála sa, hovorila mu všetky milé slová,
Tiež počuť ho chcela stále znova a znova,
A ako krásne sa pýril, keď díval sa jej do očí,
Akoby do krásy nebeských oblakov nakročil.
A tak, keď sa lúčil, pozrel sa kde sa mu to sníva,
Tento anjel predsa rovno vedľa neho býva!
Odišiel na moment, domov cestou povedľa,
Kde uvedomil si, že storočné muky ukončilo
Dievča od vedľa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár