Keď sa mi každý snažil podať ruku, keď som sa topila v "kaloch"...v tom okamihu, presne v tej chvíli som zistila, že ich pomoc nikdy nemôžem chytiť. Boli to virtuálne prsty, virtuálna dlaň, holografická čiara života...Ja som sa ponárala vždy hlbšie a hlbšie, nižšie a nižšie, vždy bližšie ku dnu...Nebolo nádeje, nebolo pomoci, nebolo ruky, ktorú by som bola schopná stisnúť...A potom prišiel on...uchopil moju ruku pevne do tej svojej, skutočnej...vytiahol ma von...na vzduch, z tej dusnej fatálnej priepasti, naučil ma znovu dýchať...Ja som sa očistila od špiny a...on je teraz preč, odišiel...skončilo jeho poslanie...ostala som sama...zas...nepriznám si nikdy, že mi chýba...ako nádych...potrebujem ho...potrebujem svojho strážneho...(pre toho chuja)

 Vyznanie
Komentuj
Napíš svoj komentár