lístky na strome si tyransky schnú
pred váhavými očami
polepenými nečasom dneška
Nebojíš sa, že sa stratíš,
že nenájdeš viac svoj idol?
Už sa stalo
rezbár vrezal prvý vred
do drevenej truhly.
Zomrel človek,
keď svetlo zhaslo.
Nevstane viac nikdy
upadol do spánku
vo večnosti.
Krokodílie oči vidieť svet nechcú
odstavuješ ich dobrovoľne.
Nie sú poctivé ako krištáľ
nie sú rýdze ako zlato
kalné jazierka
premaľované čiernou farbou.
Pokrčený list padá do dlane
nedokážeš ho viac vyrovnať
nevieš mu už vrátiť život
tvoj strom stráca equilibrium
a koreň vytrhávajúci sa zo zeme
ti švihne do zahľadenej tváre...
Zvedavý pohľad otvorený
ruku osudu dráždil
trieska zo stromu nad tvojou posteľou
tvár ti zakrvavila
obloha už nie je modrá
slnko stále zapadá
za rubínovo červené mraky.
Zdesene privieraš oči
silno!
zriekajúc sa svetla
a krvavé kvapky sĺz sa ti
vpíjajú do bieleho vankúša.
Prikrývajú ťa padajúce listy
ležíš nehybne a bez slov.
Prizeráš sa dielu skazy
ako
vysychá strom večnej lásky
ešte
sa chceš starať o jeho spletitý život?
Sledujem tvoje zlyhanie,
keď ti hrubý kmeň dych vyráža
zabil ťa
a kaluž tvojej krvi
expanduje drzo a bezohľadne
kým vznikne jazierko
z jazierka more
a potom oceán.
Červený oceán s červenými ostrovmi
a s krvavými loďkami
pri západe slniečka
a ešte jedna fľaša...
s nikdy neprečítaným odkazom.
(Vytvorená 24. 08. 2008, toto bol fakt krutý deň, najhorší v mojom živote)
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
to je aj na 6 hviezdičiek.