Hmmm...rozčuľovadlo, napravovadlo, podkopávadlo ...Túžim vidieť v očiach myšlienky. Veľmi chcem vedieť prečítať všetky pocity medzi žmurknutiami. Niekto verí na duchov a keď sa snažia aj mňa presvedčiť ja nemôžem odmietať ich existenciu definitívne...Tak isto ani existenciu zazrakov?...Strážnych anjelov?...Chcem veriť na zázraky na anjelov, ale nedarí sa mi moc. Raz mi jedna kamarátka povedala, keď som chcela spochybniť jej vieru v existenciu duchov: "Keď existujú duchovia tak by mali byť aj zázraky! A to neverím, lebo tak prečo sa mne nestal žiadny?"...a ona mi na to odpovedala: "Áno, zázraky aj sú, možno sa ti ešte nestal, ale raz sa možno stane!"...Stále tam vystupuje to "možno". A čo mám už ja robiť, keď som taký neveriaci Tomáš ? Ale, keď sa nad tým tak zamyslím, bolo by vzrušujúce veriť aspoň v strážnych anjelov. Vo chvíľach, keď sa cítim sama by mi to asi dosť pomohlo.
Smútim za tým, čo bolo a čo sa zrejme už nadobro skončilo, ale ja stále stojím pred tými prekliatymi dverami dúfajúc, že sa mi ešte raz otvoria a môžem do nich nazrieť, vojsť...A môže mi hovoriť kto chce čo chce, zrejme som tam už zapustila korene. Každý mi hovorí: "zabudni! zabudni! rýb je vo vode veľa!" Nuž ale ani tomu neverím. Verím len očiam, čo ma zradili, a stále im verím...Viem, čo mám robiť, viem presne čo žiada odo mňa každý. Ovládam teóriu no prax mi uniká, zrejme musím byť fakt pribrzdená, keď ma to ešte stále drží. Ale paradoxom je, že neverím ani na šťastný koniec (to potom už fakt skôr verím na strážnych anjelov). Tak čo si vlastne sľubujem od toho parkovania pred zabuchnutými dvermi? Načo tam ešte vlastne stále campím? Nedokážem si odpovedať...Zrejme odpoveď mi dá na to len čas...

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár