Až kým nepríšiel deň kedy ma rozbolela noha. Áno obyčajná bolesť kolena. "Buchla si sa." "Niekede si spadla." Bolo to cez leto. Ja, maminka, nikto to nebral na ťažkú váhu. Až dokým som sa nevrátila s toho najúžasnejšieho miesta na svete, Twistova, v ktorom som zažila tie najperfektnejšie zážitky. Krívala som. Krívala som tak, že som ledva chodila a prevažne len sedela a ležala. Tak sme sa vybrali k doktorovi. Ortopédovi, samozrejme. Veľmi milý doktor, veľmi milý. Som veľmi rada, že sme natrafili zrovna na neho. Ktovie kde by som teraz bez neho bola. Poslal ma na rontgen. Keď sme z neho prišli, nič konkrétne nepovedal, ale na jeho výraze tváre nebolo vidno nič pozitívne. Ale nebála som sa. Hoci moja maminka mala strach.
Poslal ma na CT. Na to CT nikdy nezabudnem. Moje prvé CT v živote. Ležala som na som stole a zasunuli ma pod ten oblúk. Snímali ma snímali. Zrazu sa dvere otvorili. Celá šťastná som sa posadila, že už je koniec. Ale nie. "Nie, nie zlatičko, ešte si ľahni. Ešte sme nepichli kontrast," povedala mi sestrička, veľmi príjemná. Ovalil ma pot keďže nikdy pretým som kanilu ani nič podobné nemala. Už len odber krvi bol pre mňa nočná mora. "Aaaa, nedalo by sa to bez toho? Prosíím," snažila som sa tomu vyhnúť. Ľútostivím pohľadom sa na mňa zadívala a pokrútila hlavou. Šla za mojou maminou a spýtala sa či súhlasí s tým aby mi to pichli. Súhlasila lebo vie, že bez toho by to bolo zbytočné. Tak mi to pichli, nebolo to nič strašné ale z injekcií som mala vždy strach. Keď do mňa začal tiecť kontrast obalil ma pot, bolo mi neskutočné teplo, no po takých dvoch minútach to prestalo. Výsledky vraj o dva týždne, ale CD nám dali.
O tri dni nám volal náš ortopéd. Mimochodom bol to veľmi vysoký muž. Fakt vysoký. No a prosil nás aby sme mu priniesli to CD a aby sme prišli aj ja s maminkou. Nádych, výdych, šli sme. Po ceste na polikliniku, tú našu malú ošarpanú, som videla na mamine strach. Maminy sú také bojazlivé ak ide o ich deti. Ale tým nám aspoň dokazujú, ako nás ľúbia. A ja si to veľmi vážim. Prišli sme do ortopedickej ambulancie a doktor nás vzal dnu protekčne. Podali sme mu Cd, on ho vložil do počítača a čakal kým sa otovrí. Trvalo to dlhšie a ja som videla ako si vyťukáva na mobile číslo istého Prof. Kokavca. Kto to je? Pýtala som sa sama seba. Držala som maminku za ruku cítila ako sa trasie. CD sa otvorilo. "Nemám pre vás dobrú správu," začal doktor, ,, je to nádorové ochodrenie. Neviem vám presne povedať, či zhubné, alebo nezhubné, isté však je, že je to nádor." Na pár sekúnd som sa zahľadela do zeme. Nemyslela som na nič. Bola som ako opustená sama od seba. Potom som pozrela na maminku. Plakala. Doktor si len povzdichol a stlačil zelené tlačidlo na mobile a už aj volal profesorovi Kokavcovi.
"Dobrý deň pán profesor, áno, áno to som ja. Mám tu pacientku s diagnózou D16,2. Ja ani mamina sme samozrejme netušili, čo to je. Doktor nám dohodol stretnutie s doktorom hned buduci týždeň. Na kramároch. Nikdy som tam nebola, nikdy som nebola kvóli chorobe dalej ako v Trnave. Ale fajn, termín sme prijali. Keď sme prišli domov povedali sme všetko tatinovi, takisto mu vyhŕkli slzy. Aj ked sme sa o tom rozprávali, alebo som o tom čítala. Neviem...nebála som sa. Neplakala som. Bola som voči tomu akosi imúnna.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár