hovorila som jej stále.
-Ale nechápeš, že toto je možno naša posledná šanca?
-Ja ale už žiadne operácie nechcem!
-Všetko už je vybavenne emožme cuvnuť.
-Ale ja už nechcem
-Miruš, zvládli sme toto vela, zvládneme aj toto.
Na druhý deň som horko-ťažko vstala y mojej pohodlnedj veľkej posoblied brucha som nasadla do ujovej dodávky, ktoorá nád mala odviesť do Ružťombeerka.
Cesta bola dlhá, polovicu som prespala. Stavili sme sa aj v ´Jánošíkovej kolibe kde perfektne varia a pobrali sa opäť na cestu.
Na ambulancií bolo nesmierne množstvo chotých ludí, čoho som sa aj bála nako+ko som mala len okolo 3000 leuko. Našťastie nás hneď vzali dnu.Na doktora sme čakali nesmierne dlho tak nás nakoniec poslali rovno na oddelenie. Ja zvyknutá na bratislavsko-onkologický luxus som zostala mierne zhrozená,(spoločné sprchy, jedáleň)
A izba, no fú. Našťastie sme mali fajn spolubývajúcu. Mali-maminka bola stále so somnoou.
víle väčšie a väčšie. Stres.
ma mali robiť lebo stroj ns tuto opperaciu mali len zapožičany, é drahé.Ked ma zobrali-bez mamy.šla na operaciu mamina išla somnou. Je to zmena. Menej by som sa bála. Aby toho nrbolo málochnuť katriča sa vyhovorila že som mykla rukou...Tudle....
Uspali ma.
Zobudila som sa na JISke, nemláttom na morfíne...Dokonca som mala vidiny. idela som doktorkavy. A v podstate som len spala.
Doktor mi orišiel povedať, že som im dala zabrať ale že je to ok...
Na druhý deň a odd. Dali ma na kyslk. A na další deň, že sadni si. Lenže nešlo. AHA! Tu niečo nesedí.
Všetko, čo som zjedla som vyvrátila. Sukrutne ma bolela hlava. OK CT-mozgu. Samozrejme nález veľký opuch na pravej strabšie ovlť tváre a musela som piť slamkou.....
Sama som nevedela nič.
Preložili ma opäť na JISKU kde ma monitorovali.
Odvtedy ležím a som uveznená vo vlastnom tele.Je to už mesiac a je to horšie ako byť v base fakt.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár