Ak na otázku nepoznajú odpoveď, zvyknú ju hľadať určité množstvo času, ktoré pociťujú ako primerané tomu, aby uverili, že otázka svojho druha najskôr niekde stratila a zahrabali ju pod koberec svojho vedomia, ako nadbytočnú duševnú špinu, ktorá len kazí dojem v ich upratanej hlave.
Ak niekto odpovedá na niečo, na čo sa ho nikto ani nepýtal, zametieme odpoveď hneď aj s majiteľom.
Najpodstatnejšie delenie otázok spočíva v ich stave zodpovedanosti. Existujú otázky zodpovedané. Alebo také, o ktorých som aspoň malicherne presvedčený, že k nim príslušnú odpoveď poznám. Človek vyhľadáva istotu vo svojom živote. Pre svoj život.
Existujú otázky, na ktoré odpoveď cítim. Neviem im však priradiť odpoveď zaobalenú do manipulačného obalu slov bez trpkej príchuti pocitu, že sa podstata odpovede stratila niekde pri konverzii. To nevadí. Aspoň ju cítim.
A napokon existujú otázky, na ktoré pozerám s podobnou bezradnosťou, akú by ste očakávali od bežného občana, ktorého posadíte pred schému zapojenia elektrických vedení Bratislavy a požiadate ho o vyjadrenie celkovej rezistencie obvodu Dlhé Diely.
Jedna z týchto otázok mi dnes večer bez nadbytočných formalít vtrhla do hlavy a schuti kopla do usporiadaného priečinku s veľkou nálepkou “medziľudské vzťahy”. Mal by som ju potrestať. Najlepšie tým, že jej nájdem jej partnera – odpoveď. Súdiac podľa správania ľudí, ktorí tvrdia, že si sú navzájom chýbajúcimi polovičkami, to bude trest hodný niekoho, kto sa tak hrubým spôsobom prehrešil voči zákonu a poriadku v hlave.
Here I sit, at the fire
Liquors bitter flames warm my languid soul
Here I drink alone
And remember
Graven life, the stain of her memory…
Tak sa spieva, či skôr šepká v skladbe “A desolation song” od skupiny Agalloch. Muž, sedí pri ohni, spoločnosť mu robia len pohár vína a spomienky na ženu, ktorá sa mu zapáčila natoľko, že to zobral ako osobný útok, keď sa nesprávala podľa jeho predstáv.
Spomenul som si na môjho priateľa Mareka. On mal rád víno. Samotu. Asi aj noc a možno aj oheň. Určite však jednu ženu. Po dlhé roky nedokázal srdcu rozkázať, nech prestane túžobne očakávať, že to jej bude búšiť rovnako. Malo iný rytmus. Marek, neschopný svoje srdce prinútiť, nech s tou kakofóniou niečo k čertu spraví, zvolil metódu väčšieho rámusu. Začal hádzať do hlavy alkohol, knihy, cigarety a načúval, ako s hukotom dopadajú do útrob hlavy, respektíve žalúdka.
Kto hlasnejšie kričí, má pravdu.
Poslal som mu tú pesničku. Je temná a smutná. Ľuďom sa páčia temné a smutné veci, obzvlášť, keď sa sami cítia temne a smutne. Dodávajú im povznášajúcu eleganciu. Keď už nič iné. A nešťastie sa stáva závideniahodnou cnosťou.
Veril som, že sa v nej spozná, aj keď pravdepodobnosť, že bola písaná práve o ňom, je dosť malá. Padne tomu za obeť jedinečnosť jeho problému?
Nepadla. Marek povedal, že rachot padajúcich kníh prehlušil tlkot jeho srdca.
“Ženy sa z nešťastnej lásky vyplačú a po čase spamätajú. Muži sa nespamätajú nikdy.” Niekde som čítal túto vetu. Asi v múdrom časopise. Nezdala sa mi byť celkom v súlade s mojim poriadkom v hlave. Nebolo by to trochu…nefér? Muž zo skladby pijúci osamote víno a Marek osamote čítajúci knihu na záchode sa pozdvihli a podali si ruky. Ako keby ma chceli zmiasť. Vtom som začul hukot, ktorý by sa dal prirovnať k zrážke nákladného vozidla prevážajúceho klavíre s továrňou na zvony. Krik. Hudba. Obrazy. Vojna. Tento zvuk nebol svedectvom jedinej udalosti. Bol to nekonečný súzvuk rady udalostí, ktoré spájala akási jednotiaca prvopočiatočná príčina, avšak ich prejavy boli rôznorodé ako obyvatelia New Yorku.
Koľko mužov sa snažilo zahlušiť neposlušný tlkot srdca! Básňami. Piesňami. Obrazmi. Vynálezmi. Atómovou bombou. A ženy? Nevedia snáď písať básne? Nepotrebujú prehlušovať? Nemajú čo? Nemajú prečo? Dokážu ony meniť tlkot svojho srdca? Alebo dokáže meniť on ich...
Pred eónmi Eva odtrhla jablko zo stromu poznania. Zarachotili ozubené kolesá, ozvala sa hudba a svet si s unaveným zývnutím pretiahol kosti a dal sa do pohybu. Adama náhle prepadol nepríjemný pocit, že v najbližšej dobe bude mať veľa práce. Vzrušujúci pocit, rezonujúci v hudbe života dodnes. Myslím, že ho počujem. Myslím, že naše srdcia bijú v jeho rytme. Počujem ho. Je polyrytmický.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár