Ďalšie ráno bolo studené, sychravé. Nepríjemné počasie, že by ani psa nevyhnal. To, ale bolo pánovi Mutovi jedno. Jemu toto počasie vyhovovalo k jeho nálade. Keď vstal a obliekol sa do svojich šiat povedal sluhovi, aby odkázal jeho družine, že odchádzajú. Sluha sa uklonil a odišiel splniť rozkazy. Pán Muto kráčal pomaly na nádvorie. Už nemal dôvod sa nikam ponáhľať. Nikam ani len domov. Vyšiel z vchodových dverí a ocitol sa na malom námestí, kde ešte pred pár dňami bol ochotný bojovať s hŕstkou vojakov. Teraz sa mu táto myšlienka zdala absurdná ba priam až odporná.
Jeho družina už sedela na koňoch a čakala na okamih, kedy vyrazia. Pozerali na svojho pána ako pomaly kráča ku koňu. Nepovedali nič, ale v duchu si nevedeli predstaviť čo sa s ním stalo. Už to nebol on, zdalo sa im ako keby duch, srdce, bojovnosť pána Muta zmizla a ostala len prázdna telesná schránka.
Tesne predtým ako odišli, sa na nádvorí zjavil malý sluha, ktorý niesol ich zbrane zabalené v látke. Každému ich popodával a zase sa stratil tak rýchlo ako sa objavil. Všetci si reflexívne zapásali meče za opasok tak ako má byť. Len pán Muto a veliteľ skupiny sa chovali inak. Veliteľ zosadol z koňa a ako dostal naspäť svoj meč potajomky si ho prezrel. Pomaly vytiahol zbraň z pošvy a dôkladne si ho prezeral. Po dôkladnej prehliadke zistil čosi čo predpokladal. Toto nebola jeho skutočná zbraň ale veľmi dobrá napodobenina, ktorá sa pri silnejšom údere pokazí. Nepovedal avšak ostatným o svojom zistení lebo nechcel vzbudzovať pozornosť. Pán Muto sa správal úplne inak. Keď mu sluha podával meč, pán Muto si ho zobral do oboch rúk a chvíľu tak nehybne stál a díval sa naň. Meč sa mu zdal neskutočne ťažký a odporný, videl v ňom seba kľačiaceho pred Valdurom, videl v ňom svoju slabosť a zbabelosť. Jeho ruky sa roztriasli a klesli, neudržali meč, ktorý držali a ten spadol na zem. Družina sa zahľadela na svojho pána a nevedela si predstaviť akými mukami musel prejsť, že sa z neho stala bytosť bez chuti do života. Veliteľ podišiel k pánovi Mutovi, zohol sa po meč a chystal sa mu ho podať. Ale on sa naňho pozrel sklenným pohľadom otočil sa a vysadol na koňa. Veliteľ zobral meč svojho pána a upevnil ho do postroja svojho koňa a vyrazil za nimi. Vyhovovalo mu, že je pozadu aj to že idú pomalým krokom. Aspoň ho nikto nevyrušoval v jeho myšlienkach a on sa nemusel tak veľmi sústrediť na jazdu. Vytiahol panovníkov meč poriadne si ho poprezeral. Bol to naozaj krásny meč, perfektne vyvážený, a na čepeli sa nachádzal krásny ornament symbolizujúci rod Mutovcov. Tento meč bol rozhodne originál, čo nútilo veliteľa sa zamyslieť. Prečo by menili len môj meč veď to nedáva zmysel. A možno len panovník ma naozajstný meč. Hm cestou meč nikde nezoženiem, až za hranicami sa bude dať niečo k zohnať. Mal by som varovať aj ostatných, toto sa mi vôbec nepáči. Pozrel na svojho pána, ktorý teraz bol na čele skupiny, ako pomaly ide na koni. Jeho týmto zaťažovať nebudem, on už si svoje vytrpel...
Popri putovaní tejto družiny sa na hrade odohrávala schôdzka, o ktorej nevedel nikto len zúčastnení. Valdur sedel sám na svojom vladárskom kresle, keď zrazu ktosi zaklopal na dvere. "Vstúp už ťa očakávam..." povedal Valdur a v tom okamihu ako to dopovedal vstúpil do miestnosti muž v čiernom. Bol to ten istý človek ako na hraniciach. Bol to vysoký, urastený muž. Na sebe mal čierne oblečenie, ktorá bolo zakryté, čiernym plášťom s kapucňou, ktorú mal na hlave. Kapucňa bola perfektne ušitá lebo zakrýval celú tvár a pri tom nebránila vo výhľade. Spod nej žiarili dve hnedé oči, ktoré sami o sebe boli čímsi výnimočné.
"Nechal si im vymeniť tie meče?" prerušil chvíľku ticha panovník.
Muž v čiernom sa uklonil a povedal: "Áno pán môj... Až na jeden problém, ktorý sa vyskytol... Majster mečov Takashi Otirami nebol schopný vyrobiť napodobeninu meča pána Muta..."
Valdur sa postavil z kresla a začal sa prechádzať po miestnosti.
"S týmto problémom som rátal. Muto dostal tento meč ako dar od môjho brata, ktorý ho nechal ukovať u muža ,ktorého zručnosť v obrábaní železa je taká dokonalá, že sa s ním nikto nemôže porovnávať. Zabite všetkých členov Mutovho doprovodu a jeho samého ťažko zraňte. Nech sa plazí domov ten úbožiak. Všetci blízky môjho brata buďte pripravení, že teraz nastala doba, kedy priatelia sú nepriateľmi a nepriatelia priateľmi..." povedal panovník a na plné hrdlo sa rozosmial.
"A ako znejú Vaše ďalšie rozkazy?"
"Pripravte na tých zbabelcov pascu v lese medzi mestom Gaši a hraničným priechodom. Jediný kto to má prežiť je Muto a on vám veľký odpor nebude robiť. Nezabudnite ho ponížiť, nech vyzerá ako najväčší žobrák na svete..."
Deň ubehol rýchlo aj keď pre doprovodnú skupinku pána Muta bol nekonečne dlhý. Pán Muto bol stále vpredu, mlčky sedel na svojom koni celý deň a jeho pohľad smeroval do prázdna. Slnko bolo pomaly celé za obzorom a oni sa ešte stále nedostali do Mesta Gaši, kde plánovali odpočinok. Aspoň počasie im prialo, lebo už nebolo tak odporne ako ráno a mraky dokonca ustúpil natoľko, že nad sebou sa im začalo objavovať krásne hviezdne nebo. Cestovali hodinu kým konečne dorazili do svojho cieľa na tento deň.
Prišli do hostinca, kde sa ubytovali. Tu sa pán Muto oddelil od družiny a išiel si ľahnúť na posteľ. Veliteľovi to vyhovovalo, zvolal si svojich mužov do stajne a tam im povedal aby si skontrolovali svoje zbrane. "Moj meč je vporadku." ozval sa hrubým hlasom najväčší zo skupiny. Veliteľovi to nedalo tak sa chcel presvedčiť na vlastné oči. "Toto je tvoj meč?" spýtal sa. On len prikývol a čudoval sa čo s ním môže len chcieť. "Tak ty tvrdíš, že toto je tvoj meč. Správne?" povedal veliteľ s úsmevom na tvári. "Samozrejme šak som vam ho podal koho by inak bol nie?" nechápal veľký chlap. Bože, ako sú veľkí tak sú sprostí, pomyslel si veliteľ. "Tak potom neviem čo tu chceš robiť lebo s týmto by si neochránil nikoho!!!" ako to dopovedal sekol do dreveného stĺpa čo bol na blízku a čepeľ meča sa v tom okamihu zlomila na dve časti. "S takýmito mečmi sa môžu hrať deti, aby si neublížili." ako to dopovedal ostatní členovia družiny to skúsili tiež. Ani ich zbrane nevydržali a polámali sa ako tenké drievka. "Takže, keď v tomto máme jasno, máme tu dva problémy. Ten prvý, nemáme žiadny meč okrem meča pána Muta, ktorý je skutočný. V tejto krajine zbrane nezoženieme. Bol som sa pozrieť u obchodníka zatiaľ čo vy ste dávali postroje dolu z koňov. Povedal mi, že všetky zbrane v krajine sú pod správou pána Goshira, ktorý sa teraz chystá do vojny. A z toho prvého problému mi priamo vyplýva ten druhý. Nemáme zbrane, nemáme sa čím brániť takže budeme určite napadnutí niekde medzi našou terajšou pozíciou a hraničným priechodom" povedal veliteľ smutne. "Máte nejaký nápad? Lebo ja nie. Ocitli sme sa v dokonalej pasci. Všade okolo nás sú pravdepodobne špehovia, ktorí striehnu, každý náš krok" Potom ako veliteľ dohovoril ostali všetci ticho. Každý z nich pochopil, že ich čaká pravdepodobne istá smrť aj keď sa s tým nechceli zmieriť museli prijať tento fakt. "Máme len jeden meč a to je pána Muta aj keď pochybujem, že ho teraz chce nosiť pri sebe" prerušil mlčanie veliteľ.
"Ta keď mačka chce chytit myš tak myš musí byť rychlejšia ako mačka nie? A my sme tá mys nemam prafdu?" spýtal sa veľký chlap. V tom okamihu ako keby sa mihla nádej pre skupinu a všetci ako keby začali prekypovať energiou.
"Je síce pravda, že ako si veľký tak si sprostý, ale to nemení nič na fakte, že ťa začínam mať rád" povedal veliteľ s nadšením a úsmevom na tvári a pokračoval ďalej "spravíme to takto..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár