Na západ od panstva Goshirovcov sa nachádza jedno menšie panstvo, ktoré je pod správou rodiny Mutovcov. Ľudia, ktorí tu žijú, sú spokojní a pracovití národ. Dane sú primerané, panovník spravodlivý a v poslednom roku sa urodilo hojne ovocia a zeleniny. Mestá sú bezpečné a čisté, ceny na trhoch sú nízke a ľudia oddaný svojmu vládcovi.
Pán Muto, vladár tejto malej krajiny, bol v tomto období mimoriadne šťastný. Jeho žena totiž čakala dieťa a panovník sa nevedel dočkať svojho malého následníka trónu. Avšak bola jedna vec, ktorá ho zarmútila. Asi týždeň po tej strašnej búrke mu bola doručená správa o tom, že jeho veľmi dobrý priateľ pán Goshiro aj s manželkou zahynuli počas tejto búrky za veľmi záhadných okolností, ktoré mu nikto nevedel vysvetliť, a preto sa rozhodol, že navštívi kraj Goshirovcov aj za cenu, že nebude u zrodu svojho potomka, ktorý sa každým dňom blížil.
"Sluha, okamžite mi choď pripraviť koňa, idem navštíviť panstvo Goshirovcov a taktiež priprav skupinu šiestich ľudí, tých najvernejších môjmu panstvu a daj každému z nás zásoby na týždeň jazdy. Vyrazím hneď, ako to bude pripravené. A teraz choď!" Keď to pán Muto dopovedal, sluha priam odbehol z miestnosti, aby splnil panovníkove prianie čo najlepšie, ako vedel. Sám panovník sa šiel prezliecť do pohodlnejšieho oblečenia na jazdenie. Potom navštívil komnatu svojej milovanej manželky.
"Musíš odísť práve teraz? Onedlho bude na svete náš potomok, nemôžeš počkať tých pár dní?", spýtala sa manželka a bolo cítiť jej túžbu potom, aby ostal s ňou a nikam nechodil. "Goshiro bol môj veľmi dobrý priateľ a ja jednoducho musím zistiť, čo sa mu stalo a navyše, keď je teraz mŕtvy...", nedokázal dokončiť vetu. Slzy mu stiahli hrdlo a už nebol schopný vydať ani hlásku. Pani Muto videla, ako pevne zovrel päste, celý sa triasol od hnevu a súčasne od smútku. "Vidím, že ťa neprehovorím na to, aby si ostal... Dávaj na seba pozor, mám z toho celého zlú predtuchu a nechcem, aby náš potomok bol polosirota..." povedala manželka tiež celá smutná. "Neboj sa budem dávať pozor, a ty môj malý nasledovník, už sa na teba neviem dočkať...", pohladkal svojej žene bruško, naposledy ju objal a odišiel. Kráčal smerom von zo zámku a mieril presne do stajne, aby zistil, ako sú na tom s prípravami na cestu. Keď tam vošiel, zbadal sluhu, ako sa usmieva a ako okolo neho postávajú šiesti silní muži, ktorí hneď ako ho zbadali, sa poklonili a uvítali ho. Najstarší z nich sa postavil a pristúpil k panovníkovi. "Pane, všetko je pripravené, ako ste chceli, ak si prajete, môžeme aj hneď teraz vyraziť. A ak môžem byť tak smelý, dovolil by som si navrhnúť, aby sme v mestečku Migari vymenili kone, odpočinuli si a nabrali zásoby na ďalšiu cestu. Poznám jednu lesnú cestu do tohto mesta, ak ňou pôjdeme, skrátime si tak cestu o jeden deň jazdy, môj pane." povedal, ustúpil o krok a opäť sa poklonil.
Panovník bol ohúrený schopnosťami svojho sluhu až natoľko, že ostal chvíľu stáť na mieste a len tak sa pozeral na šiestich mužov, na silné kone, ktoré sa už nevedeli dočkať cesty.
"Pane je vám niečo?" spýtal sa sluha.
"Nie, len som sa zamyslel." odpovedal panovník, ktorý bol vytrhnutý zo svojich myšlienok. "Dobre... tak teda poďme, nech sme čo najrýchlejšie na hrade Goshirovcov."
"Sluha, som s tebou spokojný, ale mohlo to byť aj o trochu rýchlejšie." povedal panovník a v duchu sa usmieval. "Kým tu nebudem, budeš dávať na moju ženu pozor. Keď sa narodí môj potomok, okamžite mi pošli o tom správu" súčasne, ako to dopovedal, vysadol na koňa. Družina nasledovala jeho príklad. A tak vyrazili na cestu.
Keď vyšli na cestu, panovník zastavil, obrátil koňa a posledný krát sa pozrel na svoj hrad a v tom pocítil nutkanie vrátiť sa k svojej manželke a ostať s ňou, čo i len o minútu dlhšie.
Nie, musím ísť a zistiť, čo sa stalo Goshirovi. Nesmiem už zaváhať ani o minútu dlhšie. Pozrel na svoju družinu a povedal: "Tak, ideme na dlhú cestu. Dúfam, že ste na to pripravení. Budeme cválať tak dlho, ako to len vydržia naše kone a tak dlho, ako to len vydržíme my. To, čo normálne trvá týždeň, my musíme zvládnuť za päť dní. Je to jasné? Tak poďme !". Otočil koňa a prudkým cvalom vyrazili.
Cestovali dva dni a dve noci, kým nedošli do malej dedinky. Tu sa rozhodli po dlhej ceste ubytovať a odpočinúť si. Ubehli len dva dni a už sú pomaly v polke cesty. Panovník bol s týmto výsledkom veľmi spokojný a aj preto dovolil tento odpočinok.
Dedinka to bola malá a ničím význačná. Uprostred dediny sa nachádzalo malé námestie a jeho strede bola studňa, z ktorej ľudia z okolia čerpali vodu. Na sever od tejto studne sa nachádzal malý hostinec, v ktorom sa ubytovali. Panovník si vyžiadal jednu izbu pre seb a a jednu pre svojich spoločníkov. A taktiež prikázal aby bolo o kone veľmi dobre postarané. Keď si panovník konečne ľahol na posteľ, bol natoľko vyčerpaný, že okamžite zaspal. Skoro ráno vstal, obliekol sa a išiel sa najesť. Potom zamieril do stajní, kde zbadal svojich spoločníkov ako sedlajú kone.
Ešte pred východom slnka vyrazili. Teraz skupinu viedol muž, ktorý sa rozprával s panovníkom. Viedol ich takou cestou, o ktorej panovník vôbec nevedel, a to svoju krajinu pozná do najmenšieho detailu. Ukázalo sa, že skratka, ktorú zvolili, naozaj splnila svoj účel a to až natoľko, že nemuseli zastaviť v mestečku Migari a išli priamo na hranice, kde ich čakalo nemalé prekvapenie.
Už z diaľky bolo vidno davy ľudí, ktorí chceli prejsť z jednej krajiny do druhej a naopak. Ľudia boli rozhorčení. Hranice, ktoré boli doteraz vždy otvorené pre každého, boli zrazu pod dozorom vojakov, ktorí na svojom brnení nosili znak rodu Goshirovcov. Dačo veľmi zlé sa muselo stať v panstve Goshirovcov, pomyslel si panovník, keď sa blížili k hraniciam. Musíme sa ponáhľať. Ako tak šli okolo dlhého radu stojacich ľudí, bolo počuť nadávky a pohoršenie ľudí. Takto vyprovokovaní ľudia nasledovali jazdca a jeho skupinu. Keď konečne boli pri hraničnom priechode, ktorý bol v podstate malá drevená pevnosť s dvoma vežami, cestu im zatarasili štyria plne vyzbrojení vojaci. Panovník spomalil koňa, ale nezastavoval. Išiel ďalej a ignoroval pokriky vojakov. Keď už bol takmer pri bráne bolo počuť napnutie tetivy. Keď kôň panovníka naďalej pokračoval, ozvalo sa zasvišťanie a šíp sa zabodol asi pol metra pred koňom, ktorý sa zľakol a zastavil. Z hradieb sa ozval vojak : "Ešte krok a tento krát sa trafím do tvojho čela." Štyria vojaci sa postavili pred panovníkovho koňa a namierili proti nemu ostne svojich oštepov.
"Čo to má znamenať! Prečo nechcete týchto ľudí pustiť cez hranicu? A prečo nechcete pustiť cez tento priechod mňa a moju družinu?!?" skríkol panovník na vojaka stojacemu k nemu najbližšie. Okolo stojaci dav začal súhlasne pokrikovať. Ľudom sa začal ten neznámy na koni páčiť.
"Je mi ľúto pane, ale moje príkazy hovoria, že nemám púšťať cez hranicu nikoho." odpovedal vojak, tak trochu zaskočený panovníkovým hlasom.
"Viete vy vôbec, s kým máte tú česť hovoriť?!? Ja som Otake Muto, panovník tejto zeme. Idem za vaším panovníkom a on by určite nebol potešený, keby sa dopočul, že banda vojakov bránila misii, ktorá ma zaručiť ďalšie roky pokoja tejto zemi." akonáhle to dopovedal, ľudia naokolo spoznali v človeku sediacom na koni svojho vladára a všetci sa mu hromadne poklonili, čo dodalo panovníkovej reči taký účinok, že vojaci okamžite uvoľnili cestu panovníkovi a jeho družine, aby mohli voľne prejsť. Vojak, ktorý sa rozprával s pánom Mutom sa rozkoktal od strachu a povedal " Pr... prrr...prepáčte" .Keď už bol pán Muto a jeho doprovod asi tak desať metrov za priechodom, sa vynoril z vnútra pevnosti jeden človek v čiernom odeve a povedal : "Musíš dať pánovi Goshirovy správu o tom, že Muto prešiel hranicu, keď mu tá správa nebude doručená skôr ako tam príde ten hlupák Muto, tak sa osobne postarám aby vás všetkých nechali povešať!"
Odteraz naša družina už postupovala veľmi rýchlo, lebo cesty v panstve Goshirovcov boli široko ďaleko známe svojou udržiavanosťou a žiadne panstvo sa s ním v tomto nemohlo merať. Za necelý deň sa dostali do mestečka Gaši, a potom zamierili priamo na sídlo nového panovníka panstva Goshirovcov. Na juh od cesty už bolo z diaľky vidieť kúdoly dymu. Cesta sa začala mierne točiť na juhovýchod a naša skupinka sa začala pomaly približovať k zdroju tohto dymu. Ako bolo vidieť, nový panovník sa začal pripravovať na vojnu a zhromažďovať veľkú armádu. Široko-ďaleko stáli samé stany. Ostrý dym vychádzal z kováčskych vyhní ,kde sa tvrdo pracovalo, o čom naznačovali zvuky kladiva dopadajúceho na neopracovaný kov a kovadlinu. Všade naokolo bolo počuť rinčanie zbraní, ako vojaci trénovali na blížiaci sa boj. Keď to pán Muto uvidel, pomyslel si Valdur!!!
Keď konečne dorazili k zámku, vojaci okamžite otvorili bránu a pustili ich ďalej. Keď prešli bránou, okamžite sa za nimi zatvorila. Na nádvorí stála v pozore skupina plne vyzbrojených vojakov. Akonáhle naša skupina zastavila, vojaci ich obkolesili a namierili proti nim svoje oštepy. Jeden zo skupinky povedal : "Tak toto sa mi vôbec nepáči...". Nech by sme boli akokoľvek silní, z tohto by sa mohli dostať len nejakí mnísi... pomyslel si.
Zrazu na nádvorie vkročil sluha a povedal : "Pán Muto, v mene môjho vladára vás žiadam, aby ste vojakom odovzdali všetky svoje zbrane. Keď tak neurobíte, budete na mieste zabití." Pán Muto zosadol z koňa a vytiahol spoza opasku svoj meč. Pristúpil k nemu jeden z vojakov a s vystretou rukou mu išiel zobrať meč. Keď mu ho pán Muto podával, na chvíľu zaváhal. Teraz by bola tá správna chvíľa, stačilo by len vytiahnuť meč z pošvy a... nie sľúbil som, že sa vrátim živý, nebudem zbytočne riskovať a navyše som už tak dlho nebojoval. Vojaci si všimli zaváhanie pána Muta a okamžite proti nemu namierili hroty svojich oštepov. Muži z družiny boli zmätení, nevedeli či majú tasiť meče alebo zosadnúť a odovzdať svoje zbrane. Boli pripravení zaňho aj umrieť, ale umrieť tu a teraz sa im zdalo ako zbytočné mrhanie so životmi. Pozorne sledovali čo sa bude diať, pripravení v každom okamihu sa pustiť do boja. Táto krátka chvíľa bola neskutočne dlhá a napätie by sa dalo krájať. Panovník konečne pustil svoj meč a prenechal ho vojakovi. Jeho družina poslušne nasledovala jeho príklad, samozrejme bez zaváhania.
"Výborne. Teraz, keď toto máme za sebou, boli by ste taký láskavý a nasledovali ma. Panovník vás už očakáva. A váš doprovod ostane tu, bude o nich postarané." povedal sluha. Pán Muto, aj keď nerád, nasledoval sluhu a svoju družinu nechal za sebou.
Pán Muto tušil, kto bude za dverami do trónneho sálu. Nie, netušil, on to priam cítil, a to v ňom rozpútalo veľký hnev a nenávisť. Nie, musím sa ovládať, nesmiem pokaziť toto stretnutie. Keby záležalo len na mojom živote, ON by bol už dávno mŕtvy, ale nesmiem privodiť svojmu ľudu nešťastie a mojej manželke. S takýmito myšlienkami vstúpil pán Muto do miestnosti.
Bola to miestnosť, ktorú pán Muto dobre poznal. Bola to obdĺžniková miestnosť s podpornými stĺpmi na bokoch. Pri každom z stál vojak v ľahkej zbroji, vyzbrojený dlhým mečom. Na jednom konci miestnosti sa nachádzali dvere. Tam stál teraz pán Muto a na druhom konci bol trón, v ktorom sedel Goshirov brat... Valdur.
Keď sa stretli pohľady pána Muta a Valdura, pánom Mutom ako keby prešiel blesk. Všetky svaly sa mu napli, jeho dych sa zdvojnásobil. Na čele mu začala silne pulzovať žila a bol celý červený v tvári. Aby to zakryl sa mierne uklonil a v tejto polohe chvíľu ostal dokým sa neukľudnil.
"Vítam ťa na MOJOM panstve. Čo ťa sem privádza?" povedal Valdur, v jeho hlase bolo počuť pohŕdanie, že to vycítil každý vojak čo stál v miestnosti.
"Prišiel som zistiť, ako umrel môj drahý priateľ Satoru Goshira a uctiť si jeho pamiatku!" povedal pán Muto s hnevom v hlase.
"Satoru je minulosť a ja som prítomnosť a budúcnosť, teraz to tu celé patrí mne. Tak si dávaj veľký pozor, ako sa so mnou rozprávaš. Stačí jeden príkaz a tvoja krajina bude zrovnaná so zemou a ver mi, keď ti hovorím, že nebudem šetriť nikoho. Je to jasné?!?" povedal Valdur a poslednú otázku ba priam skríkol.
"Vieš, prečo som ti dovolil prísť až sem, do tejto miestnosti? Vieš vôbec, prečo si ešte nažive? Máš možnosť, buď sa tvoja krajina podriadi mne dobrovoľne alebo tvoju krajinu dobijem a ver, že mi je jedno, ako to bude. Máš tri dni na rozmyslenie a teraz odíď. Máš pripravenú komnatu, v ktorej budeš mať čas sa rozhodnúť. A teraz CHOĎ, nech už ťa nemám na očiach," povedal Valdur a prstom ruky naznačil vojakom, že majú odviesť pána Muta do jeho komnaty.
Tie tri dni boli pre pána Muta dlhé a nekonečné. Nemohol vychádzať zo svojej komnaty. Nieže by tá komnata bola škaredá, ba práve naopak, bola to jedna z najkrajších aké mali na tomto zámku. Pán Muto trávil čas tým, že sa pozeral von z okna a rozmýšľal nad tým ako sa má rozhodnúť. Nemal moc veľa možností. Buď sa poddá Valdurovej moci a jeho ľud bude trpieť alebo sa rozhodne odporovať a tým pádom bude okamžite zabitý a jeho ľud bude rozprášený. Ani jedna z týchto možností sa mu nepáčila, ale ako sa mu zdalo nemal moc na výber. Druhý deň neprebiehal v podstate inak až večer sa prihodilo čosi čo zaujalo pána Muta. Po zámku sa rozľahol detský krik, ktorý dlho neutíchal. Pán Muto nevedel čo sa deje a ani by to nebol zistil keby sa nestalo to, že sa dve slúžky stretli pred dverami do jeho komnaty. "Čo sa deje?" povedal tenký ženský, ale melodický hlas. "Ale ten syn pána Goshira je hladný " povedal druhý ženský hlas takmer pošepky, ale našťastie to pán Muto počul. Zvuky krokov naznačili pánovi Mutovi, že to bola ich celá konverzácia. Bola síce krátka, ale pre pána Muta to bola celkom užitočná aj keď mu z jeho situácie nijak nepomohla.
Na tretí deň, sa stalo niečo čo pán Muto neočakával. Bola mu doručená správa. Ochranná pečať na liste bola zlomená, ale našťastie list bol v pôvodnom stave. Písalo sa v ňom:
Môj drahý, je mi ľúto, že si neostal o dva dni dlhšie a mohol zdieľať radosť so mnou. Narodilo sa nám zdravé a krásne dievčatko, ktoré som sa rozhodla pomenovať po mojej starej mame. Bude niesť meno Juky Muto. Je mi ľúto, že som nebola schopná ti porodiť nasledovníka trónu, ktorého si si tak prial. Vráť sa skoro, mám z toho celého zlé tušenie Nezabudni, že ta milujem. Dávaj na seba pozor.
V tom okamihu, ako panovník tento list dočítal, si sadol na posteľ a dlho rozmýšľal.
Večer bol pán Muto predvedený pred Valdura, aby mu povedal svoje rozhodnutie.
"Tvoj čas, na rozhodovanie, uplynul. Ako si sa rozhodol?" povedal Valdur nezaujato. "Došiel som rozhodnutiu, ktoré môže zabezpečiť mier našim krajinám." povedal pán Muto sklesnuto. "Hovor. Som zvedavý na tvoj návrh."
"Ako ste si určite prečítali narodila sa mi pekná a zdravá dcéra..."
"Áno, čítal to je pravda, ale čo to má so mnou spoločné?" povedal Valdur a usmieval sa.
"Počas pobytu som zistil, že aj tebe sa narodilo dieťa a to syn..." povedal pán Muto a hrdlo sa mu stiahlo a oči mu zaliali slzy. "Darujem tvojmu synovi, keď bude mať dvadsať rokov, za ženu moju dcéru a ty na oplátku necháš moju krajinu na pokoji..." povedal a ďalej už nemohol bolo mu zle. Zle z toho čo urobil, z očí mu tiekol malý pramienok sĺz. Mal chuť sa na mieste zabiť, ale neurobil to, nohy mal ako z kameňa, nemohol sa vôbec pohnúť. "Hmm..." zamyslel sa Valdur " očakával som všeličo, ale, že sa budeš schovávať za dieťa to som nečakal. Dobre súhlasím s tvojimi podmienkami. A vieš prečo?" povedal Valdur a v tvári ale aj v duchu sa usmieval. "Celých dvadsať rokov sa budeš pozerať na to aký si bol v tento deň zbabelí, celých dvadsať rokov ťa to bude zažierať zaživa" a po miestnosti sa rozľahol smiech, ktorý pánom Mutom prechádzal a lámal jeho smutné srdce. Táto ťarcha bola naňho príliš veľká, kolená sa mu podlomili a on klesol na zem a celý sa triasol.
------------------------------------------------------------
srry ze je to take cudne ale tento editor to setko poposuval a mne sa to nece upravovat
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
sprvu sa mi to zdalo ako nejaké cliché,ale začína to naberať na obrátkach..má to naozaj potenciál
Napíš svoj komentár
VALDUR NA HRAD!!!
dobreeee dost dobre