Čas však ubiehal neúprosne a ja som si ani neuvedomil,že už tu čakám viac ako 20min,vytiahol som si z vrecka mobil a skúsil som zavolať...no ozval sa mi známy tón a po ňom-Volaná stanica je...Škoda,pomyslel som si,no prečo sa neozvala,ze bude meškať,hádam sa jej nič nestalo,uvažoval som ďalej a snažil sa zahnať zlé myšlienky niekde preč,do pomyselného kúta.
Otočil som hlavu a zbadal muža,mal asi 40rokov,bol oblečený v bielej košeli a sivých nohaviciach,vyzeral trochu ošumelo a stále čosi bľabotal.Nerozumel som mu,až keď sa otočil,rozoznal som čo kričal,znelo to: Jehova vás všetkých volá,on vás všetkých volá!!! Radšej keby ona zavolala,opäť som si pomyslel.Ešte tu na ňu počkám,niečo vnútri akoby mi našepkávalo,choď za ňou,no tá druhá sila,ešte chvíľku vydrž,počkaj,či príde...
Neďaleko od lavičky,kde som sedel sa hrali deti v pieskovisku.Keďže vonku bolo hrozne teplo,ich mamky im dali na hlavy maličké šiltovky,či jednému jeho mamka poskladala zo šatky takú zvláštnu čiapku.Zuzka už ti veziem materiál,zavolal chlapec s nákladiakom plným od piesku na dievčatko na kraji pieskoviska.Maťko už toľko nepracuj,poď sa radšej domov najesť,urobila som ti chutné koláče,zavolalo na neho toto dievčatko a pokračovalo v prikladaní ďalších formičiek do piesku.Spontánne som sa na chvíľku zasmial.
No hneď potom,som skoro dostal infarkt,keď mi na pleci zozadu pristála niekoho ťažká ruka.Prepáč,že som ťa naľakal,ospravedlnil sa starší pán-ja som Milan,správca parku a vrátnik-prehlásil on hrdo.Áno vidím,povedal som mu,lebo na košeli mal obrovskú vysačku s týmto nápisom.Čo nechodí,stále nechodí-zacitoval pán známu pesničku...Áno,odvetil som a pokračoval v piesni: nechodí,je mi biedne...Všimol som si ako sa stále pozeráš na hodinky a pokúšaš sa volať,ale niežeby som ťa sledoval,povedal a usmial sa.No to vidím,odpovedal som a pokúsil sa o úsmev.Neboj sa,veď ona príde,vieš to sa zvyknú tie dievčatá tak dlho pripravovať,najmä keď im ide o veľa,povedal a skúsene zažmurkal.Neboj,ona príde,určite,povedal ešte akoby bol jasnovidec a už ho nebolo.
Božemôj,to je už toľko hodín,pomalým a smutným krokom som sa vybral z parku,na um mi zišla báseň Miroslava Váleka rach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,spoznala príliš neskoro ako ho mala rada...Pokračoval som ďalej po chodníku popri bránam patriacim k parku,keď mi zozadu dlane zakryli oči a ozval sa ten známy hlas:Hádaj kto som? Srdce sa mi rozbúchalo a nahlas som povedal: Tak predsa si prišla? Ona pokračovala: Prepáč,ale zmeškala som autobus,tak som musela ísť na druhý,potom som zistila,že mám vybitý mobil-povedala a ukázala mobil...a potom som zase nestihla električku,kvôli tomu autobusu...som však rada,že som ťa tu ešte zastihla,no a keď som ťa zbadala ako tam sedíš s tým šarmantným pánom,tak som vás nechcela rušiť,dopovedala a zasmiala sa.Ach ty,povedal som a tiež sa usmial.Potom si vložila dlaň do mojej a prsty sa nám automaticky preplietli,znova sa usmiala.
Aha,to je naša električka,pokúsme sa ju zastihnúť,ešte by sme tam možno stihli dôjsť...Utekajme!!!...vydal sa bojový povel...Električku sme opäť nestihli,ale to nám nevadilo,vedeli sme,že príde druhá a tak sa vydáme spolu na dlhú púť...
P.S. Venované pre všetkých hľadajúcich i hľadaných(nie zločincov...),pre všetky zlaté deti,pre chápajúcich správcov a pre všetkých meškajúcich na MHD...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
quatrefoil
12. 6.júna 2011 15:51
taký usmievavý príbeh 5*
Napíš svoj komentár