Rukami si zakryla zaslzenú tvár.No prúdy slz zmyli iba trocha špiny z líc,na srdci jej ešte stále spočívala ťažoba a plecia mala stuhnuté.
Dlho ležala potme a myslela na Mornu.Zdalo sa jej,že Mornin duch sa nad ňou vznáša.
Túžila,aby sa jej sestra zjavila a robila a robila jej uprostred dlhých louisianských nocí spoločníčku,aby jej bola priatelkou v ťažiacej osamotenosti,ktorú teraz prežívala.
Morna sa však nezjavila.Sklamane si vzdychla a urobila to,čo už predtým urobila tisíc ráz.V duchu sa vrátila do šťastných čias v škotsku,po ktorých tak prahla.Ale noc bola akoby urieknutá,nijako sa jej neulahčilo.Akokolvek sa pokúšala,nevedela si spomenúť,aký je to pocit,ked človeku preklzne pomedzi prsty francúzsky satén.Nepamätala si prívetivé teplo rozpálených brezových polien za chladných nocí.Nevedela si tej noci predstaviť ani obraz hradu Mhor pod čipkou prvých snehových vločiek.Zabúdala na podrobnosti.
Ked človek strávi celý rok preč z domova,pamäť mu nevyhnutne otupie,hovorila si.No zúfalo sa opäť usilovala spomenúť si,tuho zatvorila oči a prinútila sa predstaviť si každý detail,ktorý si ešte ako-tak pamätala,aby oň neprišla.
,,Kestrel zasa sníva."Konštatovanie sa ozvalo z tmavého vzdialeného kúta chatrče.Hlas ju neoslovil menom škotskej dievčiny Kayleigh z jej snov,ale ako Kestrel,menom sokolíka zo starého sveta,ktorý vždy odvážne čelí vetru....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
upirka113
25. 12.decembra 2010 21:36
veľmi pekne napísanéé.. ty kokos dobrá si aj ja chcem vedieť tak dobre píísať achh sa ti žije
Napíš svoj komentár