Prave som sa dostala do stadia, ked uz si sama so sebou neviem rady. Dobrovolne sa priznavam, ze potrebujem pomoc, ale neviem kde ju hladat a neviem, ci vobec mam odvahu ju hladat a prijat. Rozhodla som sa teda, napisat tu vsetko od zaciatku. Cely moj zivot zhrnut do niekolkych riadkov alebo stran. Mozno mi to pomoze a mozno sa mi aspon ulavi. Mozno pridem na to, ako dalej a mozno sa nezmeni vobec nic a budem sa len dalej sama utapat vo svojich problemoch az kym ma to uplne nepolozi.

Moj zivot nebol nikdy dokonaly. Nikdy som sa necitila ako dokonala holka, nikdy som nebola priliz sebavedoma, nikdy ma nic nezaujimalo tak, aby som sa snazila byt v tom najlepsia, ucenie ma nikdy nebralo a preto som nikdy nevynakladala viac usilia ako bolo nutne. V podstate sa da povedat, ze vseko co sa tyka skoly, som robila viacmenej iba kvoli svojim rodicom. Hlavne mamka na mna vzdy tlacila, ze musim mat dobre (resp. vyborne) znamky, aby som mohla ist na vysoku, dobre zarabat a hlavne aby na mna mohla byt hrda. Aby som mala dokonaly zivot, dokonaleho muza a dokonalu rodinu. Ale uz od zaciatku to bolo inak. Moje predstavy o zivote boli uplne ine ako tie jej. Na jednotky som sa nikdy neucila, stacil mi ten priemer. Mne stacilo to, ze som nikdy nemala problem prejst rocnikom no jej nie. Pri bratovi bola zvyknuta, ze bol najlepsi v rocniku no pri mojom "sklamani" sa s tym nevedela zmierit. Vzdy na mna tlacila a ja ako este kvazi dieta som sa nevedela zmierit s tym, ze na mna mamka nie je hrda, ma ma menej rada (isteze to tak nebolo) a s tym prisli moje myslienky na samovrazdu. A aj pokusy (nastastastie neuspesne). Po tom ako som videla svojich rodicoch, znicenych, v slzach a nestastnych, ze kam som sa az dostala, plnych sebaobvinovania som si uvedomila, ze toto nie je riesenie a uz ich tak nikdy vidiet nechcem. Nikdy som im nechcela sposobit tolko bolesti.

Po tejto udalosti som zacala chodit ku psychologicke. Dodones nechapem, preco sa vecsina ludi, vie lahsie zdoverit so svojimi problemami niekomu uplne cudziemu, ako vlastnej rodine alebo najblizsim. Mozno preto, aby im nesposobil privela bolesti. No na druhej strane si myslim, ze len najblizsia rodina vie cloveku najviac pomoct s najvecsiou uprimnostou a odlhodlanim. No ani teraz ked mam 20 rokov sa im neviem zdoverit, prave kvoli tomu, ze doteraz som im sposobila uz tolko sklamani a bolesti, ze nemam to srdce im este nieco pridat a to aj za tu cenu, ze kazdym dnom nicim seba stale viac a viac. A kazdym dnom sa vzdalujem nielen od svojich najblizsich ale aj normalneho a spokojneho zivota.

Zacala som chodit na strednu skolu. Na gymnazium. Stale viac som si uvedomovala svoju krasu a pritazlivost a zacala som ju rovnako aj vyuzivat. Mala som pocit, ze som nasla samu seba. Nasla som si novych kamaratov, na skole som bola jednou z najkrajsich dievcat a neskor som zacala chodit aj s jednym z najkrajsich chlapcov zo skoly. Ale v tom case, som si vztahy vazit nevedela. Kvoli tomuto vztahu som znicila ten predosly dost vazny a dodnes mam pochybnosti ci to bolo spravne. Tu sa zacalo moje "punkove" obdobie. Vela zabavy, vela kamaratov, vela chlastu, vela koncertov, vela hulenia....

Nasla som si tu najlepsiu kamaratku s ktorou som mala vela spolocneho, aj vela spolocnych problemov. Na konci roka sme sa rozhodili s nasimi poblemami skoncit celkom inym stylom, akym som to riesila predtym mesiace sme naberali odvahu az sme sa rozhodli utiect z domu. Jedno rano sme proste nechali doma rovnake listy na rozlucku a odisli z domu. No nie do skoly ale do Bratislavy. A aj ked to znie mozno sebecky nelutujem to, lebo za tych par dni sme toho vela zazili. Po par dnoch nas nasli (mozno aj vdaka celostatnemu patraniu) a my sme sa museli vratit domov a celit vsetkym dosledkom. Este asi rok sa vsetci snazili zabranit nasemu vzajomnemu kontaktu aj v skole profesori, nez prisli na to, ze to vobec nema vyznam. Najviac nam zivoty na skole strpcovala riaditelka. Nepacilo sa jej nase "hriesne nekrestanske" spravanie a vyzor na nasej vysostne krestanskej skole. No s vecsimi ci mensimi problemami som sa dostala az k maturite a zmaturovala som na 1, 2, 2, 2 co znamenalo moje najlepsie vysvedcenie od 4. rocnika na ZS. Prijali ma na vsetky skoly (okrem jednej) na ktore som si dala prihlasky a aj na anglictinu-tlmocnictvo prekladatelstvo, kde som robila prijimacky. A na tuto skolu som zacala chodit.

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár