Každý

Každý z nás pozná dni ,keď sa mu nedarí a má pocit akoby ho nikto nemal rád. Nikto sa tomu nevyhne. Stavím sa , že aj tí najdokonalejší a najšťastnejší ľudia niekedy trpia komplexom menejcennosti. No ja si pripadám , ako zvláštny druh niečoho, čo ešte nebolo objavené. Áno, som žena. No také časté striedanie nálad by sa nemalo vyskytovať ani u nej. Nejde ani o nálady, skôr pocity. Často chodím smutná, vystresovaná a nervózna. Ako keby mi moje šťastie ušlo. Alebo mi iba uniká ? Nie a nie ho dolapiť. Často si hovorím , že sú to len obdobia. Raz sme hore, raz dole. No čo ak sa ja už hore nevyštverám ?

Žime. A už keď nie pre seba, tak pre druhých. Aj keď budete na dne , vždy si spomeňte na ľudí , ktorý sú tu s vami. Stoja pri vás. Nikto mi nemôže tvrdiť , že niekoho takého nemá. Niekto pozná takých ľudí viac, niekto menej. No každý má niekoho, pre koho sa mu oplatí tu byť. Aspoň jedného takého človeka určite. A možno to je práve zmyslom jeho života, jeho bytia tu. Možno to je jeho posolstvom. Žiť pre druhých a robiť im radosť čo práve robí radosť aj jemu.

Keď mám pocit, že som tu a nikomu na mne nezáleží, nikto viac tu pre mňa nie je ,že to už viac nemá zmysel. Keď mám pocit akoby bolo všetko stratené, nič viac nemám a každý sa na mňa vykašľal ,vždy mi nabehne jedna spomienka. Najdojímavejšia spomienka z detstva. Neviem prečo si ju pamätám až do teraz a neviem či je úplne pravdivá. Samozrejme ,že si nepamätám každý detail no pointa tam stále je.

Keď som bola veľmi malá urobila som nejakú hlúposť. Predpokladám ,že som bola neposlušné dieťa. No toto už zrejme presiahlo všetky hranice, alebo mojej mamine už proste nevystačili nervy. Pamätám si, že bola veľmi nahnevaná a prvý krát v živote mi povedala „ Lena“ ( prvý aj posledný ). Neviem či som plakala, no viem ,že som sa bála. Bála som sa toho , že som niekoho stratila a bol to niekto veľmi dôležitý. Prišla som teda za maminou. Stále bola nahnevaná a ja som sa bála ju osloviť. „Mami, ty už ma nemáš rada ?“ Z neznámeho dôvodu jej do očí nabehli slzy presne ako mne vždy keď si na toto spomeniem. Prišla ku mne, objala ma a pobozkala na líce. „ Vždy ťa budem ľúbiť Lenka, jasné ? Nech urobíš čokoľvek vždy tu budem a vždy ťa budem mať rada ! Aj keď sa budem hnevať.“

Preto aj keď máte pocit samoty treba vedieť, že vždy tu niekto je. Aj keď vás niekto opustil, treba si pamätať ,že zrejme nebol hodný toho aby bol vo vašom živote. Jeho odchod mal nejaký dôvod. Treba však uznať ,že každý človek vo vás niečo zanechá. Niečo dobré a niečo zlé. No presne na základe tohto môžete určiť akým chcete byť. Preto treba všetkým raz za čas povedať ďakujem a to ako veľmi pre vás znamenajú. Nie len , že to poteší ale nikdy neviete či práve aj on nie je v nálade typu „ nikto ma nemá rád“.

Všetko však záleží od uhla pohľadu. To či sme šťastný alebo nie. Každý z nás rozhoduje o tom , či si nechá zničiť náladu jeho problémami alebo sa na to pozrie z hora a jednoducho ich vyrieši. Ak si nie ste istý svojím rozhodnutím hoďte si mincou. Nie preto aby rozhodla za vás, ale pre moment , keď bude vo vzduchu a vy si uvedomíte v ktorú možnosť dúfate. Každý z nás má právo hnevať sa no mal by aj odpúšťať. Nič netreba preháňať. Preto ak chcete byť šťastní: Držte hlavu vzpriamenú, robte veľké kroky vpred, robte svoje okolie šťastnejším, neupadajte do depresii, nasledujte svoje srdce a buďte tu pre ľudí ,ktorí sú tu pre vás...... a dajte im to najavo.

 Úvaha

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu