Melcoire: Posledne spojenectvo 2007. Kronika Melcoira 1. Kapitola: Ako som sa rozhodol ist opat bojovat.

V roku 3430 2. veku som bojoval vo vojne posledneho spojenectva ludi a Elfov proti silam samotneho Saurona. Bola to krvava skusenost, bol som este mlady a so zatajenym dychom som len hladel na to ako moji bratia elfovia padaju v boji jeden za druhym. Mec mi bol vtedy este prilis tazky, helma ma neprijemne tlacila a tetivu luku som s obrovskymi tazkostami dotiahol po nos. Bol to smutny cas pre slobodne narody stredozeme, a aj pocasie nam ticho septalo ze dnes je den smrti. Slnko sa schovalo, nemohlo hladiet na ten masaker. Zacul som krik, vsetko sa mi zrazu zdalo ako jeden velky sen. Tma!

Zobudil som sa na brehu rieky. Pravdepodobne ma povazovali za mrtveho a pochovali tak, ako sa na elfov slusi. Nalozili ma do malej lodky a poslali po prude rieky. Dlho som hladal miesto kde by som sa usadil, no nakoniec som zakotvil v kraji hobitov. Hobiti su uzasne stvorenia, nikdy ich netrapili problemy sveta. Problemy ludi, skratov, trpaslikov a dokonca aj elfov mi prisli malicherne a zbytocne ked som videl tu krasnu krajinu polovicnych. Oni ziadne problemy nemali, snad okrem obcasneho nedostatku piva . Priroda tu bola prenadherna, nedotknuta vojnou a lesy nepresytene magiou mi pripadali ovela krajsie. Zil som teda v tejto krasnej dedine dlhe roky. Bolo smutne sledovat pohreby hobitov ktorych narodenia som si pamatal. Takyto zivotny styl a moja elfska nesmrtelnost ma ubijali a preto som sa casom aj prestal s mojimi malymi priatelmi rozpravat. Stal som sa pre nich utiahnutym starym podivinom. Ani sami netusili ako rad a dobrovolne som im pomahal. Prehovaral som so stromami ked nepriniesli dobre plody, krmil som vtaky urodou z vlastneho pola len aby tie ich neboli znicene. No nikdy som za to nic neziadal. Par krat som zachytil poslov ktory si cestu skracovali cez kraj a dozvedel som sa tak o pade Saurona, smrti dedicov gondorskeho tronu a aj o rozdeleni kralovstva, bratovrazdach a pociatku noveho veku. Avsak jedneho dna prislo aj do tejto skromnej krajinky zlo.

Ako kazdy den, aj dnes na obed som si bafkal pred mojim domcekom fajocku. Male hobitcata len fascinovane sledovali ako ustami robim male kruzky, ked tu zrazu som zacul koc. Nebol to typicky zvuk hobitieho povazu. Bol to lomoz obrovskej karavany. Zneuzil som teda tiene ktore my boli poskytnute stromami pri ceste a hladel som na zastup troch vozov. Prvy bol obytny a dalsie dva nakladne. Stromy na druhej strane cesty akoby vytusili moj zamer a zlovestne zasustali. Straze sebou trhli, nestracal som ani okamih, opustil som svoj ukryt a v zlomku sekundy som sa uz nachadzal vo voze. V nakladnom priestore bola tma a silny pach nekvalitneho ludskeho vina. Nevidel som nic! Asi po pol hodine cesty voz zastavil. Neviditelnost a spionaz elfom nikdy problem nerobili, tak som sa bez problemov vyliezol a uchytil som sa na spodnej casti osobneho koca ktory este pokracoval v ceste az na dvor spravcu kraja Brandobrasa Brala. Tu som vypocul zaujimavy rozhovor. Dozvedel som sa ze mam tu cest s karavanou samotneho pana Cardolanu ktory prisiel poprosit o pomoc hobitov vo vojne. Hobiti a vo vojne? prislo mi to zvlastne. Hobiti predsa nevedia bojovat, aspon som si to myslel, chyba. Z rozhovoru som zacul ako ten pan chvalil ich strelecku silu a ich uzasne praky. Mal pravdu, hobiti sa uz od utleho detstva venuju strelbe z praku, no nikdy som si neuvedomil aka je to v boji uzasne vyuzitelna vlastnost. Tu mi prislo vsetko jasne, pokial je na tom Arthedain tak zle, ze potrebuje strelecku pomoc od hobitov, tak v tom pripade poziadal urcite aj Elfov. Ako som uz povedal, vojenskym sporom som sa rozhodol vyhnut, no ked uz teraz bola vo vojne cela stredozem, musel som bojovat! Nasadil som na seba staru zbroj, ukradol prveho kona a cvalal priamo do Tharbadu. Presne ako som predpokladal, vojnove pripravy boli v plnom prude. Tato bitka bude mozno zaciatkom stvrteho veku...

Moj stary luk bol este stale v skvelom stave, no sipy som nemal a mec bol este od prvej bitky strateny niekde na dne Hoarwell. Podla vsetkeho nemali problem pustit neozbrojeneho elfa do pevnosti. Ach, hlupy ludia a ich povrchny pohlad na svet, myslia si ze zbrane su vsetko. Keby som bol nejaky najomny vrah, nasiel by som si bez problemov cestu ako zabit ich krala aj bez dlheho meca na chrbte, ale samozrejme niesom. Chvilu som sa prechadzal uzkymi ulickami pokial som nenatrafil na prveho elfa. Bol o nieco vyssi ako ja, no znacne mladsi, rozpraval sa s akymsi Dolaranskym sermiarom. Podla umevu na ich tvari mi bolo jasne ze neslo o nic vazne, dokonca by som si aj dovolil typnut ze si hovorili vtipy o trpaslikoch, alebo nejaku podobnu zvrhlost. Pristupil som k nim, predstavil som sa a poziadal som o doprovod k elfskemu velitelovi. S radostou mi vyhoveli. Celu cestu sme sa rozpravali. Clovek sa volal Donzon a vedel velmi dobre po elfsky. Trocha som sa cudoval, no nakoniec mi vysetko objasnil Bibo. Bibo bol tym elfom. Nebolo to samozrejme jeho skutocne meno, ale prezyvka akou ho volali jeho nevlastny rodicia, ludia. Bol to celkom zaujimavy pribeh o tom ako jeho rodicia umreli pri prepade skratov a jeho sa nakoniec ujali prosty ludia. Donzon bol jeho nevlastny brat. Konecne sme dorazili do obrovskej ovalnej saly preplnenej oddielmi tych najlepsich elfskych bojovnikov. Avsak netusil som ake prekvapenie ma tu cakalo. Pri najblizsom stole sedel sam Elrond Mudry. Neveril som vlastnym ociam, pocul som totiz zvesti o jeho smrti a uveril som im. Kedze bol jedinou mne znamou osobou v miestnosti, dovolil som si prist k jeho stolu. Stol mal sest stoliciek. Na cele stola sedel samotny majster Elrond, po jeho pravej strane sedeli vedla seba dvaja ocividny kapitani a po lavej strane akasi slecna. Z oci jej srsalo odhodlanie a dovolim si povedat ze bola velmi krasna, dokonca aj an elfske pomery. Posadil som sa teda vedla nej pretoze za druhy vrch stola hned oproti panovi by bola zrejme drzost. Ticho som pozdravil tak aby som nerusil. Slabim pokyvnutim hlavy mi dali najavo ze registruju moju pritomnost no rusit sa rozhodne nenechali a pokracovali dalej v debate. Prave preberali kedy bude najvhodnejsi cas pridat sa k bitke ktora sa uz zapocala na hraniciach Arthedainu a Rhudauru. Nakoniec sa zhodli ze ten cas prave nastal. Bolo mi jasne ze debata je ukoncena a tak som si dovolil predstavit sa. Jeden z kapitanov sa hned postavil, predstavil sa ako Eruantalon a hned odisiel. Dalsi kapitan sa predstavil ako Rhudo a elfkine meno bolo Ettelewen. Pan Elrond samozrejme chapal ze on sa predstavovat nemusi. Len na mna pozrel a spytal sa preco som sa rozhodol vratit do vojny, urcite si ma nepamatal, to ze som bojoval v bitve posledneho spojenectv slobodnych narodov pred dlhymi rokmi vycital len zo stareho Lorienskeho erbu na mojej tunike. Rozpovedal som mu teda cely svoj pribeh, hovoril som o tom ako som sa znova narodil, ako som nasiel utocisko v hobitich dedinach a ako som dlhe starocia odmietal riesit ludsku hlupost a ich vojny. Ettelewen na mna hladela dost pohrdavo. Samozrejme nemohol som sa jej divit, ona bola prvotriedna sermiarka, bojovala vo vsetkych bitkach okrem tej kde som bol ja a zazila dokonca aj pad Saurona, zaznamenala mnoho vitazstiev a jej obojrucnym mecom padli stovky nepriatelov. Ona vsak nebola pri tom beznadejnom masakri pred tymi rokmi, nevidela ako sa linie borili a nemala v srdci ten obrovsky pocit prehry ako ja. Kto nezazil, nepochopi ma asi nikdy. Elrond samozrejme chapal, nevycital mi nic, bol len rad ze som sa vratil, oznamil ze nad ranom vyrazame. Budem sluzit pod kapitanom Rhudom v jeho lukostreleckom oddieli. Vraj Arthedain potrebuje strelecku podporu viac nez cokolvek ine. Prehodil som este par slov s kapitanom a slecnou, potom som si siel odpocinut. Zajtra mal predsa zacat boj.

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Posledne spojenectvo 2007. Kronika Melcoira 1. Kapitola: Ako som sa rozhodol ist opat bojovat.

18 komentov k blogu

Horúce!