Melcoire: Posledne spojenectvo 2007. Kronika Melcoira 2. Kapitola: Male bradate problemy.

Stal som pri moste, odvsadial bol pocut krik mordorskej pechoty. Za mnou most, predomnou cierna horda. Bol som sam. K nebu vzlietol cierny mrak sipov, padali priamo na mna. Krik! Opat ten priserny krik, hodil som sa na zem. Tma!

Prelakol som sa, cely som bol obliaty studenym potom, opat ten strasny sen, nikdy na ten okamih nezabudnem, stale ma prenasleduje. Snazil som sa trochu zorientovat. Vsetci okolo mna este tvrdo spali, na ten sen som si uz za tie dlhe roky zvykol a nekrical som zo spanku. Zhodil som zo seba plast ktory mi ponukal v noci ako taku ochranu pred zimou a vratil som ho na povodne miesto na mojich ramenach. Tichym krokom som sa presunul na dvor. Nebol som jediny kto nemohol spat. Majster Elrond sa uz bavil s kapitanmi o bojovych taktikach, nevlastny bratia opat nieco preberali no tentokrat im usmev chybal. Nakoniec som si vsimol v rohu o stenu opretu slecnu Ettelewen. Na obzore bol uz vidiet slabunky pas svetla, no hviezdy este stale ziarili a odrazali sa v jej pohlade. Pravdepodobne som bol velmi otravny, no po tolkych rokoch samoty som mal proste potrebu nezavaznej komunikacie. Ocividne jej to nevadilo, alebo sa tak aspon tvarila. Hovorila mi o svojom otcovi. Bol to jeden z najlepsich lukostrelcov elfskeho naroda. Vzdy chcel aby sla v jeho stopach no ju viac lakal boj v prvych liniach. Neviem co je take fascinujuce na pohlad z oci do oci niekomu kto umrie vasou rukou, ale kazdy sme nejaky. No, nebudem opisovat ako sa vsetci zacali pomaly zobudzat, ako sa najedli a ako som si vyberal tu spravnu zbran. Skratka som si teda vybral jeden celkom uchadzajuci dlhy mec, ktory som ale dufal ze nebudem musiet pouzit a za 3tulce sipov, ktore boli sice tazke, no naopak s tymi som pocital ze padnu do posledneho. Prihlasil som sa ku kapitanovi Rhudovi.

Ako prve vyrazili oddieli Cardolanskej pechoty, tesne za nimi my a celu legiu uzatvaral oddiel pod vedenim Eruantalona. Kracali sme niekolko hodin az kym sme sa nedostali k brodu. Nevidel som uplne dopredu, zachytil som len Cardolanske oddieli uz na druhej strane rieky a potom uz sme stali. Vzadu som nevidel co sa deje, zachytil som len akesi dohady. Presil som teda do prednej linie. Stal tam Elrond so svojimi dvoma kapitanmi. Za nimi hrstka elfov s natiahnutymi lukmi. Zalozil som sip a pridal som sa do linie, no nepozdvihol som ho a ani nezamieril. Na brode stala na prvy pohlad nevinna banda trpaslikov zakutych v zeleze. Vraveli nieco o tom ze "Špicatouchaštu zbierbu zadara nepušťá, reku len za poradny žvanec ilebo dvou stríbrňákou na hlavu" (poznamka autora: nesibe mi, len citujem spravne trpaslicke narecie, nech to mate podane doveryhodne) Elrond odmietal zaplatit taku sumu, vraj striebornak im bude stacit. Tu je na case aby som vam spomenul jednu psotavicku z mojho zivota o ktorej som zatial nikde nepisal. Bol to moj dobry priatel Whitfurrow. Snad ste si nemysleli ze vsetky tie roky v hobitinci som travil sam. Hned o par sto metrov v lese byval maly (co je pre nich typicke) nenapadny trpaslik. Whifurrow zil v hobitove este zopar rokov predomnou. Bol to velky gurman a skvely priatel. Pravidelne som mu nosil kvalitne domace, mnou vyrobene vinko a on mi za to ponukal ten najlepsi tabacik. Po veceroch sme popijali medovinku, bafkali fajky, rozpravali o zivote a nakoniec to najdolezitejsie, davali sme si sutaze v piti. Veru bol to pijan ako sa patri. Len raz v zivote sa mi podarilo ho prepit. Cestne mi vtedy odovzdal mestek tabaku o ktory sme hrali, no dva tyzdne s nim potom nebola rozumna rec. Spomenul som si teda na Witta (ako som ho zvykol volat) a vedel som co je nutne. Trpaslici boli cestny, keby som ich prepil, dostali by sme sa cez brod. A pokial nie, povedia par svojich vysmechov na ucet elfov a potom nas ich hrdost a nadutost pusti. Dovolil som si teda drzo predtupit pred trpaslikov. Klakol som na prave koleno "Majster trpaslik, dovolujem si vyzvat vas na suboj v piti medoviny, ak zvitazim, pustite nase oddieli na druhy breh" Trpaslik sa zasmial az sa mu brada triasla -"što táto denglavka ma budze na nejaký zápas vyzývac? Majster Elrond što len povedac môžem... Odvážne dženglavky u vás máce" Aj napriek tomu ze som bol v poklaku, pozeral som trpaslikovi priamo do oci, v pohlade som sprisnil a dal mu najavo ze to myslim vazne. Trpaslik mi opatoval vázny pohlad, otocil sa a zakrical do davu: "Chuapiii!!! Dve čutory tej najlepšeu medoviny mi donesce! Pre mna a tu pre dženglavku, nech uviďa špicatouchý ako sa u nás piue!" Doniesli dva pollitráky medoviny, privonal som k nej aby bolo vidiet ze som znalec. Niekto zacal odpocitavat, start! Ozvalo sa. Lial som medovinu hrdlom dole v plnej rychlosti, zapas skoncil v zlomku sekundy. Majster trpaslik vyhral o jeden hlt. Veru, smola, no bol som mozno aj spokojnejsi ako keby som vyhral. Trpaslici nikdy nezabudaju na priatelske chovanie. Ukonil som sa teda Generalovi najnizsie a najvrucnejsie ako som vedel. Trpaslici jasali, oslavovali. "što ti povim majster Elf dženglavka? Snac mi aspon meno tvoe pofiš, ne?" Neodmietol som a odpovedal som celym menom. "Nuš Melcoire, ak ťa tak smim volac! Veru statočne si sa pasoval s korbelom. Odvahy ani čestnosti ti ňeschazi, daj nejaký ten stríborňák tedac aby si aspon za tu medovinu nam zapuacil a bežte!" Skor nez som stihol z vrecka vytiahnut co i len striebornak, majster Elrond uz podaval za hrst strieborneho kovu. Ustupil som opat do prvej linie len co som sa hlboko ukonil majstrom na oboch stranach. Vzapati som zakrical sumerny bojovy pokrik. Stal som sa svedkom dokazu najvacsej ludskej hluposti. Ludia v snahe "pomoct nam" Zautocili an trpaslici oddiel zozadu. Taku pohotovu rychlost vsak asi necakali, tyto mali bradati pani boli v siku zoradeny za okamih. Okamzite nabrali prvu liniu kardolanskej pechoty na stity a poslali rovno do vody, a niektorych aj do vecnych lovist. Ludia zastali, mozno prekvapeny nahlou reakciou a mozno prekvapeny tym ze my sme boli cely a odmietali sme im pomoct. No uznajte ze ziadny elf s rozumom a navyse lukostrelecky oddiel sa nepusti do trpaslikov, a uz vobec nie bezdovodne. Tych par mrtvych bolo vysledkom ludskej jesitnosti. "Tak ščo vy kuuurvy špinavé? Máte dosc? Nigdo vác si nehce zaplávať? Jak ked né, tak my zas pojdzeme dál. Lúto je mi len vás špicatouchých že musíte bojovac po boku takýchto kopy sraček ludských bez štipky rozumu." Trpaslici odkracali prec. Ludia staly v nemom uzase, no na tvarach niektorych elfov som si vsimol pobaveny vyraz, dokonca aj ty co na mna zo zaciatku pozerali urazene kvoli prehratemu suboju v piti, sa teraz uz len skodoradostne usmievali od ucha k uchu.

Pochod teda pokracoval dalej v povodnom zoskupeni. Presli sme este par hodin. Siel som bok po boku Bibovi, pochod som tym padom stravil v docela uvolnenej atmosfere. Rozpravali sme si rozne pribehy o ludskej hluposti a padoch ludskej rasy. Zaroven som mu dal cestou par lekcii o spravnom strielani z luku a zopar dobrych rad do zivota na bojisku, jednoducho taky vykladik o tom, ako prezit. Presli sme okolo ruini Amon Sul, je to starobyla a krasna stavba, aspon zvycajne...no tentokrat tu nieco nesedelo, ten pach mrtvol, nieje na tychto miestach obvykli, presli sme este ale sto metrov a vtedy sa nam naskytol ten pohlad z kopca rovno na most uprostred rieky. Na druhom brehu nebolo vidiet nic, alebo mozno prave naopak vsetko, bola tam obrovska horda ciernavy, uprostred mosta sa menil na choticky huf modrej farby. Aj z tej dielky bolo pocut krik a vidiet krv. Cardolansky oddiel pod vedenim krala Minalcara ,ktory zavelil utok, sa rozbehohol plnou rychlostou k mostu. Modra sa zlucila s bielou a Arthedain opat bojoval po boku Cardolanu. V tom zhluku farieb a zvukov som zachytil aj zopar hobitov, mavali prakmi v neutichajucej agonii. Elfovia chladnokrvne cakali na kopci. Cakali sme na rozkazy, uz vtedy sme vedeli ze pre niektorych to budu tie posledne co kedy budu pocut, ale to uz je bohuzial osud kohokolvek na bojisku.

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Posledne spojenectvo 2007. Kronika Melcoira 2. Kapitola: Male bradate problemy.

17 komentov k blogu

Horúce!