Občas sa to stáva. Každému z nás, či si to priznáme alebo nie. Občas nás zastihnú časy samoty, časy odopretia našej osoby ostatnými. Že je to nepríjemné, vieme. Že to bolí, v tom tiež nie sme si na pochybách. A že je to temer neriešiteľné, je tiež nemilé poznanie.
Reč je o kamošoch. Pardon, reč je o „kamošoch“, ktorí nám znenazdajky v istú chvíľu našich dosiaľ spolupatričných životov ukážu svoj FALOŠNÝ chrbát.
Falošných by sme mohli zaradiť do viacerých kategórií, a to klamári, ohlupovači, podozrivo milí ku všetkým, obľubovači zadkov či piet a mnohí ďalší na ktorých si momentálne nemôžem alebo nechcem spomenúť. No upriamiť chcem pozornosť na tých, povedzme, ktorí boli do tohto falošného kolotoča vhodení akosi nechtiac, nevedomky. To môžu byť jedine zaľúbenci.
Ľudia vidia svoju prítomnosť príliš čierno. Problém je ten, že sa na to dívajú z nesprávneho uhla. Človek je sám, bez partnera a už je smutný, zúfalý, v najhorších štádiách sa drží nad hladinou za výpomoci tabletiek, ihiel. Veď to nedovoľme a nech nás robia šťastnými aj iné veci ale jasné, že keď máš niekoho s kým prežívaš každodenné radosti a strasti je to podstatne lepšie, život sa ihneď stáva znesiteľnejším.
A je to tu TEN človek, ktorý sa stane stredom nášho vesmíru, ktorý sa potajme vkradne nie len do našich netrpezlivých sŕdc, ale aj do našich zatiaľ inteligentných mozgov, ktoré však postupne rozvahou strácajú na váhe.
Našou celodennou pasívnou aktivitou sa stáva bohapusté myslenie na objekt našej túžby, nášho idola a zabúdame na svojich doterajších kamarátov, ktorí nám často dávajú mnohé zo seba, no cez tú giganticky hustú hmlu to nielenže nevidíme, ale ani necítime.Takže sa na nás títo zamilovaní zúfalci, ktorých sme kedysi považovali za priateľov pohybujúcich sa na najvyšších kamarátskych priečkach, zvysoka vykašlú, ľahostajne vypustia z vlastných životov. Mne sa to tak stalo a nie raz. Neviem, možno vytváram dojem nepríjemného spoločníka,ľutujem.
Dámi a páni, ja takýchto mojich kvázi kamáratov tak neprakticky označujem za obmedzencov,čo si ani na svoj nos nedovidia, oni si to možno ani neuvedomujú ako svojich doposiaľ oddaných kamarátov utláčajú do úzadia a považujú za normálne že ich majú vždy poruke, keď potrebujú spoločnosť pri nakupovaní svojich zbabelých ponožiek.
NIKDY nezabúdajte na svojich priateľov, ktorí by boli pre vás ochotní urobiť čokoľvek a možno o tom ani neviete...neodožente si ich len kvôli jedinej osobe..a povedzme si narovinu, koľkokrát sa stane,že frajer/ka nás opustí a my znovu sa pokúšame nadobudnúť stratenú rovnnováhu, oporu. A kto iní, ako priatelia, či rodina, dokáže byť väčšou oporou?
TAK aj keď máte frajera/ku, naďalej žite pre svojich priateľov a nevytláčajte ich zo svojich skúpych životov.ten pocit, keď niekoho máte, že ho nestratíte a že je tu navždy môže byť krátkodobý a ani nerozlepíte tie svoje SLEPÉ oči, váš idol je na míle ďaleko a vy budete potrebovať plece,na ktorom sa budete môcť vyplakať...ak ste však na ostatných SRALI, nebudte potom PREKVAPENÍ, že žiadneho voľného či ochotného pleca na váš naivitou poznačený plač už NIET!!
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
trubyroch
11. 7.júla 2010 05:41
Ďakujeme za priehrštie dobrých rád do života.
5
Predpokladám, že si ich sem dala, aby ich niekto aj čítal. Tak sa nečuduj.
6
@trubyroch ja sa nečudujeem, len vravím, že máš ku mne nejaké výhrady, zjavne sa ti nepáčo, čo som napísala, no napriek tomu to čítaš práveže to pokladám za ešte väčší úspech pre seba
7
Len si toľko nefandi. Predtým si písala, že kritiku berieš s nadhľadom... A teraz zrazu sa nadhľad mení na...pohľad? ?
8
@trubyroch na aký pohľad, už nevieš čo by si do mňa začal rýpať či čo?
faaajn, nepáči sa ti, vyjadril si k tomu negatívny postoj, ale to je ok, nečakám len pozitívne echo..
faaajn, nepáči sa ti, vyjadril si k tomu negatívny postoj, ale to je ok, nečakám len pozitívne echo..
Napíš svoj komentár