Rodina. Rodina, to je ta vacsia ci mensia skupinka ludi, ktora nas vzdy podrzi. Ktora sa o nas vzdy postara, vzdy nas prichyli. Dava nam zazemie, akusi vecnu istotu, ze sa mame kam vratit, kam sa obratit v case nudze, akesi narucie ci rameno na vyzalovanie sa z vlastnych bolov. Vytvara prijemne a pohodlne prostredie, teda mala by. Niekedy tomu tak nie je a spolocnost prislusnikov rodiny je neprijemna. Ach ako casto sa obraciam na nich a hned aj sa od nich odvraciam. Spaja nas pokrvne puto. Niekedy mam pocit, ze to a len to je ten dovod, co nas drzi pokope. Niektori ludia mi urcite velmi dobre rozumeju, o com hovorim, o akych pocitoch. To si treba zazit na vlastnej kozi, to sa ani neda popisat. Z dneska si odnasam znova neprijatelny pocit, pocit boja s vlastnou krvou. Co uz ale. Vsetko zle beriem a vyuzijem ako hnaciu silu k uskutocneniu niecoho dobreho a prospesneho. Ublizi nam len to a ten, comu a komu to dovolime. A mozno sa po mesiaci na sebe iba zasmejem, o co som sa to snazila. Ale kto neskusi a neriskne, nema nic. Robit chyby znamena ist dopredu a nieco robit- vseobecne znamy fakt- nerobit chyby je sice prijemne, zato to vsak znamena a naznacuje to nepohnute statie ci preslapovanie na jednom mieste. Aj napriek rodine, problemom a neprajnikom sa chcem hybat. Ja sa chcem hybat. Chcem kracat.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár