Koľko nespočetne ráz nás vyslovene zotrú, vynadajú nám, uštipačne skritizujú. Nebolo by to zlé, keby sa to dialo bez straty citu v ich slovách. Takéto „pochvaly“ evokujú v rozumnom človeku množstvo otázok a hlavne z toho vyvodí záver, že už nie je k svetu súci.
Ale už ma to riadne štve, nechcem sa už poddávať, nechávať opantať takým nechválnym rečiam a nechcem už viac možno aj s drobným obdivom sledovať tých „vyvolených“, ktorým sa všetko podarí a to suverénne na prvýkrát bez mihnutia oka.
Nech vravia, čo chcú.
JA chcem byť tým, komu sa všetko darí a bez reptania si so všetkým dáva gentlemansky načas.
Nech vravia, čo chcú.
I tak sa bezostyšne domnievam, že ma v živote pochytí niečo veľké, čo ma vnesie do kolobehu snobských peňazí, chopím sa šance a niečo teraz nepoznané zapríčiní moje vysokopostavené miesto postarať sa o profesijnú sebarealizáciu, kariérny cieľ..jasnee je to fajn a do budúcna vždy treba pomyslieť
Buzorovanie, horúčkovité pindanie, prehnaná kritika.. niektorí by si radšej mali osvojiť mlčanie, ako prílišné využívanie jazyka, pri ktorom je nevyhnutná rozumnosť. Lebo mňa(nás) neodradia, nech si nechajú táranie na doma
A tak sa vznášam,
od zimy až končiac letom
nemo poletujem svetom..je to príbeh ako každý iný..a predsa jedinečne napísaný vlastným perom..myslím, že ešte som neprišla o svoje detinské krídla, nebol mi vzatý vietor z plachiet, ešte nie je the End naivným očakávaniam či hlúpym myšlienkám. Ktovie či je to tak správne..?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár