,,Dobre,“ vravela som si vtedy stiesnene, ,,nemôže to byť až také zlé. Odvahu, dievča!“ Rozmýšľala som. Kristián je môj prvý a jediný partner, sme spolu už päť rokov. Drogy som nikdy nebrala. Tak ako je to teda možné?? Ako, dočerta?! Vždy som si dávala pozor. Nikdy nezlyhať! Tým heslom som sa riadila celý svoj život. Kde som urobila chybu?
Dlhá doba čakania, trýznenia, nervozity, triašky... A záver? Priam zdrvujúci: ,,Slečna ľutujem, vaše testy sú HIV pozitívne.“
To je posledné, čo si pamätám. Potom som asi odpadla, nervové vypätie ma premohlo.
Prešli štyri roky a ja som práve v nemocnici. Museli ma hospitalizovať kvôli zápalu priedušiek. Tragikomické.
Sedím v tichu nemocničnej cely. Trávim čas, ktorý je vo teraz svojej krehkosti taký bezvýznamný. S osudom som už plne zmierená, aj Kristiánovi som odpustila jeho nevery, ktoré nás oboch dostali až sem, kde sme teraz. Hnev je už zbytočný, žiadne výčitky nezavážia. Je neskoro volať o záchranu, asi je to osud. Veď aj strach ma dávno opustil a ja poslušne čakám spadnutie poslednej opony. V nádej už neverím, tá sa vždy niekam vyparí. Už len idem, kráčam, rozprávam svoje svedectvo každému, koho stretnem. Vnímam veci úplne inak; tak, ako ma to naučilo vedomie smrti... Viem, že zákerná choroba nado mnou zvíťazí a ja budem len jedno meno na státisícovom zozname porazených. Ľudia budú bojovať ďalej, hľadať spôsob, ako zabrániť nepriateľovi naďalej ničiť ľudstvo. Nič iné si neprajem, len nech zničia smrti všetku muníciu. Nech zastavia to strašné utrpenie. Aj keď...
...My, mŕtvi, už neožijeme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
azel
17. 12.decembra 2010 21:04
Tak to hadam nie
Napíš svoj komentár